V roku 1559 akýsi Osman (rozumej Turek – okupant) vyzval Juraja Bubeka na súboj pod hradom Hajnáčka. Duel odobril sám hradný veliteľ Michal Šarkőzi, ale neurobil asi dvakrát dobre. Aby udržal víťazstvo na strane domácich, sám sa zapojil do potýčky a s ťažkými zraneniami skončil v hradnom lazarete. Hrad však ostal v rukách uhorských pánov.
O sedem rokov neskôr, Turci z Fiľakova, sa hradu zmocnili spôsobom, ktorý nebol lichotivý pre domácich. Keď sa hradný kapitán s časťou posádky vybral do Jágru (hlavného mesta Hevešskej župy v Maďarsku), fiľakovský sandžakbeg (správca sandžaku, vojensko-administratívnej jednotky) nechal podplatiť stráže na Hajnáčke. V noci Turci pomocou rebríkov prekonali hradby, pobili strážcov, ktorí sa nepridali na ich stranu a obsadili hrad. Hrad, ktorý by dobiť nebolo ani zďaleka jednoduché...
Ak totiž postavíte hrad na vyhasnutej sopke, ani len prístup k nemu nebude prechádzka jarnou záhradou. Predstavte si Devils Tower (Ďiablovu vežu, svojho času si zahrala takmer hlavnú úlohu v Spielbergovom filme Blízke stretnutie tretieho druhu) vo Wyomingu. Zmenšite ju, zalesnite jej úbočie listnatými stromami a máte Hajnáčku. Stuhnuté jadro vyhasnutej sopky s nezameniteľným tvarom do neba týčiacej sa skaly podobnej kmeňu stromu, ktorý niekto zrúbal dvoma dobre mierenými údermi sekery. Fascinujúca skala.
Čo bolo na začiatku?
Určite to nebol hrad. Vrch zvaný Dánoskő počas tatárskeho vpádu v rokoch 1241 a 1242 opevnili beckovský jobagióni (hradní rytieri a služobníctvo). Tým zachránili nemalý počet poddaných pred istou smrťou a otroctvom. Tak o tom hovorí listina Bela IV. z roku 1245.
O skutočnom hrade sa dozvedáme až v roku 1320, keď ho Karol I. Róbert skonfiškoval Velkovmu synovi Alexandrovi z rodu Huntovcov – Poznanovcov a daroval ho Tomášovi Séčénimu. Samozrejme, že hrad v ďalších rokoch menil majiteľov ako semafor farby, ale niektorí z nich stoja určite za zmienku. Napríklad Melchior Balaša, lúpežný rytier, alebo Ladislav Očkai, hrdina knihy Móra Jókaia „Milovaný až na popravisko“, ten, ktorý zradil Františka II. Rákociho, tiež spájaný s obcou Očkov známou hneď dvoma významnými pamiatkami: mohylou náčelníka velatickej kultúry a krvavou krčmou. Ale to je iný príbeh.
Počas Očkaiovho panstva na hrade (1703) tu vypukol požiar. Hrad síce v roku 1711 opravili, ale časť hradu ostala opustená a nakoniec sa začal rozpadať. V čase plnej funkčnosti mal hrad rozsiahly palác, šesť obytných miestností, kuchyne, pivnice, sýpku a niekoľko muničných skladov. To bolo niekedy okolo roku 1684.
Hajnáčka v legendách
Bola dcéra neznámeho zemepána, ktorá mala meno Hájenôčka. Oddaná otcovi, ktorý možno nebol práve poriadkumilovný, alebo bol jednoducho nedbalý k veciam, ktoré mal rád. Tak sa mu podarilo stratiť jeho obľúbený meč. Hájenôčka vidiac otca v smútku utopeného, sama sa vybrala do hlbokých lesov, meč hľadať. Ako to už v rozprávkach býva, čo sa prisní pravdou je, keď od únavy zaspala, sen jej prezradil kde meč leží.
Ráno s istotu vykročila k lieskovej húštine a tam pod kríkom meč našla. Tým jej dobrodružstvá ešte neskončili. Cestou domou začula za sebou čudesný lomoz. Zaujala obranný postoj ako správny rytier a keď sa čosi z prítmia lesa na ňu vyrútilo, rozpriahla sa a mečom mu hlavu sťala. Ubránila sa tak veľkému kancovi. Napodiv však lomoz neustal a zo šera sa vynoril poľovník, ktorý diviaka prenasledoval. Pekný mladý muž, ktorému Hajenôčka do oka padla a za ktorého sa dievčina vcelku rada vydala. Šťastný tatko mladému páru venoval hrad, ktorý dostal meno Hajnáčka.
Ešte o inej sťatej hlave
Na tabuli v hradnom areáli sa môžete dočítať, že v júni roku 1709 dal na hradnom dvore generál Miklós Bercsényi (hlavný generál povstaleckých vojsk Františka II. Rákociho) sťať hlavu Ignácovi Szegedimu za jeho zradu. O Ignácovi toho veľa nevieme, ale Bercsényi je naozaj významná postava. V roku 1698 bol jedným z iniciátorov Rákociovského sprisahania, ktoré hľadalo pomoc proti Habsburgovcom na francúzskom kráľovskom dvore Ľudovíta XIV. Po odhalení sprisahania ušiel do Poľska a Rákocimu sa opäť pripojil, keď tento utiekol z väzenia.
Hajnáčka dnes
Nevýrazná zrúcanina nad obcou Hajnáčka. To je najčastejšie slovné spojenie, ktorým ju opisujú. Všetci autori majú pravdu. Skutočne toho z hradu ostalo minimum. Ale nevýrazná zrúcanina to určite nie je. Hajnáčka je kopec, kopec je hrad a táto dvojica dominuje širokému okoliu.
Pamätám si, ako sme s kamarátom Marekom Višňovským pred dobrými pár rokmi spali na lúke pod Pohanským hradom. Nad ránom nás zobudil chlad, vyliezli sme zo stanu a pohľad na Hajnáčku bol mrazivo gýčový. Ranné slnko nasvietilo siluetu, všetko bolo v modrošedých farbách a dolu sa prevaľovala hmla. Obraz, ktorému neuveríte. Ibaže bol skutočný. Chvíľu na to začalo pršať a pršalo, až kým sme neprišli na Šomošku. Iný hrad na maďarsko-slovenských hraniciach. Hradov tu je po okolí ako stĺpov pouličného osvetlenia uprostred Bratislavy.
