Braunův Betlém pri obci Žíreč

Pre veľkých romantikov to môže byť český Angkor Wat alebo české Palenque. Pamiatky vydolované z objatia lesa. Braunův Betlém pri obci Žíreč.

To prirovnanie je, samozrejme, príliš odvážne. Ale českí marketingoví mágovia, starajúci sa o turizmus, s tým problém nemajú. V informačných letákoch sa dozviete, že toto miesto bolo navrhnuté na zápis do Zoznamu svetového kultúrneho dedičstva UNESCO.

O tom, že zápis neprebehol, cudne mlčia. Čo však majú tieto pamiatky naozaj spoločné? To, že naozaj ostali „stratené“ v lese. A že sú naozaj veľmi pekné a za návštevu určite stoja.

Prírodná galéria kamenných plastík

Napriek tomu, že sa hovorí o Braunovom Betlémě, nie je ani tak Braunov a nejde len o Betlehem. Prírodná galéria kamenných plastík, o ktorých je reč, vznikla na základe podnetu Františka Antonína Šporka. Šľachtic novodobej pobielohorskej šľachty sa radí medzi najvýznamnejších investorov – stavebníkov svojej doby. Svoju aktivitu zameral na východočeskú obec Kuks a jej okolie. Sem, samozrejme, patrí aj les medzi obcami Stanovice a Hřibojedy neďaleko Kuksu, kde sa Betlém nachádza.

Z dnešného pohľadu až neuveriteľne znie, že ústrednou myšlienkou pri financovaní stavieb bola snaha o nápravu mravov a výchova pospolitého ľudu. Napriek ušľachtilej snahe sa Špork dostal do sporov so žíreckými jezuitmi. Tým sa najmä lesný areál stál tŕňom v oku. Čo všetko bolo v pozadí tohto sporu sa dnes už zistiť nedá.

Autor a myšlienka Betlému

Betlém vznikol v rokoch 1723 až 1732. Autorom unikátnej barokovej sochárskej výzdoby bol Matyáš Bernard Braun (1684 – 1738). Študent sochárstva na umeleckej škole v Salzburgu. Skôr, ako si otvoril svoju dielňu v Prahe, cestoval a tvoril aj v Benátkach, v Bologni a v Ríme. Pozornosť a úspech získal vytvorením súsošia slepej cisterciánky sv. Luitgardy na Karlovom moste v Prahe. V čase, keď vznikala výzdoba prírodného areálu v Kukse, už bol chorý na tuberkulózu. Samotnú sochársku prácu vykonávali jeho tovariši. Braun tvoril len návrhy, modely a dohliadal na prácu.

Z pôvodného areálu sa dodnes zachoval už len zlomok. Prakticky ho tvorí deväť diel. Prvým je skala s vytesaným rámom, kde bol pôvodne inštalovaný obraz „Útek do Egypta“ od Petra Brandla. Tento sa však nezachoval. Druhým, pustovník Juan Garinus, solitérna socha vytesaná do skaly. Garinus je stvárnený vo chvíli, keď vylieza zo svojej jaskyne, aby sa pozrel, kto ruší jeho pokoj. V jaskyni by sa malo nachádzať miesto na sedenie s otlačkom ruky, údajne Šporkovej.

Ďalšia socha predstavuje Jána Krstiteľa, ležiaceho na púšti, pozakrývaného ťavou kožou. Naľavo od postavy je baránok ako symbol Jána Krstiteľa. Štvrtým dielom je pustovník Onofrius, keď opäť uvidel človeka. V príručkách sa obyčajne dočítate, že ide o vrcholné dielo, pretože pustovníkov výraz zachytáva citové vypätie a vnútornú drámu medzi svetským a duchovným. Nie som odborník na barokové umenie, nikdy som k nemu neinklinoval a to popísané „vypätie“ som v tej tvári nevidel. Napriek tomu si dovolím tvrdiť, že tie sochy sú naozaj fascinujúce. Poslednou solitérne stojacou sochou je Mária Magdaléna. Zobrazená je ako pustovníčka a jej postavou sa uzatvára téma odriekania a života v samote.

Dych vyrážajúca galéria sôch

Šieste dielo, videnie sv. Huberta, je pre mňa záhadná téma, ale Špork založil Rád sv. Huberta, preto tu svätec nemohol chýbať. Narodenie Krista, Klaňanie pastierov, Príchod Troch kráľov je v poradí siedmy zachovaný fragment. Najúžasnejšia, najrozsiahlejšia a asi aj najzachovalejšia časť areálu, podľa ktorej je miesto aj pomenované. Napriek tomu, že výjavom chýba dynamika predchádzajúcich sôch, táto časť návštevníkovi vezme dych. Skala, ktorá je nositeľom výjavu, teraz už nejde totiž o solitérne stojace sochy, ale fresky, má veľkosť menšieho rodinného domu.

Nechýba vnútorný priestor jaskyne, kde výzdoba pokračuje. Všetky postavy, ľudské aj zvieracie sú dobre čitateľné a skutočne navodzujú pocit skameneného výjavu z rozprávkového príbehu. Všetko umocnené všadeprítomným viacfarebným machom a zeleňou lesa. Ubrániť sa potrebe dotknúť sa rukami obrazov, to sa vôbec nedá. Po viac ako dvesto rokoch nie je plastické podanie reliéfov narušené a je úžasné aspoň na malú chvíľu, na kradmý dotyk, pocítiť to, čo oči obdivujú. Znalci a reštaurátori by z týchto slov asi radosť nemali. Každým dotykom, každým pohladením sa povrch kameňa narúša a dielo sa degraduje.

Kristus a Samaritánka pri studni Jakubovej, predposledný zachovaný fragment. Studňa, pre dnešného návštevníka skôr pekne tvarovaný kamenný bazén, ostala zachovaná. Postavy, žiaľ, vyzerajú, akoby práve na nich vykonali hrdelný trest. V podstate sú nečitateľné, hoci vrcholné remeselné spracovanie nezaprú. A ostala už len lavička, kameň, miesto na ktorom Braun sedával a dohliadal na stavbu.

Obec Kuks a jej baroková ozdoba

Niekoľkokrát bolo naznačené, že žírecký Betlehem je súčasťou komplexu súvisiacim s obcou Kuks. O nej treba pohovoriť tiež. Najskôr bol totiž Kuks a potom Betlém. V rokoch 1708 až 1716 tu dal František A. Špork postaviť tzv. Hospitál, alebo správne Špitál milosrdných bratří, ktorého súčasťou dnes je aj farmaceutické múzeum. Štvorkrídlová baroková budova, postavená podľa plánov G. B. Alliprandiho, dominuje hrebeňu kopca, ktorého svah padajúci do údolia ju oddeľuje od samotnej obce.

Hospitál bol pôvodne určený pre chudobných mužov a vojenských vyslúžilcov z tunajšieho panstva. Výraznejšie prestavby sa ho nedotkli. Je to úžasná budova, ktorú by ste v tomto nenápadnom kúte Čiech asi nečakali. Samotná obec Kuks je milá dedinka, v ktorej nájdete aj barokové divadlo v klasickej „stodole“ a múzeum automobilových veteránov.