Postál som niekde uprostred Thermopylského priesmyku. S úsmevom dávam dolu prilbu, pozdvihnem pravú ruku v päsť a z plného hrdla zakričím: Aroo, Aroo, Aroo! Týmto spôsobom si po včerajšom vyčerpávajúcom závode uctievam bájnu 300ku Spartských bojovníkov.
5. November, ranné slniečko mi krásne páli na stenu stanu no veľmi ho ešte nezohrieva, čiže je ešte málo hodín. Nemýlim sa, slniečko ešte len vychádza - nečakal by som že po včerajšom 30km závode Spartan Race budem tak skoro hore.
No nič, spať sa mi už nechce, pomaly sa teda oblečiem a zbalím všetky veci. Predsa len je nedeľa ráno a pomaly treba vyraziť na dlhú cestu domov. Veci pobalím akosi prirýchlo, tak sa poobliekam a rovno sadám na nabalenú motorku, nulujem počítadlo km a vyrážam do ulíc Sparty. Prvá pekárnička, ľahké raňajky pod nohami sochy Leonida v historickom centre a okolo 6:25 hor sa na cestu. Von z mesta sa ešte poflakujem ležérnym tempom a kývam ostatným Sparťanom, ktorí dnes ešte budú behať lajtovejšie verzie závodu. Mňa však čaká ešte cesta domov, závodil som predsa včera. Ranné cesty smerom na Korint sú ľudoprázdné a pre mňa je radosť jazdiť po takom členitom kraji.
Korintský prieplav je dychberúci a znammením zhusťujúcej sa premávky. Vzhľadom na skvelý medzičas mi vŕta v hlave ešte myšlienka prejazdu Aténami s obedom niekde pod Akropolou. Grécki šoféri sú však kombináciou Fantozziho a Policajta zo St.Tropez, tak v hnusne hustej premávke hlavného mesta Akropolu len obchádzam a nezastavujem. Radšej si vyzlečiem jednu vrstvu oblečenia a vydám ľudoprázdnymi cestami smerom na Termopyly. Predsa len mi aktuálne príde príťažlivejší prejazd bájnym priesmykom, ako sa 1,2, prudké brzdenie, klakson, 2, plné brzdy - motať v havnom meste v jednosmerkách a hľadať kam vlastne z nudy.
Hnedosivé kamene striedajúce sa s bujnou vegetáciou umocňujú predstavu pochodu medzi Spartou a Termopylami. Samotný priesmyk si v tiahlych zákrutách veľmi užívam, no napriek eufórií zastavujem. Postál som niekde uprostred Termopylského priesmyku. S úsmevom dávam dolu prilbu, pozdvihnem pravú ruku v päsť a z plného hrdla zakričím: Aroo, Aroo, Aroo! Týmto spôsobom si po včerajšom vyčerpávajúcom závode uctievam bájnu 300vku Spartských bojovníkov, ktorí tu skonali v ťažkom boji proti Perzskej presile. Sedím na zemi, pochutnávam si na Gréckom pomarančíku ktorý mal byť až ako olovrant a vychutnávam pohľad na zátoku pri Lamií. Prázdne cesty ma však hecujú v pokračovaní na ceste. Predsa len sa dnes chcem dotúlať niekam pred Srbský Leskovac, kde je celkom slušný motel, v ktorom som už párkrát spal.
Medzi Lamiou a Larisou som sa vnútrozemím už motal, tak beriem variantu jazdou popri pobreží. Tú mi v jednej zákrute skoro znepríjemňuje rozložený radar, no nakoniec sú z toho len desiatujúci policajti vysmiaty od ucha k uchu zdraviaci moto turistu :) S úškrnom o lokálnej kultúre, zvykoch a výhodách turistu sa plazím ďalej a kde tu čo tu predomnou je rozprestretý Olymp. Majestát to veru na okolí! Ale teba si ešte prídem niekedy vyliezť priamo z Litochiro a prenocujem si na Tvojej severo-západnej stráni. Sľuby nemaám komu okrem svojej motorky skladať, tak rýchle okúpanie sa v mori a šup ho ďalej už na relatívne blízky hraničný prechod do Macedónska.
Macedónsko ma ako inak víta úsmevom a typickou starobalkánskou kultúrou. Serpentínová rýchla cesta s divoko preťaženými a usmiatymi miestnymi kamionistami ubieha pod kolesami ako voda tečúca okolo Velesu. Práve veselosť a spokojnosť miestnych ma vždy veľmi teší. Ako príklad uvádzam tešiacich sa vytrubujúcich, blikajúcich miestnych v autách, keď ich v kopcoch obieham či počas cikpauzy na parkovisku fotiaca sa rodinka aj so mnou pri moto :D . Alebo fialový jednotkový Golf s miestnym závodníkom na palube Skopjanského okruhu - vytunený je á la Cobra tuning s množstvom vlastných zásahov, pričom dominujúci je s výfukmi 30’ rúla. Pri 100vke má však smrť v očiach no aj tak na mňa robí svaly a obieha ma - naozaj nepočujem ani vlastné myšlienky, nie to ešte zvuk svoej moto. Po mojom nezávodnom záujme si vybliká zelenú Peugeot 106 - rovnako v miestnom tuningu a už si aj idú vlastný závod. Počúvať všetky 4 rúle v 100vke je niečo neskutočné no našťastie ich vybliká ďalší miestny na veľkom SUV, tak mám priestor na obiehanie aj ja a môžem sa dostať pred nich a ísť si svoje. Stretám tu však i nejaké cestné obmedzenia, tak sa s tuningáčmi niekoľkokrát ohlučujeme až po Kumanovo. Odtiaľto ich nejako veľmi neregistrujem, asi kvôli meniacej sa krajine v rovinu. Srbsko je na dohľad.
Na hraničnou prechode som však sám. Vybavili ma len mávnutím ruky a okrem jedného kamiónu po Bujanovac nestretám nikoho. Je niečo po obede a absencia áut na ceste ma nôti premýšľať, že som ešte neobedoval. Niekde pri Vranje sa posilním s Ćevapi a plným bruškom môžem cestovať ďalej. Blížim sa k predpokladanému cieľu dnešného dňa. K Džepu prichádzam okolo 15tej. Podľa ňa ukrutne málo hodín na to, aby som sa ubytoval a išiel spať. Únavu necítim a pred nejakou chvíľkou som obedoval. Rozhodujem sa teda potiahnuť ešte hore smerom na Niš. Ten je rovnako v prílišnom časem no začína pofukovať vetrík. Nudná cesta a meniace sa počasie ma nútia obliecť si aspoň sveter, aby som komfortne mohol pokračovať severnejšie. Pohrávam sa s myšlienkou potiahnuť až po Belehrad - na začiatku južnej strany mesta robia chutnú Pleskavicu a je odtiaľ krásny výhľad na Avala, tak že by som ju zhltol na večeru a rovno zaspomínal na študentské časy z vlaku Avala :) . Kým budem na ňu čakať popýtam sa na nejaké ubytko. Kuchárik je však veľmi zvedavý odkiaľ a kam idem, čo všetko som videl a nakoniec to celé skončí pri jeho príhodách na cestách za najlepším receptom Pleskavice, ktorí mi chystá. Začína sa stmievať - asi vyhľadám v meste Hostel a strávim v ňom noc. Predsa len som dnes prekročil limit a dostal som sa dosť ďaleko. Prejazd mestom sa však zmenil na vysvietenú vernisáž hlavného mesta a zbadal som sa až keď ma obklopila tma a jediné svetlo bolo letisko vedľa mňa. Otáčať sa mi nechce naspäť na hľadanie hostelu, tak sa uisťujem že hneď za Novým Sadom je veľká pumpa kde sa dá aj vyspať. Takmer prázdne cesty majú svoje čaro - kilometre na nich ubiehajú ako voda a pumpu za Novým Sadom akosi míňam. S posledným lúčom slniečka sa lúčim aj so Suboticou a zastavujem až na hraniciach. Tu je pre zmenu áut až moc! Kolóna, ktorá je vo 4rade a má ukrutné 3km. Colník idúci do práce na mňa kýva, aby som šiel dopredu, tak ho poslúcham a idem. Radím sa asi 4do poradia pred hraničnú kontrolu za S-class Mercedes s NR ŠPZ. Partia 4mladých chalanou v aute s hlasnou muzikou ma odmieta pustiť pred seba aj napriek tomu že Hraničiar na mňa kýva. Nevadí - aj tak som nemusel čakať celé 3km, tak to neriešim. Vyriešil to nakoniec Hraničiar, ktorý nechal chalanou z Mercedesu nakomplet vyložiť na krajnici - že si to zaslúžili :D Mne praje len šťastný dojazd domov.
Magyarországh. Mlčky idem prvé kilometre a vŕta mi v hlave čo povedal Hraničník. Šťastný dojazd domov? Veď ono, Budapešť je odtiaľto niečo do 200 km. Hneď tu za hranicami spať nebudem a keď som už taký kúsok od Budapešti to ešte potiahnem. Nuda a kamióny. Nič iné po tme nestretám. Snáď iba krásy výhľad na Budapešť z M0 okruhu. Odtiaľto je to domov už iba kúsok, tak vieš ty čo, idem ja domov a hotovo! Mašinka, ako si na tom? Chce sa Ti ešte? Bráp, Bráp! Áno, aj ja to tak cítim. Ideme domov! Odtiaľto je to naozaj už kúsok. V diaľke vidím vysvietenú Ostrihomskú katedrálu, prebehnem cez most a som na domácej zemi. Známa cesta zo Štúrova cez Nové Zámky je úplne bez áut. Od NZ ešte premýšľam nad tým či do Močenku dorazím do polnoci, aby som stihol kolegu v práci - že ho pozdravím. V Šali však viem že nestíham, lebo polnoc ma zastihla práve tu. Vjazd do Močenku mám teda 00:15 Klegu však stretám pred bránkou domu a dávame si HighFive. Pár krátkych slov a lúčime sa. Viac si povieme pri kávičke v práci. Centrum obce a domov mám už na dohľad, no panoramatický pohľad mi kazí pán policajt. Zastavuje ma. Pýta si doklady s otázkou že odkiaľ idem v takýto neskorý dátum a hodinu. “Asi mi neuveríte pán policajt, ale idem si domov z Gréckej Sparty. Od rána som natočil 1980km a zastavili ste ma 50m od domu” :D Ach, vraj tomu neverí, že to sa nedá. A navyše do Grécka na dovolenku sa chodí v lete a letecky! Nie na jeseň! Po skontrolovaní dokladov a oznámení že je všetko v poriadku ma púšťa na posledných 50m domov…
Záver? Ja Vám milí čitatelia ani neviem Čo dodať na záver? Prišiel som bezpečne domov — síce ja za jeden deň, ale z krásneho moto výletu s parťákom po Grécku. Parťák vyrazil o pár dní skôr, nakoľko som ja schádzal nižšie do sparty na Spartan Race a on to otáčal na Sever domov za prácou… Celkové KM z výletu si však už nepamätám, utkvelo mi v pamäti len číslo z kilometrovníka posledného dňa 1980 km za nejakých 19 hodín jazdy …
