“Dnes sme si bookli letenky do Nórska!!! Ideme z Bergenu do Hardangerviddy. :)”
Toto je zápis z môjho denníka. Čo všetko sa však skrýva za touto poznámkou? Príprava na jedno skvelé Nórske dobrodružstvo. Za 11 dní som poctivo zapísala niekoľko stránok v denníku, ktoré mi pomohli pri písaní tohto článku. Síce sa z neho nedozvieš ako v Nórsku nezmoknúť, ale možno získaš inšpiráciu ako si vychutnať aj dážď, či zlé počasie. A aj nejaké tipy, triky, či rady ako sme vodu zvládali my - P + M.
Náš bod záujmu sa stal národný park Hardangervidda, ktorý je od Bergenu vzdialený vzdušnou čiarou približne 100 km. Je to najväčší národný park v Nórsku, náhorná plošina, na ktorej trénoval na svoje polárne výpravy aj R. Amundsen. Raz, asi pred 8 rokmi som v nej už bola. Študovala som cez erasmus alpine ecology a bol to náš školský trip. Nehorázne sme mokli počas výkladu profesorky. Mala som biedne pončo a GTX iba vo vibramkách. O to viac ma toto miesto zaujalo. Zvládnem sa sem vrátiť, som lepšie vybavená, lepšie pripravená? Aj na tieto otázky som chcela nájsť odpoveď.
Pri plánovaní trasy mi pomáhala stránka ut.no. Je to online turistická mapa, niečo ako hiking.sk. Chceli sme prejsť, čo možno najdlhšiu trasu. A veru, aj som ju našla - Hardangervidda på tvers - teda Hardangerviddou naprieč. Perfektné.
Približne 110 km trasa sľubovala všemožné zážitky.
Päť až šesť dní prechádzania rôznymi typmi krajiny a nezabudnuteľný zážitok na celý život, sľubovala. Ak si do vyhľadávača zadáte kľúčové výrazy “Hardangervidda” a “weather in june” nájdete nádhernú tabuľku:
Keďže v júli sme mali už iné plány, povedali sme si, že je to v podstate jedno, počasie je vždy zlé, tak čo riešiť? Budeme mokrí. Ako veľmi? Rátali sme, že veľmi. Povinná výbava do batohu nám bola jasná. Vrecia na odpad rôznej veľkosti, sáčky, pončo.
Kinsarvik
“Odlietali sme o 6 ráno z Krakowa. Celý let sme predriemali v krkolomných pózach. O dve hodiny sme prileteli do Bergenu a začalo čakanie. Čakanie na kúpu plynovej kartuše. Tá s nami nemohla cestovať ani v príručnej ani v podpalubnej batožine. Čo je asi celkom fajn nariadenie. V nedeľu sú v Nórsku obchody zatvorené. Existujú však miesta - záhradnícke potreby, ktoré otvárajú o 12:00 a v sortimente predávajú plynové bomby na grilovanie rôznej veľkosti. Po 2 a pol hodinách prešiel okolo nás týpek, s plynovou bombou v ruke. Len tak, ako zázrak. Vyzeral, že ide tiež niekde trekovať. To bola asi “podpultovka”, pretože na letisku bol otvorený jediný obchodík, ponúkajúci fakt super kávu, buchtičky a iné potravinky. Keď prišla naša chvíľa, nastúpili sme na vlak číslo 1. Chodí priamo z letiska, pravidelne, volá sa City Light Rail. Lístky sme si kúpili jednoducho, cez mobilnú aplikáciu (skyss.no). Záhradníctvo sa na čas otvorilo a ulovili sme náš poklad. Ďalšia zastávka bola hlavná vlaková stanica v Bergene. Miestenkovým vlakom (lístky opäť kúpené cez appku), sme prišli do mestečka Voss. Cesta trvala asi hodinu. Z okna som sledovala meniacu sa krajinu. Vodopád, fjord, vodopád, skalné steny, tunel, vodopád, tunel, les… Vo Vosse opäť čakačka na autobus do Kinsarviku. Rieka, vodopád, tunel s kruhovým objazdom, fjord, rieka, vodopád, tunel s kruhovým objazdom, úzka cesta nad fjordom, ltt zrážka s druhým busom a vualá, naša cieľová destinácia. Juch!!! Kinsarvik! Skvelý pocit. Vydali sme sa po naplánovanej trase a utáborili sa v lese, vedľa rieky Kinso. Odkedy sme prišli iba prší. V pozadí hučí vodopád.Teraz sedím v stane, je skoro 10 hodín večer a svetlo.”
Stavali Hytte
“Cítim sa tu veľmi pokojne, keďže sme v oblasti, kde nežijú veľké šelmy. V lese je počuť iba kvapky dažďa. Pokazil sa filter na vodu. Našťastie je v Hardangervidde voda pitná. Ale je tu kua náhoda, že akurát hneď prvý deň sa filter upchá!
Prechádzali sme cez krásny les. Zem je preťatá chodníčkom, ktorý lemujú čučoriedkovo-machové koberce. Prišli sme k 2 obrovským vodopádom! Nyastølsfossen a Nykkjesøyfossen. Ten druhý bol azda najväčší aký som kedy videla. Voda sa z neho valila obrovskou silou. Kvapky sa niesli vzduchom a cítila som ich na tvári. Magický zážitok. Cestou sme si užívali výhľady na ďalšiu kaskádu vodopádov (Søtefossen). Stúpali sme po veľkých, klzkých, žulových blokoch. Pršalo, veľa, málo a dookola.
Obchádzka bola veľká, ale napokon sme prišli ku Stavali Hytte. Krásna červená budova sa vypínala ako maják. Nikde nikoho, iba hmla, ticho pretínali spievajúce vtáčiky. Pokračovali sme ďalej, chceli sme prísť k jazeru Lonavatnet. Lenže most bol zase zosadený a ležal na brehu… Rieka bola dravá. Z okolitých kopcov ju napájali štyri prítoky, ktoré občas boli prikryté snehovými poliami. Nebola najmenšia šanca dostať sa ďalej. Riskovať pošmyknutie alebo prepadnutie snehom nás nelákalo. Mysľou mi prebehol záver filmu Into the wild. Otočili sme sa.
Pri spiatočnej ceste sme zišli ku rieke pod chatou, kde som sa usalašila v stane, kým priateľ skúšal chytať ryby. Povolenky na rybárske revíry, pozdĺž plánovanej trasy (inatur.no) mal už kúpené. Sledovala som ho. Bolo mi ho ľúto. Chudák. Mal rezervované rybárske lístky na trase, ktorú mu zvolila frajerka a ani sa nedostane po prvé jazero. Nič nechytil. Ryby nebrali.
Zabalili sme veci a šli. Pod nohami nám člapotala voda. Kráčali sme doslova po špongii. Povrch tvorili potôčiky vody, machy a rašelinníky. Dážď sme už ani nevnímali. Najlepšie rozhodnutie dňa bolo nasadiť si sáčky na ponožky. Nejakú dobu má človek sucho a keď sa hýbe aj teplo. Prostredie nás menilo na zver, museli sme kráčať dážď, nedážď, nevynímajúc kroky v neustále premočených topánkach.”
Jazero Grytings-vatnet a vodopád Tryglafossen
“Cesta naspäť do Kinsarviku mi prišla nekonečná, ale do obchodu som sa tešila. Ceny sú približne 2-3 krát vyššie ako u nás. Pomocou octu sme prečistili filter na vodu. Opäť začal fungovať. Povedali sme si, že skúsime novú trasu a dostať sa cez Hardangerviddu aspoň do Eidfjordu. Strmo sme začali stúpať k jazeru Grytings-vatnet. Na jednom mieste sme prekročili cez bráničku, na ktorej bol nápis aby sme ju zatvorili. Je to dôležité preto, lebo nad jazerom, ako sme sa neskôr dozvedeli sa nachádza salaš. Zakempili sme pri jazere. Všade je ticho, zvuky vody splývajú do jednotného šumu a v diaľke je vidieť úžasný vodopád, padajúci cez previs - Tryglafossen. Voda v riekach, ale aj jazerách je tak čistá a priezračná, že je vidieť piesok a kamene na dne.
Na druhý deň sa vydávame po chodníku okolo jazera. Je obrovské! Hmla sa prelieva cez príkre kopce. Nikde nikoho. Dolina pripomína Vysoké Tatry, len o dosť mokrejšie a vlhkejšie. Cesta nie je značená, pretože ju nespravuje nórsky turistický spolok DNT. Chodník nám po čase zmizol, niekde pod snehovými poliami a súborom potôčikov. Jeden z nich preskakujeme. Ak by bolo v ňom čo i len o trochu viac vody, neprejdeme. Viedli nás skalní mužíci. Stúpali sme do sedla, ktoré predeľoval potok z vrchnej časti zakrytý snehom. Na druhý breh nás lákali mužíci. Most nebol k dispozícií. Prejsť, či neprejsť cez snehové pole nad potokom? A čo ak by sme aj prešli…čo potom? Čo ak príde jeden pekný, teplý deň… ostali by sme odrezaný kvôli nepredvídateľným prúdom vody?
Sedíme v akomsi provizórnom závetrí. Varíme kávu. Začali ma bolieť kľúčne kosti, pozornosť si pýta aj koleno. Ďalšia zastávka bude Eidfjord. Ale autobusom z Kinsarviku.”
