Pamätám sa presne, kde sme sa spoznali. Bolo to na Muránskej planine v roku 1976, mal som už pomaly sedemnásť, a to som sa už rok túlal po lesoch. V tom čase som bol v (trampskej osade) T.O. Južný kríž. Šerif osady Cencúľ bol skvelý hudobník, a tak aj my osadníci sme museli na niečom hrať. Každý chcel hrať na gitare, ale šéf to diktátorsky rozdelil. Mne sa ušla mandolína.
Nebol som spokojný, ale začal som tvrdo trénovať. Možno aj preto, že ak niekto urobil chybu na skúške, musel potom šmirgľovať drevené placky na ceny alebo na účastenky. Neskoršie som mal na starosť ešte aj lesnú múdrosť. Chalanom nestačilo vedieť hrať na nejaký hudobný nástroj, rozhodol som sa, že musia poznať aj stopy všetkých zvierat, čo žili v lese. Každý týždeň sme sa stretávali na slezine (osadná schôdzka), kde som rozdal nakreslené stopy a bola písomka. Písalo sa od buka do buka, ale niečo sa naučili.
Flek sme mali na Ružíne medzi T.O. Nevada a Purovou chajdou
Istý čas sme chodievali na akcie trampov z Martina do Veľkej Fatry. Bol nás vždy plný zadný vagón a celou cestou sa hrali trampské pesničky. Vlakom sa ozývali gitary, bendžá, basa a aj moja mandolína. Chlapci z osady boli dobrí kamaráti, ale stále chodili na to isté miesto na Ružín, a tam celý víkend hrali pri ohni na svoje nástroje. Môjmu nadšeniu pre spoznávanie prírody to nestačilo, tak sme sa rozišli.
V tom čase mladšia sestra ujedala rodičov, že chce ísť s kamarátmi na Muránsku planinu. Rodičia nakoniec povolili, ale pod podmienkou, že pôjdem s ňou. A tak som vyrazil do Javorníkovej doliny s neznámou partiou. Po víkende strávenom v lesoch som mal nových kamarátov Charlesa, jeho brata Johnyho a Boba. Ďalšie víkendy sme už plánovali spoločné výpravy do hôr.
Charly bol skúsený táborník
Naučil ma, ako sa správať v prírode, ako ju ticho pozorovať, a ako prežiť v ťažkých podmienkach. Vyzeral ako zálesák z filmu. Všetko si šil a vyrábal sám. A čokoľvek mal na sebe bolo dokonalé a pripravené do lesov, vysokých hôr, na vodu a aj do bažín, ako nám to zvykol hovoriť. Mal o 10 rokov viac, tak sme jeho príbehy počúvali s otvorenými ústami a všetko sme mu verili. Neskoršie som odišiel študovať lesníctvo do Zvolena, stretávali sme sa už len občas, a tak som mu zvykol napísať list. Keďže som vedel, že má na schránke a aj na dverách menovku so svojou prezývkou, tak listy smerovali na adresu: zálesák Charles Cooper, Dukelských hrdinov 20, Košice. Neskoršie, keď v roku 1987 utiekol z ČSSR do vysnívanej západnej Kanady, tak listy smerovali už do Vancouveru. Často som mu písal, že keď si zarobím dostatok peňazí, tak priletím a pôjdeme spolu na Yukon.
Plechová bedňa
Prišla jar roku 1998, keď som cítil, že mám dostatok energie, aj peňazí, a tak sme sa dohodli, že pricestujem. Požiadal ma v liste, že túži po svojej dýke, ktorú si sám vyrobil. „Už 12 rokov je v Čermeľskej doline zakopaná plechová bedňa, do ktorej som si odložil všetko dôležité na prežitie.“ prezrádzal mi v liste svoje tajomstvo. Dolinu som poznal už celkom slušne, ale aj tak som sa díval na jeho nakreslenú mapku ako puk.
Ander skala
V texte bolo napísané, pôjdeš k Ander skale, ku pamätnej tabuli, potom urobíš 452 polkrokov na severozápad, potom sa stočíš na juh 235 krokov a zase na juhovýchod....a tam bude malá skala, pod ktorou začneš kopať. Keď som to odpochodoval, bol som v háji. Stál som v strede lúky a široko-ďaleko žiadna skala. So susedom Mišom a jeho chlapcami sme sa rozhodli, že pohľadáme rovno prvú skalu a začneme pod ňou kopať. Preskúmali sme okolie a bola tam len jedna. Tak hajde, ideme kopať.
Vôbec sme nemuseli šaškovať s polkrokmi, mali sme ísť rovno ku nej, keďže v širokom okolí žiadna iná skala nebola. Za chvíľu sa ozval dutý zvuk. A začali sme vyťahovať plechovú bedňu, kde 12 rokov v mastných handrách bola zabalená tábornícka výbava zálesáka Charlesa Coopra: 2 sekery, 15-metrové lano, ktoré si sám uplietol, mačky, rošt, skladacia pílka, nejaké nože a iné veci. Bola tam aj jeho obľúbená dýka, ktorú som mu potom priniesol do Kanady.
- na pokračovanie
