Občas prepadnem pocitu, že kostoly sú u nás na jedno kopyto. Barokové, s vysokým priečelím, vlnami na čelnej strane, s vežou, ktorej tróni cibuľa ako strecha a pár svätými umiestnenými na dobre viditeľnom mieste. Po nadšenej obnove dotovanej úspešnými podnikateľskými kruhmi, zvyčajne svietia čistotou a oslňujúcou farbou. Ako veľmi sa mýlim! Sú kostoly šedé ako myš, štíhlych hranatých tvarov, bez ozdôb, v ťažko definovateľnom slohu, sem tam doplnené funkčným neestetickým svietidlom s bakelitovou pätkou niekde nad vchodom do sakristie(neklamný dôkaz zavŕšenia elektrifikácie niekedy v 70.-tych rokoch 20. storočia). Sú kostoly priame a drsné ako domáca pálenka, krásne vo svojej nahej pravde, pamätníci pokolení, ktorých radosti a starosti sa neveľmi zmenili za niekoľko sto rokov. Okúzľujúce ako stáročné duby, ktoré im vekom konkurujú. Škoda, že sme ich natesno obomkli novou zástavbou rodinných domov. Kraľovali by svojmu okoliu ako kríže na vysokých bralách. Škoda. Najdôležitejšie je, že stále sú. Zvyčajne ukryté úplne mimo hlavných trás v dedinách stratených v šírom kraji Slovenska tak, že tam ani na bicykli nezablúdite. Tak ma spútal svojím vzhľadom kostol v obci Borová neďaleko Trnavy.
Málo o kostole
Nie, že by som toho chcel málo napísať o kostole, ale málo sa toho dá zistiť. Mám ustálené rituály, ak píšem o kostoloch, začínam hľadať informácie v Súpise pamiatok na Slovensku. Štvorzväzková starinka zo 60.-tych rokov. Žiaľ, napriek úsiliu/ne-usíliu súčasných pamiatkárov, neprekonaná starinka (svojím spôsobom už aj veľmi málo aktuálna). V prvom zväzku sa dočítate: Kostol sv. Štefana kráľa, ranobarokový, postavený okolo roku 1670. Jednoloďový pozdĺžny priestor s polygonálnym uzáverom presbytéria a vežou predstavanou na osi kostola. Interiér zaklenutý valenými klenbami s lunetami a medzipásmi. Exteriér členenými lizénovým rámom, veža zastrešená murovanou ihlancovou strechou. Vnútorné zariadenie romanticko novogotické. Zvon z r. 1687 od bratislavského zvonolejára G. Wolfa.[1] Nudné čítanie ako televízny program slovenských staníc v sobotu večer. Ak si to preložíme do slovenčiny, tak vieme, že interiér aj exteriér kostola je plasticky členený a ku koncu 19. storočia sa našiel donor, ktorý zaplatil obnovu interiéru kostola (to je poznámka o romanticko novogotickom zariadení).
Našťastie obec Borová doplnila informácie tak, že vznikol bohatší obraz o histórii kostola[2]. Dozvieme sa, že ho staval taliansky majster G.B.Rava. Tesárske práce zabezpečil trnavský majster Št.Schlemer- nákladom čanadského biskupa, svätiteľa kostola, Ferdinanda Pálfyho. Veža bola postavená v druhej polovici 18.storočia. O opevnení ako obyčajne nie je reč, dôležitá je poznámka, že pred dnešným kostolom bol tu menší kostol z konca 16.storočia, zasvätený SV.JOACHIMOVI. Kostol mal vežičku, zvony, pekné zariadenie, ďalej kalich, kazuly, korpoláre, misál, zástavy atď. Opevnenie mohlo vzniknúť už okolo starého kostola, pretože obec Joachimsthall (dnešná Borová) sa spomína už v roku 1589. Teda po začiatku tureckej okupácie (1526).
Sv. Joachim, tak zaujímavý, tak málo známy
Joachim, (tiež Jáchym, Joakim, Jehoiakim, Eliakim, Eli) bol otcom Panny Márie. Zhruba tu by sme mohli skončiť vedomosťami o tomto svätom. Našťastie cirkevná historiografia doplnila jeho životopis. Narodiť sa mal v súčasnej Galileji v rode, ktorého korene siahali až ku kráľovi Dávidovi. Bol zámožným Samaritánom, ktorý zisk zo svojho podnikania delil na tri časti (nezamieňajte si s rozprávkou o troch grošoch, hoci podoba bije do očí). Jednu dával na prevádzku Pánovho chrámu, druhú pre chudobných, tretiu nechával pre svoju rodinu.
Viac ako dvadsať rokov sa s manželkou pokúšali mať dieťa, Anna, ale neotehotnela. Keď si chcel darom nakloniť božiu priazeň, kňaz ho vyhnal z chrámu. Ponížený Joachim odišiel medzi pastierov a štyridsať dní (podobne ako Ježiš) sa modlil k Bohu a žiadal o dar. Archanjel Gabriel mu zvestoval, že pri Zlatej bráne jeruzalemskej stretne svoju ženu Annu a tá bude mať preňho dlho očakávanú správu. Joachim sa stal otcom, Anna matkou a dcéra dostala meno Mária. Žiaľ, otec zomrel krátko po jej narodení.
Joachim aj so slávením svojho sviatku prišiel trochu skrátka. Pôvodný dátum 16. augusta (podľa martyrológie - Martyrológium Romanum) sa zmenil na 26. júl. Deň, keď sa slávi sviatok jeho manželky Anny. Ibaže, kto si na nejakom Anna bále spomenie aj na Joachim dance!
Na potulkách Trnavskom
Ťažko povedať, čo človeka môže primäť k tomu, aby plánovane navštívil Borovú. Možno cyklovýlet. Okolie Trnavy, až po úpätie Malých Karpát, je na dlhé bicyklovanie ako stvorené. Terén je mierne zvlnený a na cestách nie je príliš frekventovaná premávka. Hoci napísať, že vodiči tu dodržiavajú predpísanú rýchlosť, by bolo rovnako odvážne tvrdenie, ako vyhlásenie, že Marťania sa presťahovali do Pohronského Ruskova. Asi nie. Len nízky počet vodičov tu nejazdí rýchlejšie ako 90 km za hodinu. Buďte teda na bicykloch opatrní.
[1] Súpis pamiatok na Slovensku 1, A-J, Slovenský ústav pamiatkovej starostlivosti a ochrany prírody, 1967, str.142
[2] http://www.borova.sk/historia.php