Maroko: Cestovanie s dobrodruhmi a zaujímavosti

Stačí len vyraziť... Toto slovné spojenie mi postačilo na to, aby som sa pridala k úplne neznámej skupine ľudí, ktorí chceli zažiť Maroko tak trochu inak. Hneď pri prvom kontakte s „dobrodruhmi“ mi bolo jasné, že som urobila správne. Už transportom na viedenské letisko sme sa naladili na rovnakú vlnu a celý čas sme boli v Maroku skvelá partia.

Môj záujem vyraziť do Maroka s „Dobrodruhom“ bol hneď jasný po prečítaní pestrého plánu cesty po Maroku, ktorý som si našla na Dobrodruh.sk. Plán ma osobne zaujal kvôli výstupu na najvyššiu horu severnej Afriky Jebel Toubkal a tiež ma oslovili naplánované dni a noci v púšti, čo bol jeden z mojich snov. Ťavy a hlavne SANDBOARD, to už bola čerešnička na torte. Taktiež ma zaujala prehliadka miest, spoznanie miestneho života a kultúry.

Po prílete do mesta Marrakesh sme sa vybrali do centra mesta a ubytovali sme sa v miestnom penzióne, ktorý bol veľmi pekný a kde nás obklopili príjemní ľudia. Neskôr sme sa vybrali na prechádzku mestom, zaujímavými a živými uličkami, kde každý kút ulíc o niečom hovoril. Prešli sme si krásne budovy a ďalšie zaujímavosti. Navštívili sme tiež lokalitu, kde sa spracúva koža. Vôňa kože, ktorá je namočená v rôznych roztokoch, sa vryje hlboko do pamäte. Na zvládnutie prehliadky nám poskytli miestnu „gas mask“, v preklade zväzok čerstvo natrhanej mäty, ktorá má zabrániť prerušeniu prehliadky útekom za roh. Mali sme možnosť navštíviť aj obchodík predaja už spracovanej kože v podobe krásnych kabeliek, koženiek a ďalších výrobkov. V blízkosti týchto priestorov sme boli oslovení miestnym lekárnikom a nechali sme sa vtiahnuť do jeho podzemnej lekárne. Tam sa dejú veci, ktoré zanechajú nezabudnuteľný zážitok. Ja osobne som odtiaľ vyšla ako „fatima“ a dýchacie cesty - tak tie mám dodnes prečistené.

Pýtate sa prečo? Jednoducho treba zažiť. Aj nočný Marrakesh má svoje čaro. Samozrejme, ochutnali sme aj marockú kuchyňu, najviac mi chutil „Tagine“ a neodmysliteľný marocký mätový čaj, ktorý domáci nazývajú " berber whiskey "– tento úžasný, bylinkový, presladený čajík s maličkým kryštálikom mentolu si navždy zapamätám.

Nasledujúci deň sme sa premiestnili z mesta do dedinky Imlil, vstupnej brány do pohoria Atlas. Náš cieľ bol Jebel Toubkal (4167 mnm), najvyššia hora tohto pohoria a severnej Afriky. Ešte v ten deň sme sa dostali po horskú chatu, ktorá je vo výške 3200m, kde sme prenocovali. Príroda v týchto horských končinách bola očarujúca, vychutnávala som si každý jeden pohyb. Trasa k chate bola príjemná, išli sme naľahko, keďže naše batohy nám vyniesli osly.

Po celej trase boli zastávky s občerstvením, kde nám vedeli pripraviť chutnú šťavu z čerstvých pomarančov, ktorá bola výborným zdrojom energie. Zakaždým sme sledovali, či do šťavy neprimieša miestny „šejker“ aj vodu z neznámeho zdroja, aby sme predišli tráviacim ťažkostiam, ktorým sme sa vo väčšine skupiny aj tak nevyhli. Po noci strávenej na horskej chate sme hneď ráno zahájili výstup na vrchol Jebel Toubkal.

Bol to „choďak“, výstup bol nenáročný s neopísateľnými výhľadmi na okolitý Atlas. Prekážal mi akurát celkom nepríjemný vietor. Na vrchole sa každý „dobil“ energiou a urobili sme si nádherné fotky s krásnou panorámou. Po zostupe sme to na chate zapili a zajedli skvelou večerou.

Ráno sme sa vrátili z týchto krásnych miest naspäť do mesta Marrakesh. Noc sme strávili v hoteli s bazénom. Neskoro večer sme si vychutnávali nočné mesto a nakupovali suveníry. Počas ďalších dní sme luxusný hotel vymenili za pobyt v púšti. Cesta autom k Sahare trvala viac ako 12 hodín. Cestou sme mali zastávky vo filmových štúdiách, kde sa natáčali rôzne známe filmy ako Gladiátor či Múmia, čo bolo celkom zaujímavé. Zastavili sme aj na mieste, kde sa vyrába vzácny, voňavý argánový olej a mohli sme si vyskúšať jeho precíznu a neľahkú výrobu.

Vďaka super spolucestujúcim a zaujímavému okoliu nám cesta ubehla rýchlejšie. Išli sme trasou, kde sme mohli vidieť pôvodné žitie, historické hradby a miestny život Maroka. Do mesta Merzouga, ktoré je len krôčik od púšte, sme sa dostali podvečer. Ťavami sme sa počas zimy, dažďa a vetra presunuli na miesto, kde sme boli ubytovaní. Bol to nezvyčajný začiatok púštneho dobrodružstva, nie často sa stáva, že vás v púšti zastihne podobné počasie.

Asi po hodine jazdy na ťavách nás ubytovali v dobových berberských príbytkoch. Boli veľmi skromné a útulné, osobne som bola milo prekvapená, nič tam nechýbalo. Berberi nám pripravili výbornú večeru a kultúrny zážitok. Spevom a hraním na miestne hudobné nástroje nás na chvíľu uniesli z reality. Ráno, ešte pred východom slnka, sme vyšliapali na neďalekú dunu a počkali si na prvé teplé lúče. Bol to ďalší, slovami ťažko opísateľný zážitok. Po východe horúceho slniečka nás čakali kráľovské raňajky. Do slova a do písmena kráľovské, tak ako aj iné stolovania v púšti, ktoré má zakaždým v dobrom zaskočili. Kto povedal, že v púšti sa hladuje a zomiera od smädu? My sme sa mali parádne. Večerali sme na vrchu duny pod nádherným hviezdami posiatym nebom, dokonca sme stihli aj východ mesiaca.

Počas dňa sme si mohli vyskúšať sandboard. Na túto aktivitu som sa v púšti najviac tešila, ale ostala som trošku sklamaná. Toto bola asi jediná vec, čo Berberi v púšti nemali dotiahnuté do konca. No aj napriek tomu je to akčný a dosť náročný šport, teda človek sa pri tom riadne zapotí. Zrejme kvôli tomu sme mali na blízku aj púštnu sprchu, len tak za maličkou palmou – to bol skvost. Na pohyb po púšti sme vždy využívali ťaví pohon. Tento „dvojhrbý dopravný prostriedok“ sme si poriadne užili.

S púšťou a ťavami sme sa po troch dňoch rozlúčili a po ceste naspäť do mesta Marrakesh sme sa ešte zastavili na kasbe Ait Benhadou, kde sme si spoločne počkali na prekrásny západ slnka. Po pár hodinách sme sa zrazu ocitli na letisku vo Viedni a marockému dobrodružstvu bol koniec. S hlavou plnou zážitkov, nových poznatkov a zápalom na ďalšie cestovanie sme sa vrátili domov.

Ak niekto hľadá odvahu pridať sa k neznámej skupine „dobrodruhov“ a cestovať, tak to s úprimným srdcom odporúčam. Ani stotinu času stráveného s „dobrodruhmi“ neľutujem. Spoznala som úžasných ľudí a dnes viem, že by som s nimi mohla cestovať kamkoľvek. Prešla som krajinu, ktorá má „svojskú“ kultúru, získala som veľa nových poznatkov a nadšenie cestovať. Cestovanie bude aj naďalej tak trochu mojou závislosťou.