Prekvapenie menom Krakov

Z výšky vyzerá Krakov ako posiaty zelenými plochami. Strácajú sa v nich celé mestské bloky. Pohľad „zo zeme“ dá za pravdu tomu z výšky. Stromy, kríky, trávniky, ich množstvo je asi to prvé čo pozorného návštevníka mesta prekvapí.

Zeleň v meste neustúpila šialenej výstavbe investorských skupín a stále ostáva súčasťou mesta. Potom už padnú do oka pamiatky. Nie len historické centrum, ktoré je zapísané na Zozname svetového kultúrneho dedičstva UNESCO, ale aj architektúra konca devätnásteho a začiatku dvadsiateho storočia. A nakoniec sú to sami Krakovčania. Ľudia vo veľkomestách (Krakov veľkomestom určite je) sú obyčajné rýchli, „metropolitní“, ostrovy sami pre seba. Tu vládne atmosféra malého mesta na okraji provincie. Samozrejme, to neplatí pre hlavné dopravné tepny. Tie zobudia každého návštevníka z predstavy, že Krakov je provinčné mesto.

Krakowska Rzeczpospolita, Wolne Miasto Kraków

Možno by bolo zaujímavé Krakov predstaviť ako nezávislú a neutrálnu Krakovskú republiku, Krakowska Rzeczpospolita, Wolne Miasto Kraków. V 19. storočí sa tento štátny útvar skutočne objavil na mape Európy. Na základe viedenského kongresu konaného v rokoch 1814 – 1815 bol vytvorený nový štátny útvar pod patronátom Rakúska, Pruska a Ruska. O niekoľko rokov neskôr získal aj vlastnú ústavu. Po piatich rokoch okupácie bol v roku 1841 po porážke krakovského povstania pripojený k rakúskej monarchii so štatútom veľkokniežacstva. Samozrejme, že história mesta je ďaleko dlhšia. Prvé stopy ľudských obydlí sú známe zo staršej doby kamennej. Trvalé osídlenie začalo pred asi 6 tisíc rokmi. V ôsmom storočí kmeň Vislanov vybudoval na križovatke obchodných ciest osadu, ktorá dlhodobo profitovala zo svojej polohy.

Už o dvesto rokov neskôr sa nad riekou Vislou na kopčeku Wawel objavil hrad rovnakého mena. Neviem ako podrobne poznajú obyvatelia mesta jeho dejiny, ale každý vám určite rád porozpráva príbeh o drakovi, ktorý sa udomácnil za jeho hradbami. Pravdepodobne by doviedol obyvateľov mesta úplne na mizinu, keby sa neobjavil mladý prefíkaný muž. Ten maškrtnému drakovi podhodil ovčiu kožu napchatú sírou. Keď sa v drakovom žalúdku rozhorel oheň trávenia silnejšie ako bol zvyknutý, chcel ho uhasiť vodou z Visly.

Ako sa jej napil, zreagovala síra s vodou a drak jednoducho vybuchol. Plyšových zelených drakov a dráčikov tu predávajú na každom kroku. Pravdou určite je, že od roku 1320 na tomto mieste začali korunovať poľských kráľov. Hradobný komplex spolu s katedrálou je dielom medzinárodného tímu staviteľov. Okrem Poliakov pri jeho výstavbe pomáhali Česi, Taliani a Nemci. Napriek tomu, že na konci 16. storočia bolo hlavné mesto Poľského štátu prenesené do Varšavy, hrad ani katedrála nestratili nič zo svojej dôležitosti a krásy. Katedrála ostala naďalej miestom kde pochovávali poľských kráľov a významné osobnosti.

Rynek Głowny

Srdce mesta tepe inde. Rynek Głowny. Tam ho treba hľadať. Jedno z najkrajších stredovekých európskych námestí. Veľkorysé v rozlohe, nádherné vo svojej architektúre. Boleslav Chrabrý dal v polovici 13. storočia na brehu rieky Visly postaviť rozľahlé námestie. Na jeho mieste stála pôvodne osada. Tú zničil tatársky vpád. Mestský život mal získať novú podobu. Štvorcové námestie s veľkosťou 200 krát 200 metrov je centrom , do ktorého sa zbiehajú priestranné ulice. Tie už v stredoveku mesto delili do viacerých kvadrantov a tie obkolesovali hradby.

Dnes sú zachované vo viacerých fragmentoch . Ich polohu je dodnes možné ľahko identifikovať podľa zeleného parkového okruhu, ktorý delí staré a nové mesto. Na námestí trochu osamelo stojaca veža je pamiatkou na stredovekú radnicu. V jej tesnom susedstve ostala zachovaná a plne funkčná Sukiennice. Súkennícka hala, tržnica, ktorá pôvodne slúžila na predaj textilu, látok, dnes už plná len stánkov so suvenírmi. Skutočnou dominantou je Mariánsky kostol. Dvojvežový gotický šperk z roku 1223. Červenkastou tehlovou fasádou pripomína skôr svojich príbuzných zo Škandinávie ako stredoeurópske kostoly. Interiér, ale nenechá na pochybách žiadneho znalca gotiky z nášho blízkeho okolia.

Myslím najmä na Spiš. Neskorogotický hlavný oltár, ktorý vytvoril Veit Stoss v rokoch 1477 až 1489 pripomína vrcholné práce z dielne Majstra Pavla z Levoče. Rovnako dispozícia kostola s umiestnením centrálneho kríža je veľmi podobná maličkému kostolu Ducha svätého v Žehre. Tu však končí všetka podobnosť. Vnútorná výzdoba, bohatosť farieb a tvarov, to je jedinečné divadlo remeselnej zručnosti. Milovníci stredovekej architektúry by nemali obísť ani Maly Rynek. Námestie za chrbtom Mariánskeho kostola. Malé námestie sa pýši terasovitými výstupkami pred domami, tzv. priedomami. Podobné nájdete už len v Gdaňsku. Toho stredovekého je v centre Krakova naozaj dosť. Preto na osvieženie z trošku iného súdka sa oplatí zájsť k divadlu Juliusza Slowackiego. Secesná stavba je kópiu legendárnej parížskej Opery.

Kazimierz

Napriek tomu, že celý Krakov je jedným fascinujúcim celkom, úplne osobitú atmosféru má Kazimierz. Židovská štvrť, v podstate mesto v meste. Musím sa priznať, že ani pred cestou do Poľska a ani po návrate z neho, som nehľadal informácie o tejto časti Krakova. Uchvátilo ma jeho čaro. Atmosféra krátkych ulíc s nevysokými domami, medzi ktorými ako by stále vládol začiatok 20. storočia. Pravda je samozrejme iná. Nemci odviezli do koncentrákov z Kazimierzu 200 tisíc židov. Vrátilo sa ich menej ako tisíc.

Vielička

Dnes sa už prakticky v širších hraniciach mesta nachádzajú soľné bane vo Vieličke. Svojho času som sa stretol s prirovnaním katedrály pod zemou. Zvyknutý na „ľudské“ rozmery podzemných priestorov som naozaj niečo také, ako sa dá vidieť vo Vieličke nečakal. Katedrály sú slabé prirovnanie. Vo Vieličke sa pod zemou nachádza skutočné mesto. Presne také, ako nám ho svojho času predstavili tvorcovia vedeckofantastického filmu Sexmisia. Je to niečo veľkolepé. Niečo, čoho veľkosť a kúzlo človek pochopí až keď to uvidí na vlastné oči. S ťažbou soli sa tu začalo v 13. storočí v deviatich hlavných soľankách. Celková hĺbka bane končí pri kvóte 315 m.

Turistický okruh sa pohybuje v hĺbke od 64 do 135 m. Blízke okolie Krakova je skutočne bohaté na pamiatky zapísané do zoznamu svetového kultúrneho dedičstva UNESCO. Na návštevu jednej z nich som nemal čas. A neviem či by som našiel aj dosť odvahy. Osvienčim. Poliak, ktorý nám robil sprievodcu po meste o Osvienčime povedal len: To je miesto, o ktorom sa nehovorí. Navštívte ho, prežite ho a budete vedieť svoje. Krakov som navštívil v čase, keď sa v Poľsku v premiére uvádzal film Andrzeja Wajdu Katyń.

Neskôr, v jednej z recenzií na film som čítal, že ten, kto film uvidí, už nikdy viac nebude voliť komunistov. Myslím, že komunisti už dávno pred uvedením tohto filmu dali krakovanom najavo, že cez ich ideológiu cesta k budúcnosti nevedie. V blízkosti mesta postavili netvora menom Nowa Huta. Metalurgický komplex, ktorý desiatky rokov devastoval životné prostredie a kultúrne pamiatky Krakova. Poľsko si bezpochyby veľa ľudí spája Jánom Pavlom II. a katolíckou vierou. Bývalý pápež v tomto meste strávil svoje študentské roky. Oveľa menej ľudí však vie, že toto mesto má úzku spojitosť aj s dňom Božieho milosrdenstva.

Deň, ku ktorému sa viaže pamiatka na sestru sv. Faustýnu (občianskym menom Helena Kowalska). Jej život je príbehom svätice, o ktorej si mnohí mysleli, že je skôr prostoduchá ako skutočne tá, ktorej sa už v jej pozemskom živote dostalo daru božej prítomnosti. Nie je to príbeh vzdialený niekoľko storočí. Tento sa odohral v prvej polovici 20. storočia. Možno aj pre toto je zaujímavé navštíviť kláštor Božieho Milosrdenstva. Pre znalcov modernej architektúry môže byť dôvodom stavba naozaj moderného kostola v tesnom susedstve kláštora. Jedna z jeho zaujímavostí je aj výhliadková veža, do ktorej vás vyvezie výťah. Odtiaľ budete mať Krakov ako na dlani.