Predstava Slovanov ako „holubičieho národa" patrí k rozšíreným historickým mýtom...
V mysliach mnohých z nás dodnes prežíva sformulovaná Kollárom na základe Herderových teórií o pohostinných, mravných a citlivých obyvateľoch stredovýchodu Európy. Pravda je však iná - ako vždy v sebe zahŕňa aj protichodný obraz Slovana bojovníka, dobyvateľa, ba dokonca lupiča či piráta. Vojenské schopnosti polabských a pobaltských Slovanov zreteľne vystúpili na povrch predovšetkým počas ich konfrontácie s Nemcami. V dlhej a krvavej histórii tejto „conquisty východu" má nesporne výrazné miesto krížová výprava z roku 1147. Keď sa obyvatelia Európy dozvedeli o nebezpečnom položení jeruzalemského kráľovstva, ohrozovaného tureckým sultánom Nuraddínom, boli pobúrení. Ich náladu využil pápež Eugen III. Snažil sa presvedčiť francúzskeho kráľa Ľudovíta VII. a nemeckého cisára Konráda III., aby usporiadali druhú krížovú výpravu do Palestíny.
Vo Francúzsku náboženský zápal zasiahol masy. Ľudia boli ochotní položiť život v boji proti neveriacim. Naopak Nemci, hoci inak boli horlivými katolíkmi, sa príliš nehrnuli do výpravy na vzdialený Východ. Dokonca váhal aj samotný cisár. Aby pápež vznietil náboženský zápal aj u Nemcov, mních Rudolf putoval Porýním, pričom hlásal nevyhnutnosť vojny s pohanmi a okamžitej christianizácie židovského obyvateľstva. Moslimovia boli ďaleko, židia - „vrahovia Krista" - blízko. Napriek zmierňujúcim snahám Bernarda z Clairvaux, ktorý tvrdil, že Židia boli za svoje úklady dostatočne potrestaní rozohnaním po celom svete, došlo k pogromu. V Mohuči bolo upálených niekoľko tisíc Židov, vo Wormse páchali samovraždu, v Trevíri židovské matky zabíjali svoje deti, aby ich uchránili pred krstom.
Konrád III., Niklot a vojna Obodritov
Napätie rástlo. Vznikali húfy všetkého schopných násilníkov. Napokon Konrád III., ktorý sa zamýšľal postaviť na čelo krížovej výpravy, zvolal začiatkom roku 1147 snem do Frankfurtu. Na zasadnutí snemu saské knieža Henrich Lev spolu s markgrófom Albrechtom Medveďom a ostatnými saskými šľachticmi vyhlásili, že nepovažujú za potrebné tiahnuť do východného Stredomoria - veď hneď za hranicami Nemecka, na východ od Labe je pohanov neúrekom. Exotika a kresťansko rytierska idea oslobodenia božieho hrobu ich nelákala.
Boli to dôsledne krutí pragmatici. Ich názor navyše podporila popredná cirkevná autorita tohto obdobia Bernard z Clairvaux. Popri Sasoch a Vestfálcoch o účasť na zamýšľanej výprave prejavili záujem i Dáni. Napokon akciu schválil aj samotný pápež Eugen III. V listine datovanej 14. 5. 1147 všetkým účastníkom výpravy sľúbil odpustenie hriechov, teda presne v takom istom zmysle ako bojovníkom tiahnucim do Jeruzalema. Koristi a majetku chtiví sa začali zhromažďovať v severnom Sasku a Magdeburgu. Najmocnejším vládcom slovanských kmeňov v Polabí a Pomorí bol Niklot, v tom čase knieža Obodritov. Keď sa dopočul o zamýšľanej výprave, nechal vybudovať pevnosť Dubín.
Keď zlyhala jeho snaha o zmier so susedným vládcom saským kniežaťom Adolfom, rozhodol sa predbehnúť nepriateľov. Vystrojil početnú flotilu a s korábmi vtrhol do ústia rieky Travny, v snahe spustošiť kraj susedných slovanských kmeňov ešte pred príchodom útočníkov a zabrániť im tak v zisku zásob nevyhnutných na ďalší postup. Dňa 26. júna 1147 priplávala jeho flotila k hradbám Lubecku. Zapálil tu množstvo obchodných lodí plných tovaru, ktoré kotvili v prístave. Po dvojdňovom obliehaní odtiahol. Súčasne s akciami námorných síl sa rozprúdila aj aktivita pozemného vojska. Dva oddiely Niklotovej jazdy pustošili priľahlý kraj. Ich rýchlym nájazdom odolali len veľké mestá, chránené kamennými hradbami. Niklotova akcia urýchlila prípravy saských kniežat.
Albrecht Medveď, Lutici a Pomorania
Bojovní šľachtici svoje sily rozdelili do dvoch armád. Prvá, zhromaždená v severnom Sasku, mala tiahnuť proti Obodritom. Táto armáda mala zhruba 60 000 mužov. Na jej čele stál markgróf Albrecht Medveď, členmi armády boli aj moravské kniežatá Otto, Vratislav a Svätopluk, ale i olomoucký biskup Zdík. Druhé vojsko so základňou v Magdeburgu malo podmaniť kraje patriace Luticom a obyvateľom Pomoria. Štyridsaťtisíc mužov poslúchalo rozkazy saského kniežaťa Henricha Leva. Aby sa bojovníci odlíšili od vojsk, ktoré tiahli do Jeruzalema, okrem červených krížov mali na odevoch vyšité zobrazenie zemegule ako znak, že Slovania majú byť v budúcnosti podriadení nielen Kristovi ako horliví veriaci, ale i nemeckému cisárovi ako poslušní poddaní.
Keď vojsko pod vedením Albrechta Medveďa vkročilo na územie Luticov, našlo pustý kraj. Knieža Niklot tu použil taktiku „spálenej zeme". Obyvatelia sa poukrývali. Vojaci s čoraz prázdnejšími žalúdkami sa brodili močiarmi a lesnými pustatinami. V osade Malachov spálili pevnôstku a pohanskú svätyňu. Potom obkolesili mesto Dymin a pustili sa do obliehania. Netrpezlivo čakali na 20 000 bojovníkov z Poľska, ktorí tiahli pod vedenim veľkopoľského kniežaťa Mešká Starého, brata poľského panovníka Boleslava Kučeravého.
Sám panovník sa nemohol zúčastniť výpravy, pretože v tom čase s početným vojskom pacifikoval ďalších bezbožníkov vo východnom Pobaltí - odbojné baltské kmene Prusov. Kým väčšina vojska obliehala Dymin, olomoucký biskup Zdík sa spolu so saskými biskupmi odtrhol a vydal sa ohňom a mečom krstiť Pomoranov. Zaútočil na Štetín.
Obyvatelia mesta však nad hradby vztýčili kríž. Omyl dobyvateľov potvrdil aj biskup Vojtech, ktorý ich ubezpečil, že úspešne spustošili kraj obývaný pokrsteným obyvateľstvom. Zmätení a sklamaní duchovní začali rokovať o mieri. Ich akcia nevdojak odhalila pravý cieľ výpravy. Christianizácia tu skutočne slúžila len ako pláštik mocenských ambícií nemeckých pánov. Ďalší, kto nevydržal sedieť pod Dyminom, bol opát Wibald. V snahe rozšíriť panstvo svojho kláštora, pokúsil sa dobyť ostrov Rujanu, kde sa nachádzalo centrum polabských a pobaltských Slovanov, slávna Arkona. Wibaldovi sa v búrlivom počasí nepodarilo ani len priblížiť na dohľad k ostrovu. Unavený a vystrašený sa radšej vrátil do svojho kláštora, kde podľa zachovaných listín vrúcne ďakoval Bohu. že ho vyslobodil z hrozných nebezpečenstiev kraja Luticov.
Víťazní Slovania
Druhá armáda pod vedením Henricha Leva sa prepravila cez Labe a tiahla obodritským kniežatstvom. Podobne ako jej spolubojovníci v kraji Luticov, aj tu vojaci nachádzali len prázdne osady. Nebolo čo lúpiť, nebolo čo jesť. Bojová morálka klesala. Početnosť tejto časti výpravy posilnili šíky dánskych kráľovičov Knuta a Svena. Severania spoločne s Nemcami smerovali k Niklotovej novovybudovanej pevnosti Dubín a obkľúčili opevnenie, v ktorom sa práve nachádzal vodca Slovanov. Niklot však vzal iniciatívu do vlastných rúk. Nečakal, kým nepriatelia zaútočia. Neprestajne ich znepokojoval nečakanými výpadmi.
Na jednej z takýchto výprav sa mu podarilo vďaka záplavám izolovať dánske vojsko od zvyšku armády. Padlo množstvo Dánov, ďalší boli zajatí. Ich nemeckí spojenci sa na hanebnú porážku bezmocne prizerali spoza valiacich vĺn. Časť dobových prameňov však tvrdí, že nemeckí križiaci jednoducho prijali od Slovanov „úplatok" a vydali im Dánov napospas. Ďalšiu porážku Severania utŕžili na mori, keď ich flotilu zničili prepadové jednotky skúsených pirátov z Rujany.
Sám vodca flotily biskup Adcer sa ledva stihol zachrániť na obchodnej lodi. Tieto porážky definitívne podlomili morálku zvyškov armády. V táboroch pod Dubínom aj Dyminom sa začala šíriť nespokojnosť. Po troch mesiacoch obliehania sa napokon vojská stiahli. Uspokojili sa so všeobecným prísľubom Slovanov, že prijmú kresťanstvo a prepustia zajatých Dánov. Prvú požiadavku Slovania ignorovali úplne, druhú splnili čiastočne. Prepustili všetkých starých a neschopných na ťažkú fyzickú prácu.
Germanizácia šľachty, smrť Niklota
V širšom kontexte Niklotovo víťazstvo bolo vlastne Pyrrhovým víťazstvom. Po odchode nemeckých vojsk si vládca uvedomil, že na základe slovanského systému kmeňových zväzov a vojenskej rodovej demokracie nieje schopný vytvoriť stabilný štátny celok, ktorý by bol schopný trvalejšie odolávať sústredenému tlaku nemeckých feudálov. V snahe zabezpečiť si svoju moc proti nárokom prípadných ďalších uchádzačov preto uznal zvrchovanosť saského kniežaťa Adolfa. Keď pri vymáhaní dávok pre nemeckú ríšu narazil na odpor, neľútostne ho potlačil s pomocou ešte nedávno nepriateľských cudzincov. Stredoveké vnímanie národa cez prizmu sociálnej skupiny, či určitého povolania (pojem Valach napr. v kontexte stredovýchodnej Európy nezahŕňal len obyvateľov severného Rumunska, ale pastierov oviec, t. j. valachov všeobecne) prispelo k rýchlemu ponemčeniu popredných mužov jednotlivých polabských a pobaltských kmeňov.
Obodritski, veletskí, pomoranskí či rujanskí veľmoži v nedoformovanej štruktúre slovanskej spoločnosti nemali všetky výsady šľachty.
Ak sa teda chceli stať feudálmi so všetkým čo k tomu patrí, museli okrem mnohých zvykov a rituálov prijať aj „reč urodzených", t. j. nemčinu. Ponemčení potomkovia kniežaťa Niklota niekoľko storočí spravovali severovýchod Nemeckej ríše (zhruba oblasť dnešného Meklenburska). Proces splývania dvoch národov sa však nezaobišiel bez násilia. Ako zámienku na definitívne zničenie Niklotovej moci využil Henrich Lev útoky „slovanských vikingov" /vid. obrazok/na Dánsko. Niklot v rámci prípravy na vojnu opäť použil taktiku spálenej zeme. Dal zbúrať pevnosti Meklenburg. Jílové, Zverín a Dubín. Sám sa opevnil v meste Wurle. Pri jeho obrane napokon zahynul. Po smrti tohto skvelého organizátora sa disciplína rozsypala ako domček z karát. Územia Obodritov sa stali súčasťou léna Henricha Leva.
Slovania v Berlíne
Na juh od kniežatstva Obodritov, na území patriacom pôvodne Veletom, uplatňoval svoje kolonizačné aktivity ďalší z účastníkov pamätnej výpravy Albrecht Medveď, pre svoj výzor súčasníkmi zvaný tiež Pôvabný. Tento veľmož mal v bojoch so Slovanmi veľké skúsenosti. Roku 1126 sa v službách cisára Lotara zúčastnil známej bitky pri Chlumci, v ktorej české knieža Sobéslav na hlavu porazil nemecké vojská. Po bitke dokonca upadol do nepriateľského zajatia. Tento muž zhruba o štvrťstoročie neskôr využil smrť Pribyslava, kniežaťa Havolanov, a na základe dedičskej zmluvy obsadil jeho územie. Keď mu v polovici päťdesiatych rokov 12. storočia cisár Konrád III. udelil ako léno Brandenbursko, Albrecht pozval do krajiny množstvo kolonistov. Získané územie pretkal sieťou hradov. Na mieste veletskej osady nad riekou Sprévou napríklad založil usadlosť, neskôr nazvanú Berlín. V znaku tohto mesta dodnes nájdeme časť Albrechtovho erbu postavu medveďa. Súčasne s remeselníkmi a bojovníkmi prichádzali do krajiny aj duchovní. Pôvodné obyvateľstvo privádzali veľmi rýchlo na pravú cestu k spáse a začleňovali do vznikajúceho systému biskupstiev. Územie i sa tak počas niekoľkých desaťročí stalo integrálnou súčasťou Svätej ríše rímskej národa nemeckého.
Slovanskí vikingovia a dobytie Arkony
Do počtu svojich územných ziskov dobyvatelia zahrnuli tiež zámorské kraje. Podmanili si nielen všetkých ľudí, ktorí obývali túto stranu mora, ale aj dánske ostrovy. Ich (dánske) vojská najprv zničili v morských potýčkach. Potom vtrhli na ostrovy. Nad všetkými ustanovili svoju vládu a ich (t. j. dánskeho) kráľa Kanutá uvrhli do väzenia. Porazení si mohli vybrať. Alebo sa zaviazali navždy platiť daň, alebo si museli obliecť ženské šaty a k nim prispôsobiť aj účes, aby tak ukázali svoju slabosť. Farbistý, podmanivý", hoci trocha patetický tón poľského kronikára Vincenta Kadlubka nás uvádza do sveta „slovanských víkingov", spomedzi ktorých vynikali predovšetkým hrdí obyvatelia ostrova Rujana.
Na tomto ostrove sa nachádzala i Arkona, posvätné mesto polabských a pobaltských Slovanov s veľkolepým chrámom boha Svantovíta a bohatým chrámovým pokladom, ktorý vznikol nahromadením dávok jednotlivých slovanských kmeňov. Na ochranu týchto drahocenností vytvorili rujanskí Slovania veľmi schopné námorné vojsko. Slovanské lode sa v prvej polovici 12. storočia stali doslova nočnou mórou Dánov. Po ovládnutí územi Obodritov, Havolanov a Veletov nemeckými kniežatami sa však zázemie Rujančanov značne zmenšilo.
Poklesli príjmy z dávok, a preto si Rujančania čoraz častejšie začali základné životné potreby zaobstarávať námornou lúpežou. Pri stupňovaní svojich aktivít však narazili na rázny odpor energického dánskeho panovníka Valdemara Veľkého. Ten, opierajúc sa zjednotenú a skonsolidovanú krajinu, postupne podnikol proti Rujančanom tri trestné výpravy. Prvá nich bola neúspešná, druhá (1160) sa skončila spustošením niekoľkých čiastkových území Rujany a čiastočným uznaním zvrchovanosti dánskeho panovníka. 
V jeho službách sa roku 1164 ostrovania zúčastňujú boja proti svojim súkmeňovcom. K definitívnemu vysporiadaniu s nepríjemným susedom v Baltskom mori pristúpil Valdemar na tretej výprave roku 1168. Výsledkom tejto akcie, pri ktorej využil pomoc pomoranských kniežat Kazimíra a Bohuslava, bolo dobytie Arkony. Chrámy a sochy bohov boli zničené, Svantovítov poklad odvlečený, obyvateľstvo pokrstené.
Vcelku však Dáni k podmaneným Slovanom zaujali ľudskejší prístup než nemecké kniežatá. Rujana pod dánskou nadvládou mala v 13. storočí značné autonómne postavenie. Spravovali ju panovníci domáceho pôvodu. Okolo roku 1250 za vlády Jaromíra II. sa ostrov vymanil spod nadvlády Dánov. Onedlho však podľahol náporu obklopujúcich Nemcov a následne germanizácii. Tak padla posledná bašta Slovanov na Balte. Pochmúrne pôsobiace rozvaliny dávnej slávy o pol tisícročia neskôr vzbudili súcit u citlivo založených slovanských romantikov, ktorí spontánne a iracionálne obsadili Slovanov do úlohy nevinných a bezbranných obetí - holubov. Dejiny však delenie na „dobrých a zlých", „vinných a nevinných" popierajú neúprosnou logikou svojho epického spádu. História je príbeh - a ten neberie ohľad na subjektívne pocity.
