O Šintavskom hrade, ktorý je kaštieľom v Seredi

29. júna 1637 nariadil palatín Mikuláš Esterházi de Galántha vyšetrovanie vo veci podozrenia z mučenia a vraždenia, ktorého sa mala dopustiť Anna Rosina Listhiusová – grófka Thurzová, Podozrenia  boli potvrdené a žena z rodu urodzeného, dcéra baróna Jána Listhiusa zo Sedmohradska a Anny Nauhausovej z Kopčian na Zahorí bola odsúdená na smrť sťatím. Smrť za smrť dvoch mužov a desiatich žien – dievčat a detí zo Šintavy, Serede, Hlohovca a ich okolia. Poprava však vykonaná nebola. 27. marca 1638 odsúdenej udelil milosť cisár Ferdinand III. Habsburský.

Šintavská bosorka, ako málo sa o nej vie!

Je to taká zvláštnosť, o krvavej Čachtickej pani, Alžbete Báthoryovej, sa píšu knihu, nakrúcajú filmy a stále sa vynárajú pochybnosti o jej vražedných chúťkach a o masovej vrahyni zo Serede vie na počudovanie málo ľudí. Žiadne knihy, málo článkov, žiadny film. Ale hrad, ktorý „stojí aj nestojí“ ako svedok sadistických chúťok svojej panej stále nájdete. Nie síce v Šintave (dedinke na brehu Váhu), ale v Seredi (v mestečku na brehu Váhu), ale o tom neskôr.

Vražedné praktiky a skorá smrť manželských partnerov

Anna Rosina sa narodila v roku 1583. Ako pätnásťročná sa vydala za Stanislava Thruza (synovca ďalšieho uhorského  palatína  Juraja Thurzu). Malé množstvo zdrojov o tejto zvláštnej pani hovorí, že jej manžel bol prvý, ktorý spozoroval jej čudesnú záľubu v masochistických praktikách. Internoval ju v žalári na hrade Tematín, v Prešporskej väznici, aj v Čachticiach. Tam sa dokonca stretla s podobne naladenou Alžbetou Báthoryovou, v ktorej sa v tom čase už pohlo svedomie a varovala svoju spoluväzenkyňu pred pokračovaním vo vražedných praktikách. Nepomohlo. Stanislav Thurzo manželke odpustil a znova ju prichýlil na Šintavskom hrade. Múdro asi neurobil, lebo už v roku 1625 zomrel. Podľa historických análov počas liečenia v Piešťanoch, podľa neoverených správ po požití jedov, ktoré mu primiešavala do jedla manželka. Tá dlho za prvým manželom nesmútila. V rovnakom roku sa vydala za Štefana Pogrányiho. Aké bolo ich spolužitie, nevieme, Veľa však napovedá závet, ktorým ju vylúčil z dedenia: „Moja vyššie uvedená družka v manželstve ma opustila, keď som bol ťažko chorý, vzala mi lieky a prekliala mňa aj celú moju rodinu, čo som počul na vlastné uši. Vykrikovala hnusné nadávky, ktoré sa ma týkali, zobrala mi jedlo, pitie i kuchynské náčinie, vzala mi vankúše spod hlavy a periny i plachty, takže som musel spať v sene. Vlámala sa do mojich cestovných truhlíc, čoho som bol svedkom, zobrala moje peniaze a listy. Keďže som bol vážne chorý, nemohol som proti tomu nič robiť. Nedodržala svoj sľub a bola ku mne veľmi krutá v mojej ťažkej chorobe, a dokonca mi napľula na bradu. Nedovolím, aby čokoľvek zdedila, ani vtedy, ak si do konca svojho života ponechá moje meno.“( http://www.teraz.sk/slovenski-demoni-a-strasidla/sintavska-bosorka-horsia-ako-batorycka/240864-clanok.html)

Na jej ospravedlnenie treba uviesť, že pravdepodobne trpela schizofréniou a rozpadom osobnosti. Násilnícke sklony, nutkavá túžba ubližovať, sadistické praktiky, všetko tejto diagnóze nasvedčuje. V roku 1643 Anna Rosina skonala na Šintavskom hrade.

Hrad, z ktorého sa kaštieľ stal

Prečo sa zo Šintavského hradu stal kaštieľ v Seredi? Pretože hrad bol postavený pri dedinke Šintava na pravom brehu Váhu už niekedy v 11. storočí. Srdcom pevnosti sa stala kamenná hranolová viacpodlažná veža s múrom a vodnou priekopu s padacím mostom. Opevnenie sa pomerne rýchlo rozšírilo a po požiari na konci 14. storočia došlo k prvej výraznejšej úprave. Skutočnou modernizáciou a prerodom v modernú renesančnú pevnosť sa hrad môže pýšiť v súvislosti už so spomenutým rodom Thurzovcov. Pribudli bastióny, hviezdicová vodná priekopa a z hradu sa stala jedna z najlepšie vybavených proti tureckých pevností. V tejto podobe vydržal do 18. storočia. Jozef Esterházy okolo roku 1742 hrad prestaval do pohodlnejšej civilnej podoby kaštieľa, zmenil koryto rieky Váh, hrad – kaštieľ sa tak ocitol na pravom brehu, tým sa súčasne odštartoval proces jeho modernizácie do barokovej a súčasnej klasicistickej podoby.

Éra diktatúry proletariátu a iné průšvihy

Poslednými súkromnými vlastníkmi kaštieľa boli predstavitelia barónskej židovskej rodiny Ohrensteinov. Tých sa dotkli opatrenia Slovenského štátu už v roku 1941 kedy ich majetok prevzal Štátny pozemkový úrad v Bratislave. Od neho ho odkúpila Štúdijná základina a v roku 1944 vyhodnotil Wehrmacht kaštieľ ako vhodné miesto na ubytovanie svojich vojakov. Pre nás to bolo veľmi zlé rozhodnutie. Vojaci ako prví sa podpísali na devastácii kaštieľa. Macošsky sa zachovala aj Červená armáda, ktorá Nemcov vytlačila a „posledným klincom“ bol devastačný útok miestnych obyvateľov, ktorí z opusteného kaštieľa zobrali, čo sa zobrať dalo. Ich útoku podľahlo aj 8 ha agátového lesa, ktorého drevo poslúžilo na kúrenie o obnovu vojnou poničených domov. Budovanie socialistických zajtrajškov znamenalo stavbu amfiteátra v časti parku (jeho kvality som oceňoval aj ja cez letné prázdniny, ako neplnoletý puberťák som v ňom videl zopár mládeži neprístupných filmov), v samotnom kaštieli vzdelávala dorastencov Stredná odborná škola pri Niklovej huti Sereď, neskôr tu bol Dom detí a mládeže, divadlo a vináreň. Obnova, ktorá začala v roku 1986 mala kaštieľ nasmerovať k znovu oživeniu do krásy z 19. storočia. Nestalo sa.

Čo dnes a čo kaštieľ?

Dnes je všetko viac menej v rukách Mestského múzea Sereď a občianskeho združenia Vodný hrad Sereď. Je veľká nádej, že kaštieľ bude zachránený. Len to bude chcieť veľa úsilia a nemalé finančné prostriedky.

P.S. V kaštieli som bol naposledy niekedy v prvej polovici 80.-tych rokov 20. Storočia. Vtedy ešte fungovala vináreň a ja som mal možnosť nasať trochu z jej atmosféry nasýtenej cigaretovým dymom, kyslastým vínom a lacnými voňavkami. Po viac ako tridsiatich rokoch som sa tam vrátil. Vône dávno vyvanuli, zariadenie sa stratilo, vináreň neexistuje. Napriek tomu som si na mnohé spomenul. A mnohé tam objavil náš pes. Tu sme totiž so záchranárskym klubom C.C.E.S. nacvičovali vyhľadávanie ľudí v ruine.