Dubrovník: sloboda nie je iba slovo

Požiar, zemetrasenie, ale aj sloboda, či hody vo februári. Viete, o ktorom prímorskom meste je reč? Určite ho poznáte a určite ho musíte navštíviť. Dubrovník.

Zábery horiaceho mesta. Napriek tomu, že kameraman je kdesi ďaleko, ruky sa mu trasú. Nik na svete nechce veriť, že toto sa môže diať v roku 1991 v Európe. Spomedzi červených striech perly Jadranu sa valí hustý dym. Dnes je 6. decembra, blokáda mesta začala v októbri, a ešte päť mesiacov bude trvať. Srbi nechcú, aby Chorvátom ostal tento magnet na turistov (len tak mimochodom zapísaný v zozname svetového dedičstva) v poriadku. Popri tom strieľajú aj na symbol. Symbol slobody.

O ljepa, o draga, o slatka slobodo*

Prvý raz som krásu Dubrovníka videl naozaj cez clonu pustošenia, do ktorého vyústil rozpad Juhoslávie. Tej Juhošky, do ktorej sme chodili na dovolenku. Tej Juhošky, v ktorej sme prvý raz v živote jedli čerstvé figy a sladoled v kornútku, ktorý predávali v samoobsluhe. Tej Juhošky, cez ktorú utieklo na západ veľa Slovákov, lebo to tu už za boľševika nevedeli vydržať. Titova Juhoslávia bola predsa len o poznanie slobodnejšia, než ČSSR. * z hry Dubravka od Ivana Gunduliča, rodáka z Dubrovníka (1589 - 1638)

Sloboda a prosperita

Obchod s otroctvom zakázal senát Raguzy, ako sa vtedy Dubrovník volal, v roku 1418. Bol to iba jeden z krokov, ktoré mali viesť a aj viedli k prosperite. Lode dubrovníckych obchodníkov sa od tohto dátumu po celom Stredomorí plavili pod vlajkou, na ktorej bolo iba slovo Libertas - sloboda. Sami vedeli, že iba sloboda (obchodu) im zabezpečí dostatočné príjmy, aby mohli odolávať svojim konkurentom z Benátok či Janova, ale aj mocným susedom (Uhorskému kráľovstvu či Osmanskej ríši). Okrem zákazu otroctva dokazoval celému neskorostredovekému svetu Dubrovník svoju pokrokovosť napríklad aj tým, že s lekárskou starostlivosťou začali už v roku 1301, neskôr sa k nej pridala lekáreň, po lekárni starobinec (1347) nasledovaný lazaretom (1377). Sirotinec a verejný vodovod prišli až v 15. storočí. Popri tom sa stavali aj kostoly a opevnenie, vznikali kupecké domy, sklady a tržnice, modernizovalo sa prístavné zariadenie. Lebo život si to vyžadoval.

Zemetrasenie

Všetko naznačovalo, že Dubrovník bude vládnuť svojej časti Stredomoria a občas povedie nejakú (radšej nie príliš nákladnú – vysoké dane kazia kšeft) vojnu s Benátčanmi. V roku 1699 ho však na kolená položilo katastrofické zemetrasenie, proti ktormému nepomohli ani takmer dvojkilometrové hradby. Mesto upadalo a tento stav mal napriek snahe domácich trvať až do konca druhej svetovej vojny. Medzitým sa mestská republika s jadrom na malom polostrove stala súčasťou rôznych štátnych celkov a slúžila ako jeden z prameňov Chorvátskeho národného obrodenia.

Zázrak za pár rokov

Tie obrazy pustošenia, ktoré sme videli v televíznych novinách, akoby patrili medzi nočné mory. Dubrovníčania nepotrebovali veľa času na to, aby svoje mesto začali zrekonštruovať a dôsledne obnovili. Potomkovia obchodníkov dobre vedeli, že najprv treba poskytnúť služby a potom prídu aj peniaze a s nimi turisti. Napriek nedôvere spôsobenej vojnou v neďalekej Bosne sa Dubrovníkom premelú desaťtisíce turistov týždenne. Ale v roku 2005 začali pociťovať vážny nedostatok ubytovacích kapacít; stále boli na polovici predvojnového stavu. Na druhej strane, do štatistiky sa nedostalo ubytovanie v súkromných penziónoch.

Život nekončí v septembri

Najvýznamnejší sviatok “pre vlastných” sa koná 3. februára. Vtedy sú v Dubrovníku hody, keďže sv. Blažej je patrónom mesta. Je jasné, že takáto významná slávnosť mimo hlavnej turistickej sezóny nebude umelo nakašírovaná, práve naopak, Dubrovníčania ju robia sami pre seba. Spraviť si svätoblažejský fakultatívny zájazd z februárovej  lyžovačky v Bosne môže byť vcelku príjemné spestrenie.