Výstup na (ne)známy vrch Kohút

Pamätám si, ako som v detstve chodievala s rodičmi za babkou do Revúcej. Rada som sa dívala z okna auta na okolie, sledovala prírodu, ľudí, domy, obchody. A cestou k babke sa po ľavej strane spoza hôr týčil aj on – Kohút. Kopec ako každý iný, no mojimi detskými očami vyzeral byť neskutočne vysoký, vzdialený a nedosiahnuteľný.

Kým sa Revúca ešte len odievala do jesenných farieb, Kohút sa už neraz prebúdzal do chladného rána s bielou snehovou čiapkou. Moju detskú dušu to vždy potešilo. Vedela som, že sa blíži zima. A v lete? Keď sa čierne mračná blížili spoza Kohúta, vedela som, že sa treba skryť, ide silná búrka. Kohút „predpovedal“ počasie, zmeny ročných období, bol symbolom mesta, všetci ho poznali. V mojej detskej fantázii znamenal veľa, no nikdy som sa k nemu ani len nepriblížila. Až teraz. Po mnohých rokoch som si spomenula na výnimočnosť, ktorú som mu v detstve pripisovala a tak som sa rozhodla konečne si ho vyšľapať.

Kohut
Na vrchole

Z Revúcej po modrej značke

Kohút je so svojou nadmorskou výškou 1409 m druhým najvyšším kopcom Stolických vrchov, ktoré sú súčasťou Slovenského Rudohoria. „Prerástla“ ho len Stolica (1476 m). Nejde o vrch, ktorý Vám ponúkne množstvo výhľadov (aj keď ich cestou pár objavíte) či neobyčajnú trasu, ale ak vidíte krásu aj v „obyčajnej“ prírode a máte radi miesta bez ľudí, Kohút Vás nesklame.

Na vrchol smeruje viacero značiek:

  • modrá z Revúcej
  • prípadne aj žltá začínajúca v inej časti mesta, ktorá sa neskôr napája na modrú
  • zelená z Chyžného, ktorá neskôr prechádza na žltú a potom opäť na zelenú
  • červená z Muránskej Zdychavy
  • modrá z Čiernej Lehoty napájajúca sa neskôr na zelenú.

My sme sa vybrali po modrej z Revúcej pričom naspäť sme pokračovali ďalej po modrej okolo horského hotela Hunter na Revúčku a späť do Revúcej. Cesta na Kohút je možná aj odtiaľto, ale ja som bola celkom rada, že sme zvolili smer z Revúcej. Z Revúčky na Kohút je to poriadny „strmák“.

Kohut

Lesná cesta, úzke chodníčky aj medvedie stopy

Výstup začíname na mieste zvanom Skalka. Hneď úvodné metre prinášajú slušné stúpanie a prvých a posledných dvoch ľudí, ktorých sme za celý deň stretli. Nespokojný hubár so skromnejším úlovkom kuriatok už schádza do mesta a okolo nás si vychutnáva stúpanie jeden bežec. Týmto naše sociálne styky končia.

Úvodné kilometre vedú po širokej lesnej ceste. Niekde upravenej, inde menej, ale schodnej. Prvé stúpania striedajú kratšie rovnejšie úseky skvelé na vytrasenie stehien. Tu objavujeme aj množstvo zvieracích stôp. Jelenie stopy striedajú diviačie “bahenné kúpele”. Nechýba ani stopa medvedia. V lese je mnoho popadaných bukvíc, žaluďov, kde-tu nejaké divé ovocie. Ideálne podmienky pre hnedého chlpáča na zásobenie sa pred zimným spánkom. Samozrejme pred týmto kráľom našich lesov mám rešpekt a na batoh viažem roľničku. Síce sa s ocom cestou rozprávame, ale občas len tak potichu kráčame, tak nech je nás počuť za každých okolností.

Stolicke vrchy
Medveďku daj labku...

Lesnú cestu strieda neskôr užší chodníček. Tešíme sa, aký je upravený. Nie však nadlho. Neskôr sa dostávame na miesto s popadanými stromami a kríkmi, kde radšej volíme chodník vyšlapaný lesnou zverou. Chvíľami prechádzame aj dosť zle priestupnými miestami, ale po pár metroch sa dostávame späť na turistický chodník, ktorý je už opäť v dobrom stave.

Sprevádzaní hmlou až na vrchol

Po necelých 7 kilometroch prichádzame na Malý Kohút odkiaľ je krásny výhľad na Muránsku planinu, Zdychavské Lazy a okolité vrchy. Prichádzame práve včas, o 10 minút neskôr sadá na celé údolie hmla a máme po výhľadoch. Po malom občerstvení v prístrešku pod dvojkrížom pokračujeme ďalej. Cesta k ďalšiemu smerovníku je pohodová, dokonca ide aj dolu kopcom. Šípim však, že to nebude zadarmo a opäť si tie výškové metre budeme musieť vyšľapať. Nemýlim sa. Čaká nás posledný úsek stúpania.

Maly Kohut
Malý Kohút

Posledný necelý kilometer vyzerá ako z iného sveta. Vetrom polámané a popadané suché stromy, žltá vysoká tráva bezvládne zvesená na bielych pňoch a zťažka sa prevalujúca hmla tvoria obraz akoby z prírodného pohrebiska. Neustále prekračujeme a obchádzame ležiace kmene s trčiacimi ostrými polámanými konármi. Až posledných pár metrov pod vrcholovým smerovníkom je opäť ľahko priechodných.

A sme tu! Vo výške 1409 m. Ocino si na chvíľu odbehol a ja zatiaľ vyťahujem zaslúžené občerstvenie. Sedím pod vrcholovým smerovníkom a započúvam sa do ticha okolo. Občas začuť zatúlaného vtáčika či šum vetra no chvíľami je ticho priam ohlušujúce. Zvláštny pocit. Mystickosť Kohúta vyfantazírovaná mojou detskou hlavou mi na okamih príde skutočná. Neviem, či je to tou hmlou v spojení s polámaným lesom a neuveriteľným tichom, ale zaplavuje ma úžasný pokoj a spokojnosť, že ten neobyčajný kopec z môjho detstva vyzerá v tomto okamihu skutočne výnimočne...

Kohut
Na vrchole Kohúta

Ďalej po modrej k dnešnému najkrajšiemu výhľadu túry

Po malom občerstvení sa lúčime s vrcholom a pokračujeme ďalej po modrej. Naspäť nejdeme tou istou trasou, ale ako som spomínala, ďalej po modrej až na Revúčku. Kúsok za vrcholom sa z modrej značky odpája zelená. Ak vyrážate na túru skôr a máte stále dosť energie, zelenou značkou sa za hodinu a pol dostanete až na Stolicu, spomínaný najvyšší vrch Stolických vrchov.

My pokračujeme ďalej v podstate už len smerom nadol. Prudké klesanie nás chvíľami núti až k polobehu, ale aspoň nám cesta ubieha rýchlejšie. Pri chatke Parajka je na okraji kopca skala, z ktorej je nádherný výhľad na Muránsku planinu, okolité vrchy a doliny. Ide o naozaj krásny výhľad a najradšej by som sa tu chvíľku zdržala. My sa však len osviežime v udržiavanej studničke pri chatke a pokračujeme k ďalšiemu prudkému klesaniu. Na tejto strane kopca je cesta všade schodná. Po prudkom klesaní nasleduje už len príjemná prechádzka s jemným klesaním až k hotelu Hunter a ďalej po asfaltke na Revúčku a do Revúcej.

Parajka
Chata Parajka
  • Túru na Kohút sme zvládli za 6,5 hodiny vrátane prestávok.
  • Celkovo sme nachodili 20 km s prevýšenim 1138 m. A nabudúce to potiahneme až na Stolicu :)