Poľsko - rozľahlá krajina pri Baltskom mori, odvážne, ba priam provokujúco nastavujúca tvár mrazivým škandinávskym severákom. Otvorená rovina, ktorá je nevyspytateľná, práve tak ako jej obyvatelia... bez ohľadu na to, či žijú v maličkej dedinke, alebo jednom z najväčších a najstarobylejších miest, v Krakove.
Keď opustíte staničnú halu najstaršieho sídelného mesta poľských kráľov, pohltí vás mravenisko stánkov s potravinami, odevmi či kozmetikou. Podivuhodná existencia až piatich predavačov čerstvého pečiva na ploche dvadsiatych štvorcových metrov sa zakladá na dokonalej súhre zúčastnených. Po podrobnejšom prieskume totiž v každom stánku nájdete jeden či dva druhy tovaru predávané za dvojtretinovú až polovičnú cenu. Vďaka tomuto zníženiu majiteľ v podstate získava monopol na predaj mrkvovej šťavy, dámskych pančúch alebo povestných chrumkavých kraľovských praclíkov.
Z ruchu ustavičného predaja a nákupu sa občas vynoria taxikári, ktorí obvyklou neodbytnosťou obliehajú každého, kto prichádza s trocha objemnejšou batožínou. Človeku sa nevdojak vynárajú asociácie s orientálnym bazárom...
Pľúca mesta Po prechode podchodom babylon zvukov, vôní a farieb vystrieda ticho parku. Tu sa môžete donekonečna prechádzať pozdĺž hradieb bez toho, aby ste čo len načali neobyčajne sladké jadro historického Krakova. Pretože keď ste už dnu, isto podľahnete atmosfére priestoru, kde sa zastavil čas. Jadro Krakova tvarom pripomína zovretú päsť s mierne ohnutým predlaktím a lakťom kráľovského zámku Wawel. Spomenuté „ohnutie" pri chôdzi v mestskom parku skresľuje vzdialenosti, informatívne odhady časov potrebných na premiestnenie z bodu X do bodu Y, ktoré sú umiestnené na orientačných tabuliach, beznádejne zlyhávajú.
Nuž, miesta s bohatou históriou neznášajú uponáhľaných turistov a po viacerých časových kolapsoch ich naučia nenáhlivej, komótnej chôdzi, ideálnej na vychutnanie krás malebných zákutí hradného plášťa, za ktorým sa skrýva centrum historického Krakova. Jeho ústredným bodom je Hlavné námestie, vykladané súmernými radmi dlaždíc obkolesujúcich renesančnú radnicu s priľahlými meštianskymi domami a arkádami. Za pekných, slnečných popoludní je námestie plné turistov odpočívajúcich na okolitých lavičkách. Akiste cítia v nohách Wawel.
Duša mesta
Napriek pomerne vysokej cene vstupného v Chráme svätého Stanislava možno každú chvíľu vidieť ľudí, ako kladú do pokladničiek bankovky v hodnote päť či desať zlotých. Ešte aj po stáročiach mnohých dojíma tragický príbeh krakovského biskupa Stanislava. Počas výkonu svojho úradu sa zaplietol do sporu s bojovným poľským panovníkom Boleslavom Smelým (1058 — 1081). Boleslavove snahy o pozdvihnutie mocenskej autority vyvrcholili jeho slávnostnou korunováciou vo vtedajšom arcibiskupskom meste Gniezne. Tento akt však nezapadal do aktivít Stanislava, ktorý sa snažil presunúť stredisko cirkevného života v Poľsku do Krakova a zriadiť tu arcibiskupstvo.
Po Boleslavovej korunovácii, symbolizujúcej neúspech týchto snáh, sa sklamaný biskup pridal na stranu nespokojencov, ktorí proti kráľovi zosnovali sprisahanie. Jeho výsledok sa však skončil katastrofou. Stanislavova smrť na popravisku vyvolala búrku nepokojov, ktorá roku 1079 donútila Boleslava utiecť z krajiny. Popravený krakovský biskup sa stal mučeníkom a svedomím skazeného kráľa, nápadne pripomínajúcim anglického svätca Tomáša Becketa, ktorý bol úkladné zavraždený na pokyn anglického kráľa Henricha II. roku 1170. Podľa neskorších podaní Stanislav nezahynul na popravisku, ale na stupňoch oltára v Skalke dýkami Boleslavových prisluhovačov. V role bojovníka za cirkevnú hegemóniu Krakova a zároveň nevinnej obeti kráľovej zvole ožíva Stanislav nielen v neskorších kronikách, ale aj v predstavách dnešných obyvateľov Krakova i celého Poľska.
V zámku a podzámku
Stredoveké sídlo poľských panovníkov, zámok Wawel, sa týči nad riekou a mestom ako kráľovská koruna. Hroty jeho veží pripomínajú stožiare lodí, ktoré v pokoji spočinuli v ohybe rieky Visly. Horný zámok, dolný zámok. Gotické chrámy, renesančný palác Žigmunda I. Obrazy a nábytok, dobové zbrane. Dračia diera — pamiatka na netvora, ktorého premohol legendárny Krak pri zakladaní mesta. Množstvo exponátov v hradnom komplexe i priľahlých múzeách Poľsko „zdedilo" zo súkromných zbierok bohatých magnátov Czartoryskovcov (medziiným napr. zbierku sôch a plastík zo starovekého Orientu, Grécka a Ríma). Nádherné kostoly sv. Marka a Svätého kríža. Starobylá univerzita...
Po namáhavej prehliadke veľmi dobre padne posedenie v tunajších podzemných kaviarničkách. Nimi je Krakov povestný — práve medzi ich stenami sa v uplynulých dvoch storočiach zrodilo množstvo umeleckých a politických manifestov, vysnívalo mnoho snov, ale aj utopilo v alkohole množstvo premárnených nádejí. Čulý spoločenský život Krakova s početnými kabaretmi a miniatúrnymi divadelnými scénami, knižnicami, antikvariátmi a, samozrejme, známou Jagelovskou univerzitou naznačuje, že označenie Krakova za duchovnú a kultúrnu metrepolu Poľska nie je práždnou formalitou. Väčšina Poliakov, s ktorými som sa rozprával, považovala svoje hlavné mesto Varšavu za chladné, nehostinné veľkomesto, nevyhnutný, no neveľmi príťažlivý mozog krajiny.
Legendárna bana Wieliczka
Návštevník Krakova urobí chybu, ak sa tvrdošijne sústredí iba na prehliadku centra mesta. Tí informovanejší nepremeškajú príležitosť odviesť sa v rozhrkotanom mikrobuse do blízkej Wieliczky. Toto neveľké mestečko, ktoré je dnes administratívne súčasťou Krakova, sa preslávilo obrovskými soľnými baňami. I keď prvé z nich boli otvorené už okolo roku 1280, skutočný rozmach banského podnikania nastal až za čias Kazimíra Veľkého (1310 — 1370), ktorý roku 1368 ustanovil podrobný banský zákonník. Soľ sa vo Wieliczke ťažila nepretržite sedemsto rokov v celkovom objeme zhruba sedem a pol milióna kubických metrov. V dôsledku tejto intenzívnej činnosti vznikol rozsiahly podzemný labyrint — 2 040 komôr na deviatich poschodiach, pričom najhlbšie z nich sa nachádzajú 327 metrov pod zemou.
Skutočným svetovým unikátom však nie sú len samotné podzemné priestory, ale predovšetkým ich výzdoba. Bane vo Wieliczke ukrývajú galériu sôch zo soli. Z vlhkého prítmia dlhých chodieb sa vynárajú farebne dotvorené obrysy banských záprahov s koňmi, busta na počesť mecéna baní kráľa Kazimíra Veľkého, pôvabní banícki pomocníci permoníci či pochmúrny bezmenný Pán hôr. Až po tajnom obliznutí som naozaj uveril, že toto všetko je z čírej soli... Jedným z najväčších priestorov v bani je Varšavská komora, ktorá sa nachádza v hĺbke 125 metrov a zmestí sa do nej vyše 1 000 osôb. Často sa tu konajú umelecké predstavenia alebo športové podujatia, v miestnosti sa dokonca nachádzajú basketbalové koše. Z tajomného kráľovstva banských duchov tak náhle prechádzame do modernej civilizácie — bufet a kino vo Vislianskej komore nám (aj vďaka pozoruhodným cenám) nedajú zabudnúť na ešte mocnejšie božstvo, zvané zisk, ktoré sa zvíja v niekoľkometrových radoch turistov pred pokladňou. Bez plného žalúdka sa však na tomto svete nepohne ani malíčkom...
