Keď som prvýkrát uvažoval o ceste do Uzbekistanu, priznávam, nevedel som, čo presne čakať. Starobylé mestá na Hodvábnej ceste, pestré bazáre, mešity s tyrkysovými kupolami... Ale aj púšte, pohostinní ľudia a atmosféra, ktorá sa nedá len tak opísať. Uzbekistan ma jednoducho prekvapil – v tom najlepšom slova zmysle.
- Pridaj sa k nám na výlet do UZBEKISTANU, program je TU: Orientálny Uzbekistan s Dobrodruhom.
Tento článok je mojím osobným pohľadom na krajinu, ktorá síce ešte stále nie je turistickým mainstreamom, no o to viac ponúka tým, ktorí sa rozhodnú objaviť jej krásy. Poďte so mnou na cestu, kde sa história mieša so súčasnosťou, tradičný plov vonia z každého rohu a každé mesto má svoj vlastný príbeh.
Z rozprávky Tisíc a jedna noc
Uzbekistan je jedna z krajín bývalého Sovietskeho zväzu a ja stále neprestávam vychádzať z údivu nad tým, aké krásy boli zhromaždené v tejto bývalej komunistickej veľmoci.
Ak by zostal Sovietsky zväz jednotný dodnes, samozrejme pod iným zriadením a nerozpadol by sa, tak za mňa by išlo asi o najatraktívnejšiu krajinu sveta.
Bolo by tam všetko. Historické, kultúrne a prírodné pamiatky. Lesy, hory, púšte, rieky, sopky, ťavy, staré mestá, pevnosti, spomienky na Hodvábnu cestu, milí a pohostinní ľudia... A veľa z toho dnes v menšom zosobňuje práve Uzbekistan. Jedna z krajín Strednej Ázie, ktorú si naši ľudia ešte stále tak často mýlia s Kirgizskom, Turkménskom, či Tadžikistanom. Uzbekistan je však najľudnatejšou krajinou spomedzi nich.
Na križovatke Hodvábnej cesty
Toto územie kedysi patrilo z hľadiska civilizačného pokroku k veľmi dôležitým oblastiam, ktoré na mnohých miestach pretínala legendárna Hodvábna cesta. Práve v dnešnom Uzbekistane ležali hlavné „dopravné uzly“ na tejto trase vedúcej z Ázie do Európy. Boli to práve mestá Samarkand, Buchara a Chiva. Nachádzali sa na križovatkách, po ktorých okrem čínskeho hodvábu prúdilo množstvo rôzneho vzácneho ázijského tovaru na lačné európske trhy. To bol základ prosperity. Prirodzene tak týmto územím prešlo aj veľa dobyvateľov. Jedným z nich bol aj ten najslávnejší, Alexander Veľký, ktorý si v roku 327 pred n. l. zobral v Samarkande Roxanu, dcéru miestneho kmeňového náčelníka.
- Pridaj sa k nám na výlet do UZBEKISTANU, program je TU: Orientálny Uzbekistan s Dobrodruhom.
národné jedlo "plov"
Cesta do Uzbekistanu bola veľmi spontánna a hneď po prílete do hlavného mesta Taškentu sme nasadli na vlak a vybrali sa smerom do Samarkandu. Samotný Taškent sme si nechali na záver. Na cestu z letiska na vlakovú stanicu sme zobrali taxík. Behom asi päť kilometrovej cesty som s taxikárom ako to už býva, pokecal o všetko možnom. Počas prvého kilometra som sa dozvedel, že futbal v Uzbekistane nestojí za nič a všetci fandia veľkým európskym mužstvám. Nasledujúce štyri kilometre mi vysvetlovaľ, že ich národné jedlo "plov" je najlepšie práve v Taškente. Inde nech si ho ani nedávam. Obvzvlášť nie v Samarkande, tam je vraj úplne najhoršie. Tento fakt mi opakovane zdôraznil. V taxíku som sa viezol aj v Samarkande. Taxíkar mi povedal, že v Uzbekistane je plov najlepší práve u nich, v Samarkande. A že na plov v Taškente by neposlal ani svojho nepriateľa. Tak vyberte si...
Navyše, v Samarkande sme boli aj v špeciálnej reštaurácii práve na plov. Mňam, to bola pochúťka. Čo je vlastne plov? Ryžový pokrm so skaramelizovanou mrkvou, cibuľou, baraninou alebo hovädzinou, ktorý sa často varí vo veľkých kotloch a považuje sa za symbol pohostinnosti. Zjednodušene ide o dusenú ryžu s mäsom, plus ďalšie ingrediencie. Čiže podoné ako naše rizoto. Len lepšie a bohatšie. V podstate ide o národne jedlo celej Strednej Ázie, pričom každý národ, každý region, mesto a dedina a hádam aj ulica tvrdí, že práve ich plov je najlepší. "Najlepší plov je v Samarkande. U nás ho podávame nezmiešaný, všetky vrstvy sú postupne na sebe, mrkvu aj hrozienka podávame oddelene. To preto, aby bolo hneď vidieť, že plov je čerstvý, nie zo včera. Ten v Taškente sa podáva zmiešaný, nie je dobrý" prízvukoval veľmi ochotne patriotický čašník. Kde je pravda neviem, ale plov chutil vynikajúco všade.
Vypusťme však regionálne spory z hlavy. Uzbecká kuchyňa je bohatá, sýta a plná vôní korenia a tradície. Ďalším typickým jedlom sú manty, veľké parené taštičky plnené mletým mäsom a cibuľou, často podávané s kyslou smotanou alebo pikantnou omáčkou.
Lagman je hustá polievka alebo cestovinový pokrm s domácimi rezancami, mäsom a zeleninou v aromatickom vývare.
Veľmi obľúbené sú aj šurpy – silné mäsové vývary so zeleninou, najmä z baraniny, ktoré sa podávajú ako predjedlo. Neoddeliteľnou súčasťou každého jedla je čerstvo upečený non, tradičný chlieb v tvare plochej okrúhly chleba, ktorý sa pečie v hlinených peciach zvaných tandyr.
Sladkou bodkou na záver môže byť chak-chak, chrumkavý dezert zo smaženého cesta a medu, alebo halva z múky a cukru, ktorá sa rozplýva na jazyku. Jedlá v Uzbekistane nie sú len o chuti, ale aj o zážitku a spoločnom stolovaní, ktoré je hlboko zakorenené v miestnej kultúre.
Hlavné mesto Taškent
Hoci samotný Taškent sme navštívili až na záver pobytu, spomeniem ho hneď na začiatku. Od tohto mesta som si veľa nesľuboval. Ide o veľkú, vyše dvoj miliónovú metropolu, kde sa pamiatok v porovnaní s Bucharou, Samarkandom alebo Chivou veľa nezachovalo. Možno, ak by bol Taškent v inej krajine, tak by ma ohúril. Nachádza sa však v Uzbekistane, kde popri vyššie menovaných mestách nemá šancu. Ale ako som sa neskôr presvedčil, Taškent má svoje čaro. Kedysi býval tiež dôležitou zastávkou na slávnej Hodvábnej ceste. Bohužiaľ zo stredovekého a starovekého Taškentu sa toho príliš nezachovalo. Je to aj dôsledok masívneho zásahu do podoby mesta za vlády sovietov. Navyše, mnoho historických budov v centre padlo za obeť ničivému zemetraseniu v šesťdesiatych rokoch minulého storočia. Dnes je tak Taškent skôr moderná pulzujúca metropola, no stále sa tu možno pokochať aj historickými pamiatkami a orientálnou atmosférou. Mnohí cestovatelia ním len prejdú cestou do známejších miest, no Taškent za mňa rozhodne stojí za zastavenie.
- článok o Buchare si môžeš prečítať TU: Buchara: Mesto minaretov, bazárov a tichej krásy
V rámci „bratskej výpomoci“ potom prišli pomáhať s rekonštrukciou zničeného Taškentu ľudia z rôznych kútov Sovietskeho zväzu. Aj z toho dôvodu tu žije dodnes najväčšia ruská menšina v krajine. V uliciach sa tak dnes mieša nedávna sovietska minulosť v podobe klasických panelákov, ošarpaných sídlisk, so zvláštnou atmosférou Orientu. Nakoniec si ma ale Taškent celkom získal. Napriek tomu, že sme tu boli v posledný deň výletu počas nepríjemného, chladného dňa, keď bola navyše nad mestom púštna búrka. Prišiel za nami dokonca aj policajt s tým, nech si dáme rúška. Úplne sme už totiž zabudli na koronu, ktorá v Uzbekistane neexistovala. Rúška, respirátori nenosil nikto, nikto o korone nerozprával a ani tam neboli žiadne protipandemické obmedzenia. Úplne iný svet ako u nás. "Celý čas po korone ani stopy a teraz nás prídu napomenúť?", trochu prekvapení sme začali rýchlo hľadať na dne batohov rúška, keď policajt pochopil a vysvetlil: "Nie korona. Ale piesok. Je púštna búrka ribjata. Vzduchom lieta drobný piesok, môže vám uškodiť, dajte si radšej niečo na ústa". Vtedy sme pochopili...
- Pridaj sa k nám na výlet do UZBEKISTANU, program je TU: Orientálny Uzbekistan s Dobrodruhom.
Tu je aspoň zopár lokalít, ktoré stoja určite za zastavenie:
🔹 Chorsu bazár – jedno z najživších a najautentickejších miest v meste. Tradičný trh s obrovskou kupolou, kde kúpite všetko – od čerstvého ovocia, orechov, sušeného ovocia až po koreniny a tradičné uzbecké placky „non“. Miesto, kde si podáte ruku s každodenným životom Uzbekov. Tu sa nachádza aj pekná medresa Kukeldash.
🔹 Komplex Khazrati Imam (Hast Imam) – historické náboženské centrum Taškentu. Nachádza sa tu aj svetoznámy Uthmanov Korán, najstarší známy rukopis Koránu na svete. Pokojné nádvorie, mešity a madrasy vás prenesú do starých čias islamskej učenosti.
🔹 Taškentské metro – prvé metro v Strednej Ázii a jedno z najkrajších na svete. Každá stanica je umelecké dielo s mozaikami, lustrami a mramorovými obkladmi. A navyše je to skvelý spôsob, ako spoznať mesto.
🔹 Múzeum aplikovaného umenia – ukryté v historickej vile s nádherným dreveným interiérom a stropmi zdobenými tradičnými motívmi. Výstava ukazuje uzbecké remeslá, textílie, keramiku či výšivky a ponúka hlbší pohľad do miestnej kultúry.
🔹 Námestie nezávislosti (Mustaqillik Maydoni) – moderné centrum mesta s monumentálnou architektúrou, fontánami a parkom na prechádzky. Symbolizuje novodobú identitu krajiny po získaní nezávislosti.
🔹 Teatrovi milovníci by si nemali nechať ujsť Námorný štátny akademický operný a baletný dom Navoi, ktorý ponúka prekvapivo kvalitný program v elegantnom prostredí so sovietskou noblesou.
Ak sa mám vrátiť k samotnému Taškentu, hoci historické pamiatky tu nemajú výrazné zastúpenie, mesto má svoju atmosféru. Pritom k ojedinelým starým pamiatkam patrí napríklad medresa Kukeldash na Chorsu bazár alebo historické námestie Khazrati Imam (Hast Imam). Sú tu obrovské a širokánske bulváry, rušné cesty, dominantné stavby.
Jednou z nich je určite obrovská silueta hotela Uzbekistan, pred ktorou je na námestí Timura Veľkého ako inak, socha samotného dobyvateľa na koni.
Spomenúť ale treba aj televíznu vežu vysokú 375 metrov - Taskent tower, na ktorej je vo výške približne 100 metrov vyhliadka. Samozrejme, televíznu vežu som mal v úmysle navštíviť a vychutnať si z výšky panorámu na mesto. No piesočná búrka urobila svoje, nebol skoro žiaden výhľad, dokonca ani samotnú vežu nebolo vidno. Ten plán tak zostal odložený na budúcnosť a pri ďalšej návšteve Uzbekistanu som si ho splnil.
Keď som sa prechádzal ulicami mesta, boli tu skutočne zaujímavé a štýlové podniky, ktorá stáli za návštevu. No napríklad veľmi zaujímavé bolo aj Historické múzeum, ktoré bolo príjemným spestrením počas mrazivého dňa. A určite by som každému odporučil obrovský orientálny bazár Čorsu. Ako to už na bazároch býva, kúpite tu všetko. Od suvenírov až po merino ponožky z ťavej srsti. U nás by ste za ne dali aj tridsať euro, tu stoja možno eurá dve.
A konečne, vyskúšať treba aj taškentské metro spojazdnené v roku 1977, ktoré je najstarším metrom celej Strednej Ázie. V podstate, v tomto regióne sú iba dve. V Takškente a v Almaty a Kazachstane. Dlhé roky sa tu nedalo fotiť a tento zákaz zrušili až v roku 2018. Metro mal totiž slúžiť ako ukryt v prípade jadrového útoku. Máte tak možnosť tu urobiť zábery, ktoré dlhé roky nebolo možné odfotiť.
Hranice ako krivka seizmografu
Dnes je Uzbekistan významný producent zlata, podľa niektorých zdrojov patrí dokonca v ťažbe zlata do prvej desiatky na svete. Je však aj významným vývozcom bavlny, no sú tu ložiská zemného plynu, uhlia, medi, nafty, striebra či uránu. No má aj iné bohatstvo. Žlté sypké zlato – piesok. Ten je skoro všade medzi kotlinami, nížinami, pohoriami a viac ako 700 jazerami v krajine. Napriek tomu sa po ekonomickej stránke obyčajným Uzbekom nedarí nijako skvele. Hoci ako celok hospodárstvo krajiny relatívne prosperuje. Ako mi samotní Uzbeci často zdôrazňovali, tak ich krajina vlastne na Sovietskom zväze zarobila.
Presnejšie, vyzdvihli aspoň jednu pozitívnu vec pod krídlami Sovietov. Narážali tým na administratívne vytýčenie hraníc krajín Strednej Ázie, ktoré bolo realizované bez ohľadu na historické tradície a národnostné zloženie. Pritom, keď budete hľadať hranice krajiny na mape, nie je to vôbec nič jednoduché. Na západe síce tvoria hranicu jasné koľmé čiary, no na východe je hranica Uzbekistanu neuveriteľné kľukatá, s množstvom malých výbežkov, ako keby ste pozerali na krivku seizmografu.
A tak vznikla zlúčením časti území Turkestanu, Chórezmu, Chivy a Buchary v roku 1924 Uzbecká sovietská socialistická republika, ktorá bola jednou zo zväzových republík ZSSR. Možno vďaka náhode, možno úmyselne sa tak vďaka sovietským plánovačom objavil na mape Uzbekistan, na území ktorého sa ocitli v podstate najväčie historické skvosty celej oblasti.
Mauzóleum Gur Emir a Amir Timur
Uzbeci na mňa pôsobili ako veľmi hrdí ľudia, no zároveň mi pripadali trochu, ako to nazvať, poznačený komunizmom. Presnejšie, jeho filozofiou v tom zmysle, že stále zdôrazňovali ako sa komunisti pokúšali zničiť ich národnú hrdosť a prepísať dejiny. A tým im vykoreniť z hláv bohatú históriu a tradície. To sa však u Uzbekov nestretlo s pochopením, skôr naopak. Mnohí neustále zdôrazňovali silné väzby na minulosť. V niektorých prípadoch veľmi dôrazne. Napríklad v Samarkande na juhovýchode Uzbekistanu v oblasti, kde teploty v lete hravo prekonávajú štyridsiatku je mimoriadne silná tradícia vojvodcu a dobyvateľa Timúra Veľkého. U nás je známy aj ako Tamerlán. V Uzbekistane ho zase volajú jednoducho - Amir Timur, vojvodca Timúr. Narodil sa práve neďaleko dnešného Samarkandu v meste Šachrisabz, pričom Samarkand si vybral za centrum svojej ríše a tu sa nachádza aj jeho hrob. Konkrétne v nádhernom mauzóleum Gur Emir s kupolou zdobenou najrozmanitejšími detailmi.
Mauzóleum Gur Emir ma v dobrom slova zmysle ohromilo, ide o nádhernú stavbu. Jeho hrobka pritom nesie nápis v arabskej kaligrafii, ktorý hovorí za všetko: „ Ak vstanem, svet sa zatrasie “. Svet sa skutočne aj triasol pred silou Timúrových armád. Podľa dobových historikov ruka v ruke s veľkou krutosťou a zároveň nespornými vojvodcovskými schopnosťami dobil obrovské územie, rozprestierajúce sa medzi Osmanskou ríšou a Indiou. Dá sa povedať, ze obyvatelia Samarkandu sú Timúrovi oddaní. V dnes už druhom najväčšom meste Uzbekistanu žije v súčasnosti niečo vyše 500 tisíc ľudí, z ktorých väčšina patrí k Tadžikom, perzsky hovoriacemu etniku. Pričom celkovo možno povedať, že Timúr je akoby polooficiálnym patrónom celého Uzbekistanu. Vnímanie tejto významnej osobnosti je tu samozrejme podstatne iné, ako sme sa učili my na hodinách dejepisu. V Samarkande ale aj celej krajine považujú Timúra za pokrokového vládcu, ktorý podporoval vzdelanosť a vnímajú ho aj ako človeka, ktorý nechal postaviť množstvo architektonických a stavebných skvostov. Niečo ako otec národa. Je pravda, že aj nádherné mauzóleum Gur Emir, miesto jeho posledného odpočinku začal stavať on sám ešte počas života.
"Keď v roku 1941 otvoril Timúrovú hrobku sovietsky antropológ Michail Gerasimov a pozeral jeho pozostatky, skonštatoval, že Timúr bol mimoriadne silný muž", zdôraznil nám s hrdosťou v hlase miestny sprievodca. Je to možné. Narážal tým na skutočnosť, že antropológ Gerasimov na základe vedeckého štúdia vzťahu lebky a jej mäkkých častí vypracoval metódu plastickej rekonštrukcie ľudskej tváre. A urobil tak aj v prípade Timúra. Náš sprievodca dobyvateľa zbožňoval. Povedal nám o tejto historickej osobe množstvo zaujímavosti. No jedna vec je určite pravda. Aj výskum Gerasimova ukázal, že Timúr na následky zranení s najväčšou pravdepodobnosťou skutočne kríval na pravú nohu a mal ochromenú aj pravú ruku. To ešte počas života zneužívali jeho nepriatelia a nazývali ho Timúr Chromý, Timur Lenk. Tento názov však v Uzbekistane určite nepoužívajte. Ja som raz z neznalosti použil meno Timur Lenk a nestretlo sa to s pochopením. Slušne, no dôrazne mi bolo vysvetlené, že pre miestnych ide o urážku a berú to osobne. Pritom v Európe je Timúr považovaný za neobyčajne krutého a nemilosrdného dobyvateľa. V Uzbekistane je teda názor na mnohé historické udalosti iný ako u nás a netreba to veľmi riešiť.
- článok o Samarkande si prečítaj TU: Samarkand: Mesto tyrkysových kupol a dávnej histórie
Cestovanie vlakmi s domácimi
Spomenúť treba aj skutočnosť, že po Uzbekistane sme cestovali vlakmi v spoločnosti domácich. Veľmi podobným spôsobom ako na Transsibrískej magistrále. Čistota na vlakových staniciach po celej krajine bola ukážková. Skoro dokonalé. So Slovenskom, kde sú skoro všetky nádražia v katastrofálnom, ba až zvratkovom stave, neporovnateľné. Pri spomienke na bratislavskú vlakovú stanicu ma zaliala červeň hanby. Máme si z čoho brať príklad. Je až neuveriteľné, ako v krajinách bývalého Sovietského zväzu dbajú na čistotu vlakových spojov.
- Ak sa chceš s nami vybrať do Uzbekistanu, tu je program výletu: Orientálny Uzbekistan s Dobrodruhom
Opäť mi to pripomenulo cesty po Transsibirskej magistrále v Rusku, kde som žasol nad samotnými vlakovými stanicami v rôznych ruských mestách, ktoré vyzerali ako u nás špičkový hotel. Veľmi podobné, hoci menej honosné je tomu aj v Uzbekistane. Najmä úplne nová stanica v meste Chiva žiarila novotou a pohodlým. Tak tomu však bolo aj v Samarkande alebo Buchare. Samozrejme, samotné vlaky sú rôznych kategórii. Od menej pohodlných až po tie špičkové. Lacnejšie, drahšie. My sme absolvovali presuny v lehátkových vozňoch bežného štandardu, kde to bolo síce menej pohodlné, no zato sme boli počas cesty v kontakte s obyčajnými ľuďmi. A mali tak možnosť trochu spoznať uzbecký kolorit aj cez pomery bežných ľudí. Aj tým si Uzbekistan získal naše srdcia...
Ak chceš mať ucelený obraz o cestovaní po Uzbekistane, prečítaj si aj tieto články:
- článok o meste Buchara si môžeš prečítať TU: Buchara: Mesto minaretov, bazárov a tichej krásy
- článok o Samarkande si prečítaj TU: Samarkand: Mesto tyrkysových kupol a dávnej histórie
- článok o meste Chiva je TU: Chiva: Mesto v púšti s atmosférou stredoveku
