Prvá časť: https://dobrodruh.sk/clanok/roadtrip-za-vsetky-prachy-aneb-za-polarny-kruh-na-t4-part-one
Pokračujeme vo vysnívanom roadtripe. Na konci prvej časti sme sa blížili k Fínsko-Nórskym hraniciam. K vytúženému cieľu. Navigácia ma chce očividne potešiť, ukazuje už len necelých 300km. YESS, vravím si, že už to mám bližšie než z domu do Tatier. No ale potom jedným očkom pozriem na čas cesty. Cez 4 hodiny?? Wut? To už ale ozaj až príliš korešponduje s cestou do Tatier cez Žilinu a Ružomberok v piatok poobede. Ale keď si spomeniem, že už v tomto bode mám za sebou cca 4000km, tak to je vlastne nič. Jednu vec som nespomenul. Po celý čas, odkedy som vyrazil, ma sprevádzalo krásne počasie. Ešte mi aj moja známa potvrdila, že so mnou do Fínska prišli aj prvé pekné dni a teplo. Krásnych 20 stupňov a slniečko. Leto aké si želá každý na dovolenke.
To sa ale malo čoskoro zmeniť
Ako som sa postupne blížil k pobrežiu, obloha sa začínala zaťahovať a teplota pomaly klesať. Aj napriek tomu, keďže oblačnosť sa držala po väčšine nad vrcholkami kopcov, výhľady boli ako z iného sveta. Posledných 200km k cieľu viedla cesta takmer výlučne po pobreží, takže vidíte to, čo je pre Nórsko typické. Niekoľko sto metrov vysoké kopce vyrastajúce priamo z fjordov. Ak budete mať šťastie, ako som aj ja mal, môžete v zálivoch vidieť kosatky ako lovia ryby v, pre nich typických, skupinkách. To bol úžasný pohľad.
Nordkapp sa nachádza na ostrove
Takže ešte treba prejsť pár tunelov. Nordkapptunnelen patrí medzi najdlhšie a najsevernejšie podmorské tunely v Nórsku. Je dlhý takmer 7km a dostanete sa do hĺbky slušných 212m pod hladinu mora. Ako to býva v Nórsku zvykom, po otvorení nových tunelov či mostov, platilo sa tu mýto aby sa vrátili náklady, čo bolo 147NOK za auto + 47NOK za dospelú osobu a 24NOK za dieťa, takže trojčlenná rodina zaplatila cca 25€ za prejazd jedným smerom a to je celkom pálka. Mýto sa platilo od otvorenia 15. Júna 1999 až do 29. Júna 2012. Teraz už prejdete bez toho aby ste načreli do peňaženky. Ešte Honningsvåg Tunnel a už len veľa kľukatého stúpania do výšky 307m.n.m. V tejto výške som ja mal už oblačnosť, takže žiadne výhľady. Idem si idem a zrazu rampy. Tak teda pristúpim a privítala ma slečna v búdke, ktorá na mňa neveriacky pozerala, keď som sa tam objavil v tielku a slnečných okuliaroch a ona zababušená v páperke a zimnej čiapke. Pobavená či pohoršená neviem, mi predala parkovací lístok za 0€ a inštruovala ma kam ísť. Šiel som teda na parkovisko a zbadal som tam krásnu T3 Westfaliu a vedľa nej volné miesto, tak som to tam zaparkoval.
Keď som vystúpil z auta otestovať teplotu, ešte stále v tielku a kraťasoch, pochopil som prečo boli všetci naobliekaní. 8 stupňov ozaj nie je veľa. Ešte aj z tej Westfalie na mňa pozerali ako na mimozemšťana. Aby som teda nevyčnieval a aj aby som nezamrzol, šiel som sa prezliecť.
Bolo síce takmer 22:00 ale ľudí jak na Václaváku
Veď vlastne polárny deň tak čo čakať. A stále prichádzali a odchádzali autá a autobusy plné nemeckých turistov z neďaleko zadokovaných výletných lodí. Nechápal som ako dokáže niekto niekedy odfotiť ikonický glóbus bez ľudí, veď tam bol nonstop niekto! Tak som sa šiel poprechádzať po okolí, že aj čosi pofotím s nádejou, že sa to tam upokojí, ale po cca 2 hodinách, asi o polnoci, som to zabalil, že to nechám na ráno. A dobre som spravil, o 10 ráno sa mi to podarilo Na mieste sa nachádza aj budova kde je múzeum, kaviareň a toalety.
Vstup do samotnej budovy však stojí myslím, že okolo 30€, takže dnu ani na kávu a ani na toalety nepustia bez zakúpeného vstupu. To mi prišlo príliš veľa (áno keby niekto pochyboval či sa nachádza v Nórsku, ceny to potvrdia) tak dnu som sa nepozrel. Veď nepotrebujem luxusné toalety a kávy som mal dosť Tak som sa ešte pomotal po okolí, čakal a dúfal či sa otvorí obloha, ale nič prevratné sa neudialo. Sem tam sa trochu roztrhli mraky, ale to ozaj len na chvíľu a len malé okno. Naraňajkoval som sa teda a vyrazil ďalej. Po 11 dňoch na cestách a prejdených 4.000km smerujúc na sever, otáčam kompas a vyrážam smer Juh!
Ďalší cieľ je výstup na najvyšší bod (schválne nepíšem vrchol, uvidíš prečo) Fínska – Halti (1365m.n.m.) Je to ale trochu zapeklité. Najvyšší vrchol je Ridnitsohkka s nadmorskou výškou 1317 m.n.m. Je to ale chyták! Teda ak sa chceš dostať na najvyšší bod, na aký sa vo Fínsku dostať dá. V tomto prípade sa musíš vydať na horu Halti. Tá síce "patrí" Nórsku, ale keďže sa nachádza na Fínsko-Nórskych hraniciach, logicky sa jej časť nachádza aj vo Fínsku. A tu to prichádza. Úpätie Halti dosahuje na Fínskej strane nadmorskú výšku 1324m, čo je o 7m viac ako má Ridnitsohkka. Preto treba ísť na Halti, ak nechceš aby v rámci Fínska, v tom danom momente, bol niekto vyššie ako ty.
Od Nordkappu ma čaká cesta cca 450km. Už sa to preklápa na veľké vzdialenosti a ešte dlhšie časy na prekonanie tejto vzdialenosti. Obchádzanie fjordov, v podstate kopírovanie každého jedného fjordu takmer na úrovni mora sa začína. Dvojprúdová cesta je v tejto oblasti luxus, ktorý nie je samozrejmosťou. Priemerná rýchlosť 60-70km/h jednak kvôli samej zákrute ale aj skrz veľký počet sobov popri a na cestách. Veľmi veľké stáda a často.
Po 8 hodinách odbočujem z hlavnej cesty a dostávam sa na “príjazdovú” cestu ku Halti. Už len 24km k jazeru Guolasjávri, odkiaľ je štart túry. Po asi 4 km skončila aj asfaltka a šlo sa po nespevnenej ale aspoň celkom dobre vyjazdenej ceste. Celkom ma to zaskočilo lebo ma čakalo ešte 17km do cieľa, a nechcel som si predstaviť ísť po takejto ceste tak dlho. Po ďalších 7 km som prišiel k mostu. Drevenému mostu. Mostu, pod ktorým je priepasť asi 100m. Nebolo mi zrovna do spevu keď som to videl. Šiel som skontrolovať perimeter, prejsť sa po moste a hlavne spraviť záťažový test vlastným telom. Vydržal! Tak som sa vrátil do auta, ešte chvíľu sa odhodlával ale nakoniec som vyrazil. Chcel som to mať čím skôr za sebou. Prešiel som teda most, nasledovali serpentíny, po rovnako nespevnenej ceste ako doteraz so stúpaním tak 10%. Kde-tu behali po ceste ovce. 3 kilometre od mostu katastrofa! Cesta zarúbaná. Sneh! Hotovo. Vymaľované. Halti sa nekoná.
Moja “koruna severu” (zdolanie najvyšších vrcholov Fínska, Švédska a Nórska) zostane iba na papieri. Nezostávalo mi nič iné, než sa otočiť a ísť späť. Tak teda zdolám aspoň ten Švédsky a Nórsky. Po ceste som videl menšie parkovisko, kde už aj bolo pár karavanov, tak som sa rozhodol tam zaparkovať a prespať.
Svetla dosť, tak aj napriek tomu že bolo osem hodín večer som sa vybral preskúmať okolie. Dobrá voľba! Natrafil som na “outdoor múzeum“, kde kedysi ťažili a spracovávali meď, vápenec a iné rudy. Popri rieke boli ruiny budov, pecí, komínov a žiaľ ako dôsledok tejto výroby celé okolie bolo zamorené sírou a teda komplet “mŕtve“. V časoch fungovania bolo vraj sírou zamorené celé údolie. Farmári aj v niekoľko kilometrov vzdialených príbytkoch sa sťažovali, že aj mlieko, ktoré dojili zo svojich zvierat, chutilo po síre. Tieto súboje farmárov s touto výrobou prerušovali občasné poškodenia priehrady, ktorú vybudovali na neďalekej rieke kvôli premývaniu rudy, kedy voda niekoľko krát za dobu fungovania zaplavila údolie. Dnes je to niečo cez 100 rokov od ukončenia ťažby a produkcie rudy. V neďalekej hore je dokonca ešte otvorený vchod do bane kde sa rudy ťažili. Kvôli kompletnému zatopeniu bane sa ale ďalej ako na 15m nedá dostať. Na druhý deň som vyrazil na trojhraničný bod Fínska, Švédska a Nórska “Kolmen valtakunnan rajapyykki“ Zvolil som si Fínsku trasu, takže som sa musel znovu vrátiť do Fínska. Možno ste na to už na internetoch narazili, betónový pilier osadený v jazere. Na miesto vedie niečo vyše 21km túra z Fínskej strany. Nie je to nijak náročná trasa. Relatívne mierne stúpania, na jednom mieste v tomto období je aj vodopád tvorený topiacim sa snehom z vrcholov hôr, ale ten sa dá relatívne ľahko preskočiť. Cestou je ešte treba preskočiť jeden potok a to je všetko čo sa “prekážok” týka. Cestou je niečo ako útulňa kde sa dá prečkať zlé počasie, prípadne noc. Je to miesto ktoré vzniklo už za druhej svetovej vojny v roku 1944. Úkryt, ktorý vykopali pravdepodobne vojnoví zajatci pre Nemeckých vojakov. Nemci pri odchode zničili všetky stavby a úkryty vrátane tohto. Objavili a zrekonštruovali ho až v roku 2017 dobrovoľníci z organizácie pre vojenskú históriu. Cesta je miestami spevnená drevenými lávkami, zrejme kvôli ochrane prírody, ale zaiste aj kvôli rozmáčanej pôde, kadiaľ by sa len veľmi ťažko prechádzalo. Celý čas som mal výhľady na celú dolinu, jazerá a stále zasnežené vrcholky hôr. Cestou som stretol aj 3 skupinky sobov, kde sa počet pohyboval od 5 do 15ks, ale aj Snehuľu Kapcavú. Posledná tretina cesty sa zvažuje popri hraničnom plote Fínsko-Nórskych hraníc. Po príchode na miesto sa kvôli oploteniu zdá, že sa nachádza skôr v Nórsku ako na rozmedzí troch hraníc, ale je tam bránka cez ktorú sa dá prejsť. Neviem či stav zodpovedá podmienkam aké tam vládnu po rozpustení snehu, ale vyzeralo to skôr neudržiavane. Až na nový nerezový mostík vedúci k bodu. Ale aj ten bol trochu nešťastne umiestnený tak, že bol z polovice 5-10cm pod vodou, tak som sa ani nedostal na samotný blok.
Čo som zahliadol, tak v okolí sú chaty na Fínskej ale aj na Nórskej strane takže sa tam dá aj schovať v prípade náhlej zmeny počasia. Cesta späť je rovnaká, takže človek už vie kam má ísť. Po návrate som zamieril späť do Nórska. Ďalší cieľ, 160km vzdialené Tromsø. Keďže predošlá túra trvala cez 6 hodín, a po ceste boli ešte všakovaké prerábky a obchádzky, do mesta som dorazil a auto odparkoval okolo polnoci. Aj napriek tomu, že už som bol za polárnym kruhom asi týždeň a západ slnka som nevidel ešte dlhšie, stále bolo dosť zvláštne vidieť slnko o polnoci. Spať sa mi ešte nechcelo, tak som sa šiel trochu povoziť a poexplorovať mesto. Mesto mi neprišlo moc veľké. Ale tomu možno prispieva aj tunel, ktorým viete prejsť mesto z jednej strany na druhú, a nič nevidieť. Asi po pól hodine brázdenia ciest, som si našiel miesto na prenocovanie. Bolo to parkovisko nejakej firmy, kde ale tabule povoľovali kempovanie, stačí si zaplatiť parkovanie cez appku Easy park. Ako na väčšine miest kde je povolené parkovanie vanom, je spoplatnené len určité časové obdobie, vynímajúc noc. Na ráno som si naplánoval túru na vyhliadkový bod nad Tromsøm. Ide tam aj lanovka, ale hádam sa nebudem vyvážať lanovkou. Dumal a hľadal som možnosti odkiaľ vyraziť pokiaľ možno bez platenia parkovného, a hľa! Turistická trasa vedie aj z parkoviska pri cintoríne. Tak som sa tam presunul a vyrazil na cestu odtiaľ. To by som sa potom aj hanbil povedať :D Na vrchol je to asi 3km s prevýšením niečo cez 400m. Na začiatku trasy sú Nepálske modlitebné vlajočky a treba zdolať 1300 schodov. Na určitých miestach je dokonca písané koľko schodov ste už prešli, alebo ak už schádzate viete koľko schodov je ešte pred vami. Asi na polceste som natrafil na skupinku nejakých premotivovaných športovcov, ktorí tam mali preteky v tom kto najrýchlejšie prejde určitý počet schodov, alebo kto za určitý čas preskáče čo najviac schodov. Tak my tam fučíme a oni si tam skáču na čas. Super, pripadám si ako dôchodca. Díky! Hore mi to trvalo necelú hodinu. Prvé čo vás privíta je bufet, káva, pivo, jedlo, na čo si len spomeniete. Ak tomuto odoláte tak vás čaká výhľad na celé mesto a okolité kopce a samozrejme aj fjordy. Stálo to za to. Keď som sa vynadíval šiel som doplniť energiu a vyrazil dole. Po príchode k autu som sa pomaly začal chystať na odchod, ale ešte som musel nájsť nejaký obchod so suvenírmi aby som si kúpil magnetku. Podarilo sa mi nájsť jeden kde sa dalo aj zaparkovať. Vojdem dnu a prvé čo počujem bola Poľština. Dámy za pultom boli Poľky, no fajn reku. Poliakov ozaj stretnete všade :D Nakúpil som teda nejaké magnetky a šiel ďalej. Tu sa pomaly ale isto na mne začínalo podpisovať to, ako dlho cestujem ale hlavne dlhé trasy a kopírovanie fjordov, čo zaberalo najviac času pri cestovaní. Mal som totiž pôvodne naplánované, že navštívim aj Husky Caffe pri Tromse, na čo som ale totálne zabudol. Ale v tom majú zaiste prsty aj Lofoty. Nevedel som sa ich dočkať. Ďalších 6 hodín a bol som na Lofotoch. Keď pozriete na Lofoty na mape, úprimne koľko si myslíte že je km od prejdenia prvého mosta (a teda z Nórskej pevniny) až po “koniec cesty” konkrétne mesto Å? Skúste si tipnúť najprv. Je to skoro tristo kilometrov. Zhruba teda ako cesta z Bratislavy do Liptovského Mikuláša, po vedľajších cestách druhej triedy (čo nie je až tak nereálne si predstaviť) ale s výhľadmi ako z iného sveta. Ako inak, prekvapkooo. Tu som mal naplánovaný v podstate jeden cieľ. Kvalvika pláž. Snáď najkrajší výhľad (aspoň z toho čo som vygooglil). Čo som ale nenašiel po ceste! Vikingské múzeum “Lofotr Vikingmuseum“ Bez váhania som odparkoval na parkovisko a šiel na prehliadku! Vikingovia sú moja srdcovka, tak som ani nemusel dlho rozmýšľať. Krásne múzeum v tvare Longhousu (postavený podľa nájdeného pôdorysu), veľa vystavených nálezov aj historických replík, veľa informácií o nálezisku ale čo bola najväčšia bomba, tak na neďalekom jazere, stále v areáli a v cene vstupného, je možnosť nechať sa odviezť na replike Drakkaru. Plavba trvá cca pol hodinu a dosť aj závisí od poveternostných podmienok, aký z toho budete mať zážitok, ale je to bomba. Po ukončenej plavbe som si šiel ešte skúsiť zastrieľať z luku, pokecal s miestnymi a pokračoval ďalej, k už spomínanej Kvalvika pláži. Respektíve k výhliadke nad plážou. Najlepší východiskový bod je parking na malej miestnej farme. Je to oficiálne parkovisko kde sa platí aj nejaký menší poplatok, ale je tam kľud a je to asi najbližšie, ale za to sa nezaručujem. Vedie tam krásna trasa s výhľadmi na Lofotské vrcholy, údolia a nekonečné more. Trasa má dokopy asi 7,5km a cesta hore mi trvala necelé 2 hodiny. Vrchol nad plážou, na ktorý vlastne smerujete, sa volá Ryten. Cestou hore, na vedľajšom vrchole, je aj malá chatka, ktorú ale zdola nie je vidno, objavil som ju už až keď som bol takmer pod vrcholom Ryten, čiže pred cieľom. Ľudí bolo hore dosť a rôznych národností, Talianov, Španielov, Čechov a iných.
Výhľady boli opäť raz brutálne. Tyrkysová voda, azúrová obloha a vrcholky hôr. Gýč aký väčšinou vidíte len na fotkách. Ale krásny gýč. Vôbec sa mi nechcelo preč. Aspoň 2 hodiny som tam len tak sedel a kochal sa. Blížil sa ale čas odchodu. Na ďalší deň ráno (na moje narodeniny, čo mi ale vôbec netrklo :D ) ma čakala plavba trajektom z Moskenes do Bodø s malou obchádzkou cez priľahlé ostrovy Værøya a Røst. Aj napriek celkom neskorému príchodu do Bodø som pokračoval ďalej, kým sa dalo. Nakoniec som sa rozhodol prvý raz za celú cestu prespať v kempe. Našiel som si teda jeden pri meste Mo i Rana. Keď som tam prišiel, akurát tam čakali motorkári na ubytovanie. Prenocovanie sme si vybavili na diaľku telefonicky s tým, že niekto príde až ráno, ale nie je problém sa odparkovať, miesta dosť. Ráno opäť šoférovať. V tomto štádiu je to z väčšej časti už len o tom. Kilometre letia pod kolesami, hodiny sa míňajú. Valím. Trondheim. „Je nejak špeciálne toto mesto?“ Pýtam sa sám seba. „Neviem, neviem o ňom nič...“ Ok pokračujem ďalej. Zrazu premýšľam aký je vlastne môj ďalší cieľ. Vravím si veď Geiranger fjord. Pozerám mapu, ale veď cesta vedie aj okolo Jotunheimského národného parku kde je najvyšší vrch Nórska – Galdhøpiggen. Takže je rozhodnuté, idem na vrchol. Na parkovisko pod nástupom, Spiterstulen Turisthytte, prichádzam tesne pred polnocou. Už som dosť na juhu takže už aj svetla v noci je viditeľne menej. Vstávam okolo 7. Keby idem na výstup do Tatier a vstávam takto neskoro, hanbil by som sa za seba :D Výstup som započal niečo pred ôsmou. Hneď od začiatku bolo stúpanie dosť intenzívne. Po asi pól hodine prvý sneh. Na oblohe ani mráčik. Krása všade kam sa pozriem. Po okolí pobehujú zvedavé ovce s jahniatkami. Snehové polia kam sa pozriem, ale našťastie sa neprebáram, je pevný. Predo mnou sa rysuje nejaký vrchol, rozmýšľam či je to on. Kalkulujem ale zisťujem, že som ešte prikrátko na trase aby to bol vrchol. Tak teda pokračujem. Po zdolaní prvého vrcholu vidím mojím smerov ďalší. Bude to on? To by už mohol byť on. Vedie k nemu trasa po hrane zrázu, na dne ktorého bol ľadovec Styggebreen. Obrovská masa ľadu a snehu. Oddýchnem si, pokochám sa a pokračujem. Tu sa už sem tam prepadnem po kolená do snehu, je ho aj viac a aj slnko pridáva stupne, začína odmäk. Prichádzam na ďalší fejkový vrchol. Odtiaľto už ale vidím ten pravý! To ma nabíja energiou aj napriek hnusnému a dlhému poslednému stúpaniu. Slovíčkom „poslednému“ som si tentoraz istý. Dokázal som to, 11:30 a ja stojím na najvyššom vrchole Nórska Galdhøpiggen - 2469mnm. Bol to super pocit. Aspoň teda jeden z najvyšších vrcholov severnej Európy sa mi podarilo dosiahnuť.
Vrcholová selfie musí byť, inak sa to nestalo, pofotím aj tú krásu okolo a zbehnem na chatu. Áno dobre čítate, na vrchole najvyššieho kopca Nórska je chata. Káva, čaj, minerálka kekse a iné..veci.. si tu môžete kúpiť. Chata je v podstate vsadená do hory, čiže nie je absolútne rušivá, a ešte vďaka materiálom a štýlu dosť splýva s okolím. Šiel som teda pozrieť dnu. Bola tam mladá sympatická chatárka, vraj tam brigáduje pravidelne cez leto. Dosť ma pobavilo keď mi povedala, že dnes je prvý deň s pekným počasím. Takže som priniesol leto aj do Fínska a aj na Galdhøpiggen :D A ešte viac ma pobavilo, že som sa rozhodol ísť sem práve v tento deň, keďže pôvodne to malo byť inak. Ako by povedal Rado z „Nomad Camper” cesty vesmíru sú nevyspytateľné Času dosť tak som trochu pokecal s chatárkou, doplnil energiu čajom a sladkosťami a asi po hodinke som sa vydal napäť k autu. Ten najväčší strmák som sa spustil po zadku, ale už to nešlo tak dobre, sneh už bol riadne zmäknutý. Zrovna keď som odchádzal, blížila sa skupina turistov, ktorí ale vyrazili z neďalekého lyžiarskeho strediska cestou, ktorá vedie práve cez už spomínaný ľadovec. A aj mojou cestou som stretol pár skupiniek, ktoré vyrážali podstatne neskôr. Cesta dole bola rovnako dychberúca ako cesta hore. Keď som sa vrátil k autu, odložil som veci, prezliekol sa a šiel som preskúmať komplex, alebo ako by som to nazval. Bola tam ubytovňa s reštauráciou, WC a nejaké chatky. Vbehol som teda do reštaurácie že si dám obed, kde ma žiaľ vrátili, že varia až večeru a aj to, myslím, že pre hostí, tak som sa otočil a šiel do mojej vlastnej reštiky. Po obede som sa vydal ďalej, smer Geiranger fjord. Vedel som, že nad fjordom je vyhliadka, tak cieľ cesty bol jasný. Cesta sa vinula raz cez hory, potom popri jazere (možno aj popod Galdhøpiggen) a raz popri 2-3 metrových snehových závejov. Neskutočné scenérie. Keď človek ide takto obklúčený snehom zo všetkých strán, začne aj pochybovať, či to bude vôbec prejazdné. O 18:00 som dorazil k rampe, kde sa platí za vstup autom na vyhliadku nad Geiranger. 20€. Tak si hovorím, že už keď som tu, kedy sa sem opäť dostanem, tak som zaplakal....ehm teda zaplatil. Cesta hore bola typická úzka a hooodne kľukatá. Keď som dorazil hore, zistil som, že to síce nebola tá vyhliadka, na ktorú som myslel, že prídem, ale aj tak dobre :D Kaviareň zatvorená tak som si pofotil fjord, pokochal sa chvíľu a šiel zase ďalej. Už bolo neskoro sa hocikam presúvať, tak som si našiel miesto na prenocovanie a utáboril sa
Ďalší deň som rozmýšľal, kam pôjdem a skoro som zabudol! Vikingské centrum Sagastad v meste Myklebust. Tak som sa dal na cestu. Počasie bolo upršané tak som čakal, že tam bude plno, ale boli sme tam asi štyria. Hneď prvá vec, čo uvidíte vo vnútri, je obrovská, 30 metrová replika Drakkaru. Loď postavili na základe nálezu z tejto oblasti. Jedného pekného dňa tu narazili na pohrebisko, kde našli pozostatky spálenej lode spolu s kosťami Vikingov, ktorých s loďou pochovali. Z lode samozrejme toho veľa nenašli, ale na základe rozsahu „ohniska“ klincov a počtu bucklerov (stredová časť štítov zo železa) vypočítali približne, aká veľká bola loď. Nachádza sa tam aj miestnosť kde premietajú filmy, buď dokumenty od archeológov alebo popis histórie, alebo sa viete aj preniesť do vikingského mesta cez virtuálnu realitu. Keď som tam bol ja tak tam mali aj rozrobené ručne vyrezávané dračie hlavy, ktoré boli bežne umiestňované na prednej strane lode. Podľa slov pracovníkov múzea, každý kto si zakúpi vstup prípadne suvenír, podporí stavbu lode. Jediné čo im chýbalo bol sťažeň, ktorý je pridrahý a tak musia naň vyzbierať financie či už zbierkou, alebo zo vstupov. Keď sa im podarí, (možno už aj podarilo) loď plánujú aj púšťať na vodu a robiť na nej plavby pre verejnosť. Ja som sa musel uspokojiť „len“ s možnosťou sa po lodi poprechádzať a obdivovať ju na súši. Keď už som sa nabažil, vydal som sa na cestu. Tentoraz ale už na cestu domov. Na výber som mal ísť kúsok spät na Geiranger, alebo trajektom a tým si skrátiť cestu z Lote do Anda. Keďže, ak mám možnosť ísť novou cestou, vždy volím túto možnosť, voľba bola jasná. Čo sa týka platby za trajekt, ak ste si zaregistrovali svoju ŠPZ na stránke https://www.epass24.com/ nemusíte sa o nič starať. Už aj trajekty v Nórsku fungujú automaticky. Nasnímajú vás pri nalodení a po pár týždňoch či mesiacoch vám buď automaticky strhnú peniaze, ak ste zadávali číslo karty, alebo si budete kontrolovať manuálne, a keď tam budete mať faktúru, len ju zaplatíte. (21. storočie). Cestou som mal naplánovanú ešte jednu zastávku. No vlastne skôr prejazd. Lærdal Tunnel. Najdlhší cestný tunel na svete, ktorý má 24,51 km. Chcel som si opäť po 5 rokoch pozrieť ten skvost. Prejsť ho trvá tak do pol hodinky.
Pár kilometrov za tunelom som narazil na ďalší tunel, ktorý bol ale pre práce počas dňa uzavretý. Otvárali ho len medzi 23:00 až 03:00
Keďže som k nemu dorazil o 21:00 nešpekuloval som a povedal som si že tie 2 hodiny si počkám. (na Waze sa tam fakt spoliehať nedá, čo sa týka obmedzení) Zbytočne sa vracať naspať. Ako padlo 23:00 sprievodné vozidlo signalizovalo že ideme, tak ideme. Keďže už bolo dosť neskoro, vyhľadal som si miesto na prespatie, pri jednom z miliardy jazier a prespal. Na druhý deň ráno som už len našteloval tempomat (nohu) a vyrazil smer juh. Už som viac menej ani nikde nezastavoval, iba keď som musel. Cieľ bol Malmo, Švédsko.
Cestou vo Švédsku som sa ešte pokúsil zohnať Surstroming, žiaľ dozvedám sa, že to nieje len tak bežne dostupné v potravinách, ako si tu u nás možno myslíme. Takže neúspešne (aspoň mi nehrozí ekologická katastrofa keby to rachlo v aute). V Malme som si našiel parkovisko s dohladom na Oresundský most (Dánsko-Švédsky most). Cestu domov som si naplánoval cez Dánsko, reku mosty budú lacnejšie ako trajekt, ale za tie roky čo som tadiaľ nešiel, som zrejme zabudol koľko reálne stoja. 99€ (63€ + 33€) za prejazd. Keby zvolím trajekt vyjde to možno rovnako ale ušetril by som na nafte a hlavne čas a energiu, keďže by som šoféroval o stovky km menej. Znie to, možno, že si teraz hovoríte „no a čo, veď aspoň uvidíš svet“ možno hej ak tadiaľ idete prvý raz. Ale keďže som pracoval v Dánsku, už som tú cestu absolvoval veľakrát. Plus vzhľadom na to, že ceny za naftu boli počas celej cesty v priemere o 0,60 € na liter vyššie než s čím som rátal keď som robil rozpočet, dosť intenzívne mi dochádzali peniaze, takže každé ušetrené eurko, je dobré eurko. Takže ako som prešiel do Dánska, už sa nič zaujímavé neudialo, tak tu to ukončím, a pomaly prejdem na zhrnutie celej cesty. Ak ste sa dočítali až sem, ďakujem a som rád, že malo zmysel to spísať.
Súhrn
1 transpík, 7 krajín, 10.000km
Celkovo ma celý trip po prerátaní stál zhruba 2600€
Z toho nafta cca 1510€ (priemerná cena nafty bola cca 2,3€)
Mýto za Nórske diaľnice: 48€ (tu som čakal podstatne viac, kedže som prešiel Nórsko durch)
Trakejty
- Poľsko - Švédsko: 141€ a Švédsko - Fínsko: 56€
- Mosty Dánsko - Švédsko: 100€ (66€+33€)
- A ďalšie výdavky ako stravovanie, vstupy do múzeí, suveníry atď: 745€
