Ringstrasse: 150 rokov najznámejšej ulice vo Viedni

Kto by nepoznal okázalú viedenskú ulicu Ringstrasse? Každý turista, ktorý do rakúskej metropoly zavíta, sa na nej ocitne, a určite nie iba jedenkrát, počas svojej návštevy Viedne. Veď práve na nej stoja tie najznámejšie budovy – radnica, parlament, Štátna opera, Prírodo-historické aj Umelecko-historické múzeum, Viedenská univerzita a rôzne iné známe paláce.

Od 13. storočia sa okolo mesta tiahli hradby a múr, pozdĺž týchto hradieb bola voľná plocha, ktorá dosahovala šírku až 300 metrov. Nazývala sa glacis a mala veľký strategický význam. Ak by sa totiž k mestu blížil nejaký nepriateľ, vďaka nezastavanej ploche by ho stráže na vežiach veľmi rýchlo zbadali a mesto by sa mohlo pripraviť na obranu. Však aj Turci sa až dvakrát pokúšali dobyť Viedeň, a nepodarilo sa im to. 

Lenže časom hradby zvetrali, vojenská technika sa zdokonalila a voľné územie pred mestkými hradbami sa v lete menilo na suchú pustatinu a keď zapršalo, bola z toho zablatená brečka. 

V roku 1853 bol spáchaný neúspešný pokus o atenát na cisára Františka Jozefa a on sa z vďaky, že unikol smrti, rozhodol postaviť kostol. Lenže vnútro mesta bolo už zastavané, ľudia sa tu tiesnili v úzkych uličkách. Jediným vhodným riešením bolo začať stavať na nevyužitých glacis. Cisár sa napokon nechal presvedčiť a jeden úsek vyčlenil na stavbu Votívneho kostola. No a to už môžeme dnes označiť za historický okamžik, pretože to znamenalo, že keď sa povolila jedna stavba, určite sa postupne povolia aj ďalšie. A naozaj, cisár mal výborného poradcu, ministerského úradníka Franza von Matzingera. Pod jeho vplyvom napísal cisár svoje dôležité vyhlásenie, ktoré bolo publikované vo Viedenských novinách na konci decembra 1857 a ktoré začínalo historickou vetou: „Je to moja vôľa...“

V uverejnenom vyhlásení informoval cisár o plánoch ďalšieho rozvoja mesta, o tom, že sa budú búrať nefunkčné hradby a že sa celé nevyužité priestranstvo zmení na prepychovú ulicu, akú už dávno pred tým mali iné európske metropoly,len vo Viedni stále chýbala. Matzinger sa stal centrálnou postavou celého projektu, založil a spravoval fond na financovanie tejto náročnej výstavby, pretože na ulici mali stáť nielen súkromné paláce, ale aj veľa reprezentačných verejných budov: archív, opera, knižnica, múzeá a galérie, úrad mestského veliteľstva, parlament, a navyše celý projekt dopĺňali ešte rozsiahle parky a záhrady. 

 

Po prvýkrát v histórii bola vypísaná medzinárodná architektonická súťaž na projekt takého rozsahu. Do súťaže bolo zaslaných 85 plánov, z ktorých niektoré boli absolútne nerealizovateľné. Napríklad podľa jedného sa malo celé vnútorné mesto – okrem Stephansdómu – najprv zbúrať! Vďaka inému plánu však získala ulica pomenovanie, ktoré má do dnešných čias. Architektov inšpiroval jej tvar – keďže prebieha do kruhu, nazvali ju Ringstrasse, Ring je po nemecky prsteň. Porota napokon vybrala tri najlepšie návrhy, ani jeden sa však nestal absolútnym víťazom, úlohou autorov týchto troch plánov bolo vybrať z každého to najlepšie a vytvoriť jeden spoločný projekt. A potom sa už mohlo začať s búraním nepotrebných hradieb, stalo sa tak na jar 1858. 

 

Očakávalo sa, že si na novovzniknutom priestore začne stavať svoje paláce najvyššia šľachta, ale tá sa veľmi k tomu nemala. Jednak niektorí už svoje sídla mali a ďalší si zase takúto nákladnú stavbu nemohli dovoliť. Ale aj tak sa do roka začalo stavať. Cisár totiž, opäť vďaka Matzingerovej prezieravosti, zrušil zákaz, podľa ktorého Židia nesmeli nadobúdať imobílie. A tak boli hlavnými staviteľmi na Ringstrasse bohatí priemyselníci, bankári a ďalší členovia vzmáhajúcej sa vrstvy buržoázie, ktorí sa svojimi okázalými palácmi rozhodli demonštrovať svoje bohatstvo. 

Peniaze za predaj stavebných parcel prúdili do štátnej pokladnice, vytvoril sa špeciálny Fond na rozšírenie mesta a z neho sa jednak dokončilo búranie mestského múru a jednak sa postavili všetky verejné budovy. Výstavba prepychovej Ringstrasse s dĺžkou 5,2 km a šírkou 57 metrov trvala niekoľko desiatok rokov a jej dokončenie bolo nielen architektonickým, ale aj hospodárskym a finančným úspechom. Nikde inde v Európe nebolo v jednom časovom období vybudovaných tak veľa verejných, monumentálnych budov, a ešte k tomu aj v jednom priestore. Štýl, v akom sú postavené, sa nazýva historicizmus alebo často aj Ringstrasse-štýl. Znamená to, že pri výstavbe sa síce použili vtedajšie stavebné postupy a technológie, ale vzhľadovo sa stavitelia inšpirovali rôznymi historickými slohmi. Napríklad: budova rakúskeho parlamentu pripomína grécky chrám, čím chceli architekti podčiarknuť antickú tradíciu demokracie, Dvorné divadlo (Burgtheater) je v štýle neobaroka, Viedenská univerzita zas pripomína renesanciu a radnica neogotiku. U väčšiny týchto stavieb sa pod honosnými fasádami ukrýva jadro vybudované z tehál. Tento stavebný materiál vyrábali tehliari, ktorí do Viedne prišli za prácou z Čiech a Moravy, preto ich aj nazývali „Ziegelböhm“ (Ziegel je po nemecky tehla). Spočiatku pracovali a bývali v neľudských podmienkach, o ich práva sa veľmi zasadzoval zakladateľ rakúskej sociálnej demokracie Viktor Adler, ktorý pre nich dosiahol napr. skrátenie pracovného času a iné zlepšenia. 

S búraním hradieb sa začalo v roku 1858, výstavba náročného projektu trvala až do roku 1910, ale prepychovú ulicu slávnostne otvorili už 1. mája 1865 za účasti cisára Františka Jozefa a jeho krásnej manželky Sisi. Preto v roku 2015 oslávila Viedeň 150-ročné jubilum od tejto historickej udalosti. Mnohí dnes označujú Ringstrasse za najkrajší bulvár na svete. Veď hádam každá budova, ktorá na nej stojí, je uvedená v turistických sprievodcoch ako výynamná viedenská, či dokonca celorakúska, inštitúcia. Žiaden div, že v roku 2001 bolo historické centrum Viedne, práve aj vďaka Ringstrasse, zapísané do zoznamu kultúrneho dedičstva UNESCO. Pri príležitosti 150-ročného jubilea Ringstrasse sa v priebehu roka konalo vo Viedni viacero zaujímavých výstav. Ale napríklad bola tiež vyhlásená súťaž o najlepší koktejl k výročiu Ringstrasse, víťazom sa stal Kan Zuo s nápojom „Sound of the Ring“, v ktorom – ako sám hovorí – pomiešal dokopy lesk monarchie, noblesu viedenských kaviarní a kozmopolitnosť mesta. Polygónový tvar Ringstrasse tiež inšpiroval dizajnéra jedného luxusného klenotníctva, ktorý navrhol nádherné náramky v tvare tejto ulice. 

Človek ju môže aj storáz prejsť, a predsa stále objaví niečo nové. Ringstrasse bola vždy dejiskom slávnostných sprievodov, pochodov a demonštrácií, okrem toho každoročne pritiahne tisíce návštevníkov, ktorí sa tu nielen prechádzajú, navštevujú rôzne inštitúcie a kultúrne pamiatky, ktoré na ulici stoja, ale radi si posedia aj pri šálke chutnej melange kávy v niektorej z typických viedenských kaviarní, ktoré k Ringstrasse tiež neodmysliteľne patria.