Všetkým je dobre známe, že na Orave je toho veľa čo obdivovať. Na východe sa týčia mohutné Roháče, zo severu vykúka Babia hora a z juhu sa pýši Malá Fatra. Všetko je zakončené monumentálnym Oravským hradom (viem, že je toho určite viac, preto sa ospravedlňujem ak som nespomenul tvoje obľúbené miesto). Tieto skutočnosti dávajú obrovský potenciál pre rôzne športové a kultúrne vyžitie. Obľúbený a verejnosťou vyhľadávaný šport je aj cyklistika. Väčšina súčasných Oravských cyklotrás má nevýhodu v prílišnom zameraní sa na jedno miesto, alebo vo veľkej preferencií asfaltových povrchov, čo pravého nadšenca horskej cyklistiky ubíja viac ako pohľad módneho odborníka na pánske saténové košele.
Z tohto dôvodu som dal dohromady dva pekné okruhy, ktoré v sebe zahŕňajú pekné zjazdy, rozmanité výhľady a pravú makačku v podobe poriadnych stúpaní. V neposlednom rade je ich výhodou, že začínajú a končia v jednom mieste, teda nie je potrebné riešiť zložitú logistiku.
Oba okruhy majú rovnaký východiskový tak aj cieľový bod a do veľkej časti menší kopíruje trasu väčšieho. Pracovné pomenovanie je:
- Oravská cyklovrcholovka – S (skrátene OCV-S)
- Oravská cyklovrcholovka – M (skrátene OCV-M)
V hlave mi ešte vŕta aj verzia o veľkosti L, ale toto je ešte len plán budúcnosti. V nasledujúcom článku bude popísaná stredná teda OCV-M trasa.
Začíname
Ideálny počiatočný bod celej trasy je mesto Trstená. Odtiaľto si je možné zvoliť smer miernym stúpanim cyklotrasou na Liesek, alebo úvodom ako sa patrí a poriadnym drapákom na Uhlisko (860 mnm.). Skrz vyhnutiu sa nepríjemnostiam pri výšľapoch odporúčam každému zvoliť na úvod tú “ťažšiu” možnosť (Uhlisko). Cesta naň vedie po hlavnej ceste smerom na Ústie nad Priehradou. Po menšom kopčeku a tesne za značkou označujúcou koniec mesta Trstená odbočujem doľava a začína poľná cestička, ktorá ma dovedie až na vrch Uhlisko. Z neho sa mi naskytá krásny výhľad na panorámu Tatier zo severozápadu a Babiu horu týčiacu sa nad Oravskou priehradou. Z Uhliska pokračujem smerom na priehradný múr, po červenej turistickej značke. Cestou nadol je to zo začiatku celkom strmé a neraz ma už táto pasáž potrápila, obzvlášť v blatistých podmienkach. Prechádzam cez priehradný múr a po asfatke mierim až za hotel Altis, kde odbočujem doľava a po zvážnici stúpam okolo Stavného potoka. Zvážnica je z lepšieho makadamu, teda veľmi príjemné jazdenie pre horský bicykel. Následne sa napája na asfaltovo/šotolinovú cestu až na vrchol Margurky (1107). Tento vrch je špecifický jeho nadpriemernou návštevnosťou, preto tu nie je žiaden dôvod o obavy so stretom s divou zverou a všeobecne obľúbenými medveďmi.
Na vrchole Magurky si dávam malé občerstvenie, kochám sa výhľadom a pripravujem sa na divočinu, ktorá ma zachvíľu bude čakať. Z Magurky sa niekoľko sto metrov vraciam po rovnakej ceste. Následne z nej odbočím a asfaltovú cestu nahrádza hlinito-kamenistá poľňačka. Oddiaľto teraz dlhšie pôjdem po červenej turistickej značke, ktorá končí až na dominante Lúčanskej Malej Fatry - Kľaku. Rýchly zjazd strieda rovina a potom, čo lemujem odbočku na Javorový vrch ma čaká výstup na Budín (1221). Približne 200 metrový výšľap zvládam z väčšej časti z pohodlia sedla a tlačím iba na jednom mieste. Trasa v týchto miestach ide príjemným smrekovým lesíkom s občasným výhľadom. V daný deň som mal našťastie sucho, ale tieto miesta rozhodne neodporúčam po dlhšom období dažďa (čo je na Orave prakticky stále), pretože príjemná bicyklovačka sa môže zmeniť na boj o každý meter a váš superľahký karbonový bicykel na 30 kg monštrum zo všetkých strán olepený blatom.
Potom čo dorazím na Budín si dávam ďalšie jedlo a pripravujem sa na zjazd až do Oravského Podzámku. Tesne za Budínom lemujem rozcesník, kde sa odbočuje v prípade OCV-S. Pokračovalo by sa po modrej značke, pričom v tomto prípade sa ide najprv asi 1 km po úzkom turistickom chodníku a následne sa vychádza na asfaltku, ktorá vedie až do “centra” dediny Podbiel. Na modrej turistickej značke odporúčam každému pri akomkoľvek náznaku jemného blata zosadnúť a daný kúsok potlačiť. Zakaždým si poviem, že to prejdem v pohode a vždy mi ostanú iba oči pre plač pri pohľade na totálne zablatený bicykel.
Zjazd do Oravského Podzámku vedie spočiatku po hrebeni. Rovinky striedajú jemné klesania a s občasným obídením večných mlák a jedným ľahkým výšľapom sa dostávam na vrch Javorová. Odtiaľ po modrej turistickej značke pokračuje svižný zjazd až k Oravskému Hradu. Zjazd je na niektorých miestach užší a zároveň kamenistý, čo ma celkom vyhrká, ale pred plánovanou zastávkou na jedlo to vítam ako príjemný bonus pre zlepšenie apetítu. V Oravskom Podzámku sa zastavjum v reštaurácii, kde si dávam niečo pod zub a doplňujem zásoby vody pre ďalšiu etapu.
Oravská Magura za nami
Po fajnom obede pokračujem oficiálnou cyklotrasou po asfaltovej ceste krásnym údolím až do dediny Pribiš. Približne v polke obce sa odpájam z asfaltky doľava do výdatného stúpania na Rakytinku (808 mnm.). Asfaltku nahradila poľná cesta a s chvíľkovým tlačením sa dostávam hore. Otvárajú sa mi znova výhľady, čo ma dobíja energiou do ďalšieho stúpania. Pokračujem miernymi lúčkami až nad dedinu Malatiná, kde sa trasa stáča doľava (na sever) a napája sa na Vrchársku Cyklomagistrálu.
Tento úsek trasy vedie hrebeňom južnej časti Skorušinských vrchov ponad dedinky Veľké a Malé Borové. Na tomto úseku nie sú žiadne výrazné zaberáky, cesta mi veľmi príjemne ubieha pričom spevnená poľňačka mi umožňuje trochu rýchlejšie tempo. Mimochodom toto a úsek pod Magurkou sú jediné dve časti, kde na tejto trase možno stretnete aj iné tvory než divé zvieratá. Vrchárska Cyklomagistrála však končí v Malom Borovom a mne neostáva nič iné než príjemnú cestu vymeniť za pekne strmý turistický chodník.
Dostávam sa na najhoršiu časť celej cesty, a to je výstup na kopec Kopec (1251 mnm.). Toto miesto nie je zrovna obľúbené turistami, z čoho vyplýva, že chodník je viac zarastený než prechodený a strmosť terénu ma núti zosadať zo sedla častejšie než by mi bolo milé. Prakticky až na jeden asi kilometrový úsek tlačím bicykel nahor, nevyhýbam sa ani polomom a posledný úsek vážne uvažujem, či budem bicykel do takého strmáku tlačiť alebo rovno niesť na chrbte (tento úsek sa dá aj obísť ale moja ješitnosť by mi to asi nedovolila). S menšími ťažkosťami, ale o to lepšou náladou sa dostávam až na vrchol Kopcec, mimochodom druhého najvyššieho miesta celej trasy.
Výhľad sa vďaka pomerne hustému lesu moc nenaskytá, teda po jemnom občerstvení volím smer po modrej turistickej značke, ktorá by ma mala doviezť až do dediny Podbiel. Zažratý do zjazdu zle odbočujem a po tom čo sa spamätávam, si uvedomujem že už niet cesty späť, teda omylom sa dostávam do Oravského Bieleho Potoku a po asflatke idem až do Podbiela. Zjazd je inak veľmi príjemný s minimom extrémne strmých a totálne rovných úsekov po decentnej poľnej ceste.
Už "len" na Skorušinu
V Podbieli sa zastavujem v reštaurácii na doplnenie vody a energie veľmi dobrým gulášom. Predomnou je posledná časť vrcholovky. Od tohto miesta je opäť trasa OCV-S a OCV-M totožná. Vraciam sa kúsok po asflatke a za dedinou Podbiel odbočujem doľava. Po spevnenej ceste a následnou skratkou cez lúku sa dostávam nad lyžiarsky vlek v Nižnej, odkiaľ trasa pokračuje severným hrebeňom Skorušinských vrchov. Úsek až na Skorušinu by mohol kľudne dostať prívlastok “robotný”, pretože je na ňom minimum zjazdov, ale aspoň je všetko možné vyšľapať z pohodlia sedla. Opäť sa napájam na červenú turistickú trasu a postupne míňam vrchy Javorková a Mikulovka, až sa dostávam na vrchol Skorušinej. Celkovo sa išlo v jemnom lesíku, s peknými výhľadmi na Roháče a Západné Tatry s minimom popadaných stromov a pár večnými mlákami.
Skorušiná (1314 mnm.) je najvyššie položeným miestom Skorušinských vrchov a zároveň aj tejto trasy. Na jej vrchole sa nachádza železná pozorovateľňa, z ktorej je možné pri lepšej viditeľnsti vidieť úchvatnú panorámu. Odtiaľto je možné ísť zjazdom smerom na Brezovicu a následne po asfaltke až do Trstenej alebo na Oravice. Ja si vyberám dlhšiu trasu, teda pokračujem po červenej na Oravice.
Zjazd je v týchto miestach celkom strmý, ale dá sa zvládnuť, jediný problém by mohli robiť mokré skaly, ale ako som už raz poznamenal, všetkým, ktorí majú radi seba a svoj bicykel by som sa odporučil pri akomkoľvek náznaku akejkoľvek podoby zrážok týmto miestam vyhnúť. Prvotný strmák strieda relatívna rovinka s kde-tu padnutým stromom. Od Blatnej sa odpájam z červenej a pokračujem rovno jemným zjazdíkom až na lesnú asfaltovú zvážnicu. Asfaltka pokračuje až k Čiernemu potoku, kde si človek musí dať pozor, inak môže v plnej rýchlosti prísť o celý chrup nárazom do nenápadnej závory. Od Čierneho potoka je posledný asi 100 metrový výšľap po zvážnici, z ktorej sa spúšťam až do dediny Liesek. Pre mňa tu cesta končí a všetkých ostatných by čakalo ešte pár kilometrov cyklotrasy až do Trstenej.
zhodnotenie
Celkovo sú obe trasy určené pre pokročilejších cyklistov, ktorí sa neboja z celej sily oprieť do pedálov. Určite ju odporúčam všetkým, ktorí si chcú užiť poriadne dobrodružstvo z pohodlia sedla a prejsť pri tom pekný okruh v rámci celého jedného regiónu.
OCV-M má podľa mapy.cz takmer 109 km s prevýšením 3031 metrov, pričom jej čas je odhadovaný na 10 hodín https://en.mapy.cz/s/mumegefome
Môj čas na tejto trase bol 10:15 minút a celkovo mi nameralo 117.5 km s prevýšením 3344 metrov.
OCV-S má podľa mapy.cz takmer 74 km a prevýšenie 2015 metrov s odhadovaným časom 6:30. https://en.mapy.cz/s/gataberopa
Podľa mnou nameraných údajov je dĺžka 73,5 km a prevýšenie 2011 čo celkom odpovedá údaju z máp. Čas, ktorý mi trvalo prejsť túto trasu bol 6:20.
