Ráno som sa zobudila na to, ako chodí niekto okolo nášho stanu. Chytila ma panika, pozerám na hodinky, 7:40. Nie taký zlý čas na to, aby sme sa zobudili a zbalili stan. Ráno nás vyrušili konkrétne dvaja psíčkari, nevideli sme ich lebo sme boli ešte v stane, nechali nás však na pokoji. Deň sa začal prekrásnym vysokým páliacim slnkom. Všetko sme pobalili, nemali sme žiadne problémy a dokonca som sa tak dobre už dlho nevyspala.
Máme rekord!
Kráčali sme na výpadok na Florenciu, našu toho-dňovú destináciu. Vždy som chcela naživo vidieť tú katedrálu, ten nočný život. Chcela som vyvrátiť mýtus o tom, aká je mohutná a krásna. Na kruhovom objazde (väčší byť už nemohol) sme zastali na takých tých bielych pásoch ktoré odďaľujú cestu od odbočky na inú cestu a ani sme nestihli zdvihnúť palce, videli sme ako jedno auto zastavuje, nakoniec sa pohýna a robí si ďalšie kolečko. Bola to Chiara. Mala približne 38+ rokov, pani právnička, ktorá išla na toskánsky vidiek za svojou tetou.
Bol to prvý človek, ktorý ma kedy zobral na stopa (dočkala som sa) a ja som bola jej prvý človek (okej boli sme dvaja..). Bola veľmi príjemnou spoločníčkou. Povedala, že nás nemôže zaviesť až do Florencie a nakoniec si to rozmyslela a zaviezla nás na jedno krásne miesto odkiaľ sme mohli vidieť celé mesto a potom neskôr aj do uličky, z ktorej sme došli až do slávneho Ponte Vecchio.
Všade radosť a ohromne veľa ľudí
Malé uličky preplnené kričiacimi ľuďmi a medzi nimi my, stopári, ktorí si na chrbtoch nesú celý svoj majetok a tak aj zostalo na celý deň. Nikde sme nenašli miesto, kde by sme si mohli zadarmo odložiť batožinu, nenašli sme ani ubytovanie v aplikácii Couchsurfing a nenašli sme ani lacný hostel, zostávalo nám teda pokračovať v dobrodružstve, niesť si ťažký náklad a spať v stane.
Zaľúbila som sa
..do renesančného, veľmi starého mesta pána Danteho, Petrarcu a Boccaccia. Môj plán, zbúrať mýtus o tomto meste, sa nepodaril. Pri vstupe do mesta musí byť nejaký čarodej, ktorý ľuďom zahaľuje oči a sú mestom okúzlení. Takto nejako by som to opísala. Arkády nad riekou, ľudia, mosty, zase ľudia, kaviarne a drahé ceny, ale zato magicky!
Dávajte pozor na bezdomovcov a mafiu!
Je to varovanie, ktorého by ste sa mali naozaj držať, keď vám to už hovorí každý, ktorí kedy o Taliansku čo i len počul. Ženy! To nevadí, že máte pri sebe muža, niekoho silnejšieho, niekoho mužského pohlavia, „Ten, kto si chce chytiť, chytí si vždy!“
Mala som skúšku v kaviarni, ktorú zatvárali
Nebojte, zatvárali až potom čo som dopísala, ale naozaj to bolo tesné. Čiže v skratke, ten kto nečítal články predtým (odporúčam), mala som online skúšku, veľmi ťažkú z medzinárodných inštitúcii, čo bol povinný predmet a ja som na neho nejakým spôsobom zabudla chodiť. Mala som čerstvo po obhajobe bakalárskej práce, preto som ju musela urobiť, aby mi nezobrali titul (anulácia ako to oni nazvali). Tak tam sedíme v tej kaviarni, ja jeden telefón, Céčko druhý, sestra právnička v telefóne ako hlavná koordinátorka skúšky. Dala som! Síce na najhoršiu známku, ale prešla som!
Súkromný koncert pri katedrále
Kúpili sme si krabicové víno (študenti) a sadli si do výkladu jedného obchodu pri katedrále. Vedľa nás si rozložil pán mikrofón a na akordeóne hral piesne od výmyslu sveta. Zozbieralo sa tam pár ľudí a kým neprišla polícia, dobre sme sa bavili.
Nič sme nenašli, za mesto ísť bolo ďaleko a ako sme sa už rozprávali, všetky parky sú oplotené a na noc zamykané. Kráčali sme do kopca, do vilovej časti, tam sme zhodnotili, že to bude najbezpečnejšie. Za jedným živým plotom bol spád kde sme sa rozložili, uvarili si na variči instantné cestoviny s omáčkou a sladko zaspali popri strašidelnom šušťaní lístia pri našich hlavách.
Predošlé časti:
Ako sme (ne)šli stopom a takmer sa (ne)dostali do Bologne. DEŇ 3
