Amatér na Ceste hrdinov SNP - 1. týždeň

Už je to pol roka čo som ukončila moju cestu Slovenskom. Zážitok, ktorý mi ostal je tak silný že by som sa oň s vami rada podelila. V mojom článku preto nebude moc informácií o trase ale skôr opis zážitkov a pocitov ktoré môžete očakávať ak ste sa na cestu pustili rovnako neskúsený ako ja. 

Moje predpoklady úspešne ukončiť cestu hrdinov boli viac než biedne. Nikdy som nestanovala, bála som sa tmy, občas mám záchvaty paniky a prepadá ma úzkosť. Nikdy som nepoužívala varič a môj batoh pri mojej predstave ultralight vážil 15kg. Týždeň pred odchodom som mala ,,cestovnú horúčku" so všetkým čo k tomu patrí. 

A bolo to tu. Odrazu som s bratom stála pri značke v Duklianskom priesmyku. A tak sme vyrazili...

Deň 1. (22.5.)Dukliansky priesmyk - Ostrý Vrch

Presne po pol hodine chôdze som si bola istá, že dôjdem maximálne do Údolia smrti. Všimla som si, že východ Slovenska je viac než krásny. Ale všimla som si to po ceste na Duklu. Smerom z Dukly moju hlavu zamestnávalo len blato a vynaloženie všetkých síl urobiť ďalší krok.

Moje pocity sa striedali rýchlosťou blesku, maximálny pocit beznádeje sa striedal s totálnou eufóriou. Batoh som si nedokázala nasadiť sama a bola som rada že mám pri sebe brata, ktorý mi ho vždy nasadil (vtedy som ešte nevedela, že sa po týždni rozdelíme). Pokiaľ som si batoh chcela nasadiť sama a nebolo pri mne práve nič vo výške stola, musela som sa s batohom pregúľať nabok a vytlačiť ho zadkom. Zhruba po týždni som ho dokázala nadvihnúť na koleno a vyhodiť na chrbát. Svojho plynového variča som sa tak bála, že hneď ako som uvidela oheň - hneď som vypla plyn.

Pôvodne sme chceli zbierať razítka pre získanie odznakov za absolvovanie cesty SNP. Teraz sa dobre zabávam nad tým aká som bola naivná a myslela som si, že urobím niečo navyše. Pôvodný plán bol spať v útulni Čierna hora, ktorá je tiež známa svojou vyhliadkovou vežou z ktorej nie je žiadny výhľad. Došli sme neskutočne pomalým tempom na Ostrý Vrch a to bolo naše maximum. Začalo pršať. Rýchlo sme rozložili stany a od 17tej čakali na noc. V tento deň sme neriešili nič, bolo nám jedno čo sa stane zajtra, či máme alebo nemáme vodu a kde je obchod, základ bol nechodiť...

Deň 2. Ostrý Vrch - Zborov Podhradie

Vďaka Bohu za svetlo. Spánok sa skladal zo štyroch hodín prerušovaného spánku. Ráno bolo 6°C môj spacák komfort 9°C očividne neplnil svoj účel. Všade zima, všetko vlhké. Celú noc som sa zamestnávala trasením od zimy a počúvaním ,,medveďov". Spali sme pri hrobe neznámeho nemeckého vojaka. Ešteže som to zistila, až ráno lebo by som okrem medveďov počúvala v tmavej noci aj zvuky nemeckých výkrikov. Bolo 4:30 a ja som bola hrdá že som zvládla 1. deň.

Čakala ma ďalšia nepríjemná skúsenosť a to bolo prvý krát v živote použiť prírodné WC. Pršalo, bála som sa. Asi 6x som zmenila miesto, nevedela som v akej polohe byť, papier mi zmokol. Schuti som sa zasmiala nad svojou neschopnosťou a pri ukážkovom výhľade sme sa naraňajkovali. Telo ma bolelo ako jedna veľká modrina a neustále mi bolo od námahy na vracanie. Nad dedinou Kurimka preslávenou neustále zatvoreným obchodom som si poplakala. A za dedinkou som sa prvý krát vykúpala v jarčeku s pijavicami.

Ženy isto zaujíma hygiena na takejto ceste. Poviem úprimne je zlá. Smrdíte, spať idete lepkavý niekedy s nalepenými smietkami na tele. Ja osobne si vlasy potrebujem umývať raz denne. Zistila som však že keď sa nečešete vlasy netreba tak často umývať. Nekonečný prechod cez les bol po výdatnom plači a kúpeli celkom znesiteľný. Síce som nadšený turista prírodu som si v prvých dňoch naozaj nevšimla. 

Deň bol zakončený prechodom cez osadu v Zborove. Obavy z týchto ľudí boli väčšie ako realita. Okrem nepríjemného žobrania detí bol prechod bez problémov. Stan sme si rozložili nad dedinou s výhľadom na hrad Zborov. Ďalší perfektný výhľad ale dlho sme vyberali miesto keďže všetko bolo rozrýpané od diviakov a tak sme očakávali týchto návštevníkov aj v noci.

Deň 3. Zborov Podhradie - Žobrák

Hneď po otvorení stanu vidíme blesky. Okamžite sme sa pobalili a bežali preč od vysielača pri ktorom sme trávili noc. Rýchlo obliecť pončo, aspoň ako nám to naše skúsenosti s touto vecičkou dovoľovali. Síce sme zmokli ale búrka nás našťastie obišla. Pončo je super vec ale to by ste v ňom nemohli chodiť. Pri chôdzi z neho vznikne niečo ako osobná sauna a všetko máte mokré. Výstup hneď ráno na Stebnícku Maguru bol nadľudský výkon. Veľmi veľmi strmá záležitosť.

Konečne sme sa mohli naraňajkovať, ako tak dať do kopy a pokračovať. Asfaltky a mokré nohy si začali vyberať svoju daň. Súrne sme potrebovali spať v útulni a tak sme pridali do kroku. Fúkalo, pršalo a mne začali odchádzať nohy. Tento deň sme mali búrku neustále za chrbtom a tak sme celý deň len utekali a utekali.

V Hervartove som si obväzom stiahla koleno a na útulňu Žobrák sme sa dohrabali tesne pred zotmením. Útulňa je slušná ale v stenách sú priveľké špáry a celú noc vám fúka do oči. Z vody z odkvapu sme si uvarili wifonky a maximálne vymrznutý zaľahli. Keď som zistila že ponad mňa chodia myši na zem som dala kúsok chleba aby som odlákala ich pozornosť. Fungovalo to. Všetky veci sme mali mokré a súrne sme potrebovali útulňu tentokrát s pieckou. 

Deň 4. Žobrák - pred Veľkým Šarišom

Ráno bol neskutočný pohľad na východ slnka. Napriek tomu že som bola opuchnutá, mokrá a vymrznutá toto ráno stálo zato. To si však uvedomujem až s odstupom vtedy som bola vo fáze depresie.

Po hodinke sme došli do útulne Drina pod vrchom Čergov. Tam sa nám podarilo veci vysušiť teda aspoň aby boli vlhké. Útulňa je teplejšia avšak myší je tu viac. Nájdete tu však aj piecku a latrínu. Trochu neprakticky pod latrínou je aj prameň - dúfam že v bezpečnej vzdialenosti.

Mimochodom pohorie Čergov - územie vlkov je ako z rozprávky a určite sa tam vrátim. Bolesť pri chôdzi po asfalte bola už taká neznesiteľná, že som mala chuť kričať.

Začalo mi byť vážne nevoľno a pocit na zvracanie sa striedal s pocitom že každú chvíľu odpadnem. Nálady sa menili a s bratom sme sa aj kvôli únave začali hádať.

v tento deň mi spánok v lese prestal robiť problém. Prvý úspech sa dostavil. Pred Veľkým Šarišom sme sa uchýlili na noc do lesa, kde sme si konečne aj niečo opiekli. 

Deň 5. pred Veľkým Šarišom - Kysak

Dnes veľa asfaltiek a veľa veľa bolesti. Od kedy sme na ceste ľudia na nás trúbia, kývajú nám, podporujú nás, radia nám. Takéto niečo nepoznám, je to veľmi dojemné a nejakou neznámou silou ma to ženie vpred. Príroda je tu nedotknutá. Ťažba listnatých lesov asi nie je taká zaujímavá ako ihličnatých u nás v Žiline :(

Počasie sa zmenilo slnko svieti takou silou, že som sa stihla za deň opáliť. Po ceste sme prechádzali cez Prokopov mlyn a konečne som si vyskúšala URBEX. Nájdete veľmi veľa starého oblečenia, časopisov, listov, nábytku akoby tam zastal čas. Síce je to zničené vandalmi čo je škoda ale určite odporúčam sa tam zastaviť. Pri Prokopovom mlyne je dostatočne hlboká voda kde sa môžete konečne okúpať.

Prechod cez Bardejov bol neuveriteľný. Nikdy som tam nebola a mesto je prenádherné. Konečne sme sa zastavili na normálne jedlo. Keď pán z podniku zistil že sme SNPčkari nechal nám navariť obrovské porcie, dal nám pivo zdarma a ešte nechcel ani tringelt. Dokonca nám aj venoval mapu pamiatok Bardejova. No úžasný Pán. Večer sme ledva naozaj ledva došli, zopakovali si hádku o mieste na spánok a zaspali tvrdým pokojným spánkom. Cesta začína byť v tomto dni znesiteľná. 

Deň 6. Kysak - Košice

S bračekom sme sa rozhodli dnes rozdeliť. Hádky už boli také časté, že sme si cestu prestali užívať, obaja sme vedeli že sa to môže stať a boli na to pripravený. Len sa oňho budem strašne báť. SNPčka však nie je cesta kde sa môžete niekomu prispôsobovať a ani on Vám.

Manžel mi oznámil že ma už dnes večer príde pozrieť. Odlúčenie a zima boli dve najťažšie veci s ktorými som sa musela zmieriť. Súrne som potrebovala oprať veci, poskytovanie práčky však na Slovensku nie je úplne bežné ako som zistila. Náhoda urobila svoje a doslova ma na ceste odchytil pán, ktorý mi strašne chcel pomôcť. Napriek môjmu protestovaniu, že moja vôňa nie je 2x príjemná ma dotlačil do auta a doviezol na chatu. Nie, bežne nechodím s cudzími ľuďmi domov avšak s týmto pánom som komunikovala už na Žobráku kde mi ponúkal pomoc.

som si však predstaviť prísť k niekomu domov a oprať si tam veci a tak som túto možnosť neprijala. Preto hovorím o obrovskej náhode keď som tohto pána stretla na ceste. Bolo to pre mňa neuveriteľné. Pán ma zobral za manželkou domov. Najskôr som protestovala a asi 2 hodiny stala na terase a nechcela ísť dnu. Nakoniec som to vzdala osprchovala sa, oprali mi veci, oddýchla si, zatiaľ mi ugrilovali večeru. Bola som strašne v rozpakoch a nevedela som ako im poďakovať. Nič nechceli len aby som aj ja niekomu pomohla keď budem môcť.

A takýchto ľudí máme na Slovensku a toto ma SNPčka naučila

Prespala som u nich aj s manželom. Ďakujem Slávke a Rudovi, že sú mi vzorom. 

Deň 7. oddych Košice

Vďaka anjelom SNP som si už nemusela prať a mohla si pozrieť Košice. Poriadne som sa najedla, vyspala. Začala ma bolieť šľacha na nohe a myslím, že týmto dňom voľna som sa uchránila pred zranením.

Veľmi ťažko som opúšťala manžela a aj brata nakoľko už mal deň náskok. Tu som ešte nevedela akú silnú spomienku vo mne cesta zanechá ale strašne som chcela ísť ďalej. Nasledujúce dni ma čakala úplne iná cesta, iné dobrodružstva. Už som sa nemohla na nikoho spoliehať...