Ďaleký Východ, Studený Sever, Divoký Západ a Veterný Juh. Tak opisujem moju cestu jednou vetou. Hlavným cieľom bolo navštíviť štyri „Naj“ body Slovenska. Najvýchodnejšiu, najsevernejšiu, najzápadnejšiu a najjužnejšiu dedinku.
Na cestu okolo Slovenska na bicykli sa vyberám v tom najlepšom počasí, aby sa vzápätí z neho stalo to najhoršie.
Zádielskú tiesňavu, cez ktorú prechádzam si preto užívam v tej najlepšej pohode. Netušiac, že na druhý deň sa z pohody stane naháňačka.
Dážď a chlad ma sprevádza prvý týždeň, takže o „čarovné“ chvíle nebola núdza. Ešte suchý sa ocitám v obci Borša na juhu, kde stojím tak nízko ako sa len na Slovensku stáť dá. Týmto miestom je najnižší bod krajiny, kde rieka Bodrog preteká do Maďarska. Milióny komárov ma však toto miesto nútia rýchlo opustiť. Vo Vysokej nad Uhom už úplne premočený hľadám nočné útočisko. Do pozornosti sa mi dostáva Domček Anky Kolesárovej, v ktorom ma ochotne ubytovali príjemní ľudia pri ktorých si vychutnávam teplo, sucho a výbornú spoločnosť.
Úplným protikladom bola noc v Uličskom Krivom. Človek si myslí, že ako dobre spraví, keď sa vyberie spať do poľovníckej postriežky.
Za dobrého počasia to môže byť celkom silný romantický zážitok. Netreba to však riskovať hlavne keď vo vzduchu cítiť dážď. A ak predsa padne takáto voľba je veľmi dôležité si všimnúť, či strecha nemá 10cm medzery. Prichádza obrovský lejak s prudkým vetrom. A tak sa už len zúfalo zakrývam stanom a čakám, kedy sa s celou touto krehkou stavbou zrútim na zem.
Zažívam ešte dve nepríjemné upršané východniarske noci za Starou Ľubovňou, kde mi silný lejak nedovolí ani poriadne vyliezť zo stanu. Ostatné noci sa už nenesú v dažďovom duchu a tak nočný kľud narúšajú len uchrochtané diviaky, štekajúce srnce a líšky. Strety s diviakmi sa vždy nejavia ako príjemný zážitok. Fučanie, smrad a kroky svíň pri spacáku za čiernočiernej tmy nevytvára vždy na tvári široký úsmev.
Kvalita počasia sa odráža aj na kvalite ciest
Zatiaľ čo na juhu a západe krajiny sú cesty kvalitné, tak cesty na východe sú vo veľmi zlom stave. Jamky, jamy, diery sú tu samozrejmosťou. Pri prechode z Ubľe do Uliča pri Ukrajine sa stretávam s tou najväčšou. Letiac a pozerajúc sa po okolitej krajine si v poslednej chvíli všímam, že táto diera bude o niečom inom. Neveriacky a so srdcom v gatiach stojím na okraji krátera vytvoreného vodou. Aj defekty prichádzajú vždy za zlého počasia a inak tomu nebolo ani tu.
Za Tatranskou Lomnicou ešte ochutnávam tunajší asfalt, kto by povedal, že prechod cez mokré koľajnice môže dopadnúť tragicky. Odnieslo si to našťastie iba sedlo i keď to vyzeralo už na sanitku. Zastavuje nepriestrelný strieborný mercedes, z neho vykúka typický predstaviteľ moderných Tatier a prísnym hlasom sa pýta, či som v poriadku.
So slzami na krajíčku odpovedám, že je všetko v poriadku. V príšernom lejaku a na zlomenom sedle si miesto tatranských končiarov užívam hustú hmlu. Nápad, že si dám na Štrbskom Plese štrbské presso sa rozplynul. Toto sú momenty kedy by už človek najradšej hodil bicykel do priekopy a sedel by doma pri krbe. Ale nádej zomiera posledná.
Počasie sa nakoniec zlepšuje a dovoľuje mi poriadne sa radovať z cesty. Prekvapuje ma dobrosrdečnosť ľudí, s ktorou sa často na cestách nestretávam.
Ráno v obchodoch vždy prehodím pár viet s predavačkami ale i so štangastmi, ktorý pred obchodom popíjajú ranné fľaškové pivko. V jednej krčme popíjajúc pár pív si ku mne prisadá chlapík . Na ustatej tvári s výrazom „drsnejšie to už nejde“ sa prihovára tým najpokojnejším hlasom. A to som si myslel, že mi ide minimálne jednu vylepiť. Rozplýva sa nad mojou cestou, chváli ma do nebies a spomína na staré časy. Nakoniec sa dozvedám, že i on kedysi podobne cestoval. Či už si to vymyslel, alebo to bola pravda bolo nepodstatné. V Bardejove na námestí ma zastavuje starší pán, vypytuje sa ma na všetko, podáva mi ruku a želá veľa šťastia. I na cestách stretávam usmiatych vykyvujúcich cyklistov, jeden sa ku mne dokonca pridáva a z Ilavy do Trenčína mi robí spoločnosť.
Väčším mestám sa však snažím vyhýbať i cesty si vyberám menej frekventované a tiché. Lákadlom sú preto zašité dedinky roztrúsené na tých najodľahlejších lazoch východu a severu. Vidieť tu mnoho opustených a schátraných dreveníc, ktoré ,ale vôbec nie sú bez života. Desiatky druhov machov, lišajníkov, húb, mnoho mladých topoľov a jaseňov si tu nachádza priestor pre svoj rast. Príroda si berie to ,čo jej kedysi človek vzal. Je až ťažké si predstaviť, že tu niekto kedysi žil. Ako na obraze sa v diaľke na obrovských lúkach pasú ovce s kozami. Čas tu plynie pomalšie a nechať sa uniesť týmto svetom je povinnosť.
Modernizácia, stavanie obchodných domov a diaľnic, davy uponáhľaných ľudí, to všetko sa tu javí ako najväčšia nezmyselnosť.
Cestu využívam aj na navštívenie kamarátov a preto sa v Námestove stretávam so spolužiakom Brkom a vo Veľkom Krtíši so starým kamarátom Igorom. Dobre mi padne pivo v dobrej spoločnosti. Chuť ich vypiť viacej je obrovská, ale viem, že výsledok by bol v takomto prípade katastrofou. Keďže sa pohybujem po civilizovanej krajine so stravou problém nie je. Nevarím ani nepečiem. Držím sa zásady, jesť každý druhý deň niečo teplé a hlavne veľké množstvo. Telo si vyžaduje energiu a preto netreba šetriť a nahovárať, že to nejako ešte vydržím a zajtra sa najem. Dobrá strava sa rovná dobrý výkon.
S kondíciou teda problém nie je a preto denne i napriek dažďu prekonávam v priemere 150 km. Nohy nebolia, chvíľami sa ozývajú kríže a ako tradične najviac bolia ramená.
Prejav slobody a šťastia je častý a máva rôzne podoby
Na hradných múroch Čachtického hradu ventilujem ručaním a krikom svoje pocity. Veľmi silným zážitkom je ráno na Štefánikovej mohyle pri Brezovej pod Bradlom. Na blízku žiadnej živej duše. Spoza rannej hmly pomaly vykúka slnko, chlebík čo práve tlačím do seba mi vypadáva z úst a neveriacky pozerám na tú krásu. Osamote prežívam ten najkrajší pocit a nasávam atmosféru. Slovensko, aké si krásne. Vypadnúť zo stereotypu, kašlať na pravidlá a povinnosti. Užívať si slobodu. Toto všetko sa mi do bodky plní a po 13 dňoch a prejdení 1833 km sa spokojne vraciam domov. Doniesol som si nezabudnuteľné zážitky a potrebné poznatky pre ďalšie, možno dlhšie a väčšie cesty. Teším sa z toho, že i napriek čoraz väčšiemu zásahu ľudí do krajiny, sa dajú na Slovensku nájsť miesta o ktorých som nemal tušenia. Tieto nie sú vyznačené na mape a preto si doposiaľ udržujú svoje čaro, pre nás - osamelých tulákov.
Cesta okolo Slovenska v skratke 26. máj – 7. jún 2009, 1833 km (priemerne každý deň 150 km), 12 šliapacích dní a 1 oddychový deň kvôli dažďu.