Vilnius, Kaunas a Kurská kosa

Litva je vlastne rovinaté Škótsko východu...Pláne so šedivníkmi sú ako vystrihnuté z románov Scotta či Stevensona, historky a histórie o zradách a pomstách kniežat tiež.

Romány však ostali nenapísané...ich chiméry sa, tak ako mnoho iných nenaplnených možností, prehnali ponad krajinu. Cestu na Litvu si môžete vychutnať len ak sa nikam neponáhľate. Zľahka šúpete kraj ako cibuľu, jemne nahmatávajúc detaily a čaro neznámych zákutí...ľudí, miest..

Vstupnou bránou je hlavné mesto Vilnius. Toto centrum Litvy, sídlo jeho prvých, mocných vládcov, bolo neskoršie vlákienkami duchovna pripútané k Poľsku. Je to mesto, kde formoval sa Slowacki, kde tvoril Mickiewicz...nie div, že tu narodený maršal Jozef Pilsudski, tvorca medzivojnového Poľska odmietol dať ho Litovcom a stalo sa ono jablkom sváru a príčinou /ne/diplomatického mlčania dvoch národov, ktoré predtým po stáročia v únii kráčali bok po boku. Práve tu Mickiewicz napísal verše, ktoré stali sa manifestom poľského romantizmu. Práve tu s priateľmi stretal sa v krúžkoch literárnych, ktoré cárskou políciou zdusené boli, aby inde vzbĺkli ohníky už politickejšie. litva_1Pravdupovediac, keď sa dnes v lete prejdete mestom, poobzeráte a započúvate sa...máte dojem, že ho Poliaci obsadili opäť. Prinajmenšom poľskí turisti, rozhodnutí vlastnou nohou prejsť miesta, ktorými chodili mladí Mickiewicz a Slowacki. Napríklad park, v ktorom sa nachádza jedna z najvýznamnejších pamiatok Vilniusu, Gedyminov zámok. Tento architektonický symbol Litvy sa skladá z dvoch častí. Horná, staršia časť sa nachádza na kopci /pojem kopec musí Slovák chápať relatívne, na Litve sa kopcom nazýva každá vyvýšenina nad dva metre/, v súčasnosti obklopenom parkom s malebnými zákutiami nad Vilenkou. Dolnú časť lemuje dlaždené námestie na okraji ktorého stojí jazdecká socha Gedymina, jeden z najčastejšie fotografovaných objektov mesta.

Zámkový komplex vznikol na na sútoku dvoch riek Neris – zvanej tiež Vilia a riečky Vilenky. Dominantou hornej časti zámku je charakteristická veža Gedymína. V dolnej, novšej, sa v súčasnosti nachádzajú pobočky Litovského národného múzea. Súčasťou tohto komplexu budov je archikatedrálna bazilika “národná svätyňa Litovcov”. Prvú stavbu na tomto mieste údajne nechal postaviť už v polovici 13. storočia knieža Mendog. Po jeho smrti sa zo stavby stala na čas pohanská svätyňa. Miesto je teda prevrstvené “sakrálnom“ v jeho najrozmanitejších podobách, ktoré sa na Litve prelínali a koexistovali vedľa seba a v sebe po mnoho desaťročí. Roku 1419 tu Vitold nechal postaviť veľkolepú gotickú katedrálu, kde sa konávali slávnostné korunovácie litovských veľkokniežat. Nejeden z panovníkov zostal v jej podzemí pochovaný... s odstupom stáročí sa však nedá vždy presne určiť kde. Katedrála viackrát vyhorela, preto nutne musela v prúde rekonštrukcii podľahnúť zmenám.

V súčasnosti najreprezentatívnejší chrám na Litve tak poskytuje komplex rozličných architektonických slohov – spomedzi ktorých najväčšmi vyniká baroková kaplnka sv. Kazimíra, vybudovaná v rokoch 1623-1626 z iniciatívy kráľa Žigmunda Vasu s náhrobkom, pod ktorým spočívajú pozostatky sv. Kazimíra, patróna Litvy a jedného z jej panovníkov. Osou historického jadra Vilniusu je Zámková ulica /Pilies/. Okolo nej a na ňu priamo nadväzujúcich ulíc Veľkej a Ostrobránskej sa rozprestiera Staré mesto. Držiac sa « osi » ulíc metódou krátkych odbočiek pomerne pohodlne a bez veľkého blúdenia môžete zhliadnuť väčšinu historicky cenných objektov. Uličky, ktorými sa túlavali romantici s domom, kde Mickiewicz písal prvé verše i poému a sochu tohto básnika môžete nájsť vedľa budovy kostola sv. Anny. Stojí nad kamennými platňami, na ktorých sú zachytené scény z Dziadov.

POLIACI,BÁSNICI, RUSI a PIROŽKY 

Z vyššie uvedeného je zrejmý vzťah Poliakov k Litve. Bez preháňania – v minulosti to často bola spaľujúca vášeň schopná krajinu povzniesť do výšok a zároveň svojou silou „spáliť“ mnoho osobitého. Mickiewicz a Slowacki, tieto prototypy pokroku, zástancovia revolúcie považovali litovčinu za mŕtvy jazyk malého národa. To však nič nemení na tom, že mali túto krajinu radi. Pán Tadeáš je dodnes neprekonaným spevom o litovskej prírode a ľuďoch. Áno, Poliaci otvorili Litve cestu k svetu a zviditeľnili ju pre svet...takmer ju spraviac neviditeľnou v polonizácii.

Úryvky z pána Tadeáša sa učia naspamäť poľské deti a báseň od čias svojho vzniku fungovala ako opora poľského národného sebavedomia. Niet totiž pochýb o tom, že pán Tadeáš bol Poliak. Tak ako väčšina šľachticov na Litve. Vskutku situácia nie nepodobná pohľadu na Slovensko optikou maďarskej šľachty. Mimochodom...prvé dejiny Litvy napísal v 16. storočí poľský humanista Matej Stryjkowski v poľštine. Jeho kronika je dodnes považovaná za jeden klenotov poľského renesančného písomníctva...

litva_3KDE ŽMURKAJÚ OČI JAZIER 

Po úvahách takmer aktuálnych pozvem vás teraz na výlet do minulosti. Do sídla zvaného Troki /v litovčine Trakai/. V súčasnosti mestečko, ktoré má 8000 obyvateľov. V stredoveku slávne sídlo prvých vládcov Litvy, pred založením Vilniusu „hlavné mesto“.. Je vskutku paradoxné, že práve v Trokách cítime silne nelitovský prvky.

Vyše dvadsať percent obyvateľov tu tvoria Poliaci, 14 percent Rusi, dve percentá Bielorusi - a žije tu ešte niekoľko rodín zvláštneho národíka Karaimov, ktorí sem boli privedení Vitoldom koncom 14.storočia v čase najväčšej slávy Trok. Karaimovia sú plemeno, ktoré Witold obdaril privilégiami a samosprávou /nie nepodobnou samospráve spišských Nemcov na slovenskom území, Karaimovia si dodnes volia svojou richtára a pod./ sa preslávili medziiným tiež ako pestovatelia uhoriek. Túto plodinu sem priviezli z južných krajín.

Označenie „Karaimovia“ pochádza zo slovka Kara, ktoré znamená čítať Písmo sväté. Karaimovia však uznávajú len starý zákon bez neskorších dodatkov a doplnkov. V súčasnosti na celom svete žije asi 12 000 Karaimov – okrem Litvy v Poľsku, na Kryme /odkiaľ ich pravdepodobne Vitold priviedol do Trok/, vo Francúzsku v USA a v Turecku. Karaimovia boli potomkami zo zmiešaných zväzkov, ktoré často uzatvárali vyznavači judaistického náboženstva s vyznavačmi polyteizmu v delte Volgy za čias Chazarskej ríše. Deti z týchto rodín nemali na rozdiel od čisto židovského obyvateľstva plné právo na majetok a slobodu rozhodovania. Preto osidľovali okrajové územia Chazarskej ríše – medzi ktoré patril tiež Krym a postupne, vedomí si svojej odlišnosti, vytvorili osobitný systém vierouky. Trockí Karaimovia dodnes zachovávajú pradávne zvykoslovie – osobitný, zložitý ceremoniál má napríklad karaimská svadba. Historické centrum Trok sa nachádza na poloostrove uprostred troch z 32 jazier – Galwe, Sakajscie a Tatatryszki /Tatárske jazero/.

Patrónom Trok je svätý Ján Nepomucký. Preto sa na námestí nachádza jemu zasvätená malebná kaplnka. Centrom Trok je však zámok...ktorý nie je nad jazerom....ale v jazere či presnejšie uprostred jazera. Ako v rozprávke.….Ako v rozprávke na vás v okolí Trok žmurká 32 očí nádherných jazier...uprostred jedného z nich ostrov...na ňom hrad...Zrkadlí steny nad modrou tíšavou...cítite sa ako v rozprávke...pobiehate po sieňach, kde učupení sú duchovia litovských veľkokniežat – nuž a ak máte výnimočné šťastie na počasie, môžete sa zvlažiť v jazernej vode. Ak nie užijete si aspoň prechádzku malebnou prírodou. Obídete hrad po pobreží a uvedomíte si, akou dobrou ochranou je jazero. Zdá sa vám... ale ono sa vám to nezdá, je to naozaj tak! Že oči strieľní vás sledujú na každom kroku...Ste videný nevidenými..

Nie div, že práve tu po dobytí hradu na poloostrove bojovníkmi Rádu, roku 1323 nechal Kejstut, syn Gedymína, zakladateľa Vilniusu, postaviť kamenný hrad. Stavba bola dokončená jeho synom Vitoldom a stala sa sídlom litovských kniežat. Presnejšie, sídlom odpočinkovým, náhradným. Administratívnym centrom ríše v tom čase už bol spomenutým Gedyminom založený Vilnius. Hrad na ostrove dnes môžete po rekonštrukcii obdivovať celý. V jeho vnútorných priestoroch sa nachádza expozícia Litovského národného múzea. Zo zámku na poloostrove zostali len malebné ruiny...

KAUNAS 

Nech to už vidia Litovci ako chcú...Vilnius a Troki sú predchnuté príchuťou poľského. Skutočne litovským mestom je až Kaunas, druhé najväčšie mesto Litvy, nachádzajúce sa asi sto kilometrov západne od Vilniusu. Staré mesto Kaunasu je v potovnaní s vilniuským omnoho menšie, jeho uličky však v Kaunase nahrádzajú široké bulváre, prestriedavané parkami, otvorená veľkorysosť zástavby nahradila niekedy únavnú malebnosť Vilniusu.

Malebným okolím Kaunasu sa túlaval Mickiewicz, ktorý učil na tunajšom lýceu, aby časťou svojho platu uhradil školné univerzity voVilniuse, ktorú bol práve absolvoval. Ak Vilnius možno výzorom prirovnať k poľskému Krakovu, Kaunas je malou litovskou Varšavou. Pravda, litovský Krakov je mestom aktuálne hlavným, kým litovská Varšava len bývalým...ani prehodenie znamienok však nedá nám zabudnúť na fakt, že i táto krajina má dve takmer rovnocenné centrá.

Súčasný Kaunas je rušné a moderné mesto. Okrem tempa má v porovnaní s Vilniusom tiež inú príchuť. Vo vzduchu tu ustavične cítite čosi svieže. Kým vo Vilniuse na vás v lete dýcha rozpálený pažerák stepí Ruska Ukrajiny, v kaunase už cítite more. Slaný Baltik – a čiastočne i sladkovodné Kaunaské more. Vodnú nádrž, rozloha ktorej prevyšuje plochu zástavby mesta. Na jej brehu sa môžete slniť na piesočnatej pláži... alebo utiecť pre slnkom do sosnového hája, z ktorého sa ozýva lahodný spev. Idete rovno za nosom a potom cez dve zákruty. Spev silnie... Čakáte, že sa pred vami vynorí polianka plná víl... avšak napokon uzriete len kláštor baziliánov, ktorý je v lete, počas sústredení, obydlím pre dievčatá, trénujúce na jesenné folklórne slávnosti.

litva_2BRÁNA MORÍ

A potom či pritom, počas putovania, nezabudnite na more. Litva ho vlastne nemá mnoho. Centrom krátkeho pobrežia a tretím najväčším mestom Litvy /200 000 obyvateľov/ je Klajpeda. Mesto na západe, brána morí a brána do Európy. Pod starým názvom Memelburg bolo členom hanzy, obchodného a politického spolku miest stredovýchodu Európy.

Roku 1252 bola, po dohode Rádu nemeckých rytierov a Kurského biskupa, na mieste neskoršieho mesta založená pevnosť, ktorá mala kontrolovať suchozemskú cestu cez kosu Kurska.. Nemecký názov Memeľ pochádza od mena rieky Neman. Klajpeda- Memeľburg bola po stáročia súčasťou územia bojovného Rádu nemeckých rytierov, ktorý sa, medziným, neúspešne snažil o podmanenie Litvy. Zlatým vekom mesta bolo 16. storočie, kedy sa mesto stalo jedným zo stredísk reformácie. Tu pôsobili mnohé osobnosti, ktoré stáli pri zrode litovského národného povedomia - napr. autor prvého liturgického hymnu v litovčine Mikalojus Blotnas /1530-1593/ či Simon Dach, nemecký básnik litovského pôvodu a majster intímnej lyriky.

V dvoch nasledujúcich storočiach mesto utrpelo v dôsledku vojen Ruska, Pruska a Švédska o prístup k Baltskému moru. Napriek tomu si však Klajpeda udržala význam predovšetkým ako dopravný uzol a centrum poštových zásielok. Cesta po Kurskej kose a odtiaľ do Klajpedy bola až do začiatku 19. storočia jedinou možnosťou spojenia s dnešným Kaliningradom. Klajpeda sa tak stala « malým centrom » na ceste do metropol severovýchodu- Rigy a Sankt Peterburgu.

KURSKÁ KOSA 

Oproti Klajpede sa nachádza Kurská kosa, jedinečný kúsok prírody. Úzky výbežok, na ktorom duny bojujú so sosnovými lesmi, je priestorom jedinečnej fauny i flóry. Kosa je posiata reťazou letovísk, ktoré ponúkajú turistom čerstvý vzduch, prechádzky malebnou prírodou ...a v prípade priaznivého počasia i kúpanie v mori. Na Kose v stredoveku stáli zámky, ktoré mali obranný význam pre Rád, avšak po mierovej dohode roku 1422 ho stratili. Ich stavby úplne podľahli zubu času a predovšetkým piesku dún.

Kurská kosa je jedinečným príkladom symbiózy človeka s prírodou. Jej dnešná tvár je výsledkom citlivého rekultivačného procesu. Začiatkom 20. storočia totiž hrozilo, že osady ako i život na kose celkovo budú pochované dunami. Až trpezlivo uskutočňovaná výsadba odolných a nenáročných porastov umožnila stabilizáciu priestoru a jeho obyvateľnosť i estetizáciu, takže v súčasnosti je kosa posiata mestečkami plnými oddychujúcich turistov.

Z nášho pohľadu však treba upozorniť – na tejto kose je skutočne kosa. A to aj v lete. Práve na úzkom piesočnatom páse si môžete víťazoslávne vychutnať sladký pocit hrdosti na vlastné južanstvo. Tu sa môžete tĺcť do pŕs a hrdo vyhlásiť, že u nás dozrieva hrozno, orechy a tekvica...A oprávnenosť vašej hrdosti, pravda, už zrejme premiešaná s ľútosťou, vás nemôže nezachvátiť, keď uzriete políčko so zrelým obilím, ktoré vám siaha ledva po kolená.

Foto: Jozef Terem