Prvú aprílovú sobotu som počas tónov Vltavy od Bedřicha Smetanu vybehol na svoj druhý Pražský polmaratón. Ide o najväčšiu akciu v Čechách svojho druhu, keď sa na podujatí zúčastnilo 12 000 bežcov zo 70 krajín. Mal som tak možnosť si opäť zabehnúť vyše 21 kilometrov v historickom centre Prahy.
Organizátori aj bežci mali pred štartom obavy z daždivého počasia, nakoľko deň pred štartom aj ráno bola riadna prietrž mračien. No nakoniec nepršalo a závod prebehol v ideálnom počasí. Ani teplo, ani zima.
Trať aj zážitok to boli parádne.
Štart bol z námestia Jána Palacha pri Vltave. Trasa viedla okolo Karlovho mosta, Národného divadla, Tancujúceho domu s výhľadom na Vyšehrad aj Pražský hrad.
Behať je prirodzené
V jednej knihe som čítal, že behanie je pre človeka jeden z najprirodzenejších pohybov. V podstate, človek je zrejme ten najlepší bežec na celej planéte. Nie najrýchlejší, no najvytrvalejší. Ktoré zviera vydrží v kuse zabehnúť 20, 40, 80 kilometrov? Kôň, gepard, klokan, či antilopa? Všetky tieto zvieratá vyrazia bleskovou rýchlosťou, no po dlhých kilometroch im dôjde dych. A človek ich svojou vytrvalosťou doženie. V dávnych dobách s tým pravdepodobne aj súviselo prežitie. Lovci praktizoval takzvaný vytrvalostný lov, kedy zviera svojimi nedokonalými zbraňami nedokázali hneď usmrtiť ale iba zraniť. A potom dlhé hodiny prenasledovať, pokiaľ nekleslo zviera k zemi. Touto mojou mierne filozofickou vsuvkou som chcel len povedať, že behanie je súčasťou ľudstva od nepamäti a je pre ľudské telo prirodzené. Ba naopak, neprirodzené je nebehať.
Konečne som stál na štarte
Ten je už tradične na námestí Jana Palacha priamo pri Vltave. Presne o 10.00 tisíce bežcov vyrazili na svojich vyše 21 kilometrov. Na štarte sa v predných radách tlačila maratónska svetová špička. Ja som nepreceňoval svoje sily ani ego, zostal v zadných koridoroch a štartovú líniu prekročil, keď prví účastníci bežali už niekoľko minút.
Od prvých sekúnd ma ovládla eufória.
Bolo príjemne, cestu lemovali tisíce divákov, do toho zvuk tisícov nôh, panoráma starej Prahy a trblietavá hladina Vltavy. Vstúpila do mňa veľká energia a radosť zo samotného behu. Tešil som sa, zmocnilo sa ma nadšenie. Tento pocit ma ovládne vždy na horách, keď sa objaví nádherná prírodná panoráma. Pripomenulo mi to aj rok 2015, keď som si polmaratón v Prahe zabehol po prvý krát.
Prvé kilometre sa mi bežalo zľahka
Ešte pred behom som váhal, či si vziať na uši slúchadlá a počúvať hudbu. Nakoniec som sa rozhodol inak. Ako aj pred rokmi, približne na každom kilometri hrala a bežcov povzbudzovala živá kapela. Tak som si povedal, že všetko budem vychutnávať reálne. Aj staníc na občerstvenie bolo niekoľko. Pohár minerálky, kúsok pomaranča na zahryznutie. Všetok v dostatočnom množstve.
A samozrejme boli tu diváci
Perfektní diváci! Trasu lemovali aj tento rok v hojnom počte. A keď som už počas posledných kilometrov cítil riadnu únavu a zrejme podobný pocit mali aj mnohí ostatní, diváci to cítili. Čoraz častejšie sa ozývali výkriky: „Ste borci, máte nato, dáte to...“ Je až neuveriteľné, ako dokáže šport zblížiť. Cudzí ľudia sú si zrazu blízki. Sú to malá gestá, no o to hodnotnejšie. Rýchlejší bežec potľapká v behu pomalšieho a povzbudí ho, nadšenie fandiacich detí, ktoré popri trati kričia a tlieskajú si rukou s bežcami. Radosť rodiny a kamarátov, keď práve beží okolo ten „ich“. Tieto situácie som cítil okolo seba po celý čas. Vtedy som si opäť raz uvedomil, že drvivej väčšine zúčastnených nezáležalo na výsledku. Podstatným bol ten pocit zúčastniť sa, zažiť to. Behanie je pre radosť!
- program ďalších závodov si môžete pozrieť TU: Ďalšie bežecké akcie RunCzech.
