Všetky cesty vedú do Ríma - STOPOM!

Začalo sa to nevinne. Alebo vinne? Po zamietnutí plánovanej práce v utečeneckom tábore v Palestíne, nezdarených plánoch s Indiou a nedostatočného množstva už aj tak nedostatkových chechtákov, mi prišla dovolenka na pláži nonsens.

Ako výsmech mojej cestovateľskej povahe sa mi zdala aj veľmi slušná možnosť pracovať v hlavnom meste. To je tak, keď sa vám raz zapália lýtka (nech už je to pre čokoľvek), neobsedíte. A tak som pomaly, ale tušiac, čo to znamená, začala vyhľadávať stále viac stopárskych článkov. Natrafila som na chalaniska z Prešova, ktorý cestuje po Európe už dva roky a zhodou okolností organizoval v Bulharsku stopárskych zraz. Vravela som si: "nebolo by zlé urobiť si na prelome júla - augusta malý výlet". To som si ešte myslela, že na niečo také nemám gule... Ako malé semienko, ktoré zasadíte do kvalitnej pôdy a začne pomaly rásť, tak si našla u mňa táto myšlienka svoje pevné miesto. A veruže mám v hlave asi kvalitnýsubstrát na takéto koniny, pretože sa rozbujarela a vyrástla tak rýchlo ako kvety tymianu. Neviem síce, za ako dlho vyrastie taký tymian, mne to však trvalo dva dni, aby nado mnou nadobro zvíťazila. Peter sa ozval vo štvrtok večer, že odchádza zajtra a ak to nestíham vraj je tu ešte Sajmon, ktorý ide pozajtra. Nejdem vysvetľovať ako "dlho" trvalo zatĺcť posledný klinec do rakvy. Poviem vám len toľko, že mám za sebou dva mesiace stopovania a "v nohách" 7 500 km. Google Maps dokonca tvrdia, že 7 616. Odchádzala som s dvadsiatimi eurami lebo hold, ťažké sú "léta" študentské. O to viac nabudená na nízko-nákladový život, lebo tak ako som chcela, tak som aj musela. Nabalené som mala len najnutnejšie veci, lebo kto by so sebou ten bágel ťahal... Aj tak to vyšlo na dobrých 15 kíl, tipla by som si. Neskôr som zistila, že 3/4 toho čo som pokladala za "najnutnejšie" sú úplne zbytočné a tak som cestou niečo rozdala a ostatné som proste vyložila, keď som po mesiaci míňala Slovensko. Kde všade som sa ocitla?

Etapa 1, lokácia: Balkán

Posádka: ja, Sajmon, Peťo, 3x Maťo, Zojka a Bára, plus nejaký tí ľudia čo prišli a potom zas odišli. To, že som dopredu nepoznala ľudí s ktorými som mala cestovať vám vravieť nejdem, lebo by ste sa zhrozili „čo ak ti ublížia“, čo je teraz už aj tak bezpredmetné, pretože za jedno mi nič neurobili a za druhé ich už aj tak poznám :). Trasa bola nasledovná: zo Slovenska do Maďarska, odtiaľ cez Rumunsko do Bulharska. Tam sme chvíľu pokempili na jednej neznámej ale hlavne nekomerčnej pláži. Nikde nikoho, varili sme na ohni a v prípade potreby sme chodili do kríkov. Keď nás to prestalo baviť, vybrali sme sa na trubkový festival do Srbska, takzvaný Guča festival. Rakija tiekla potokom a v prípade potreby to bolo podobné, pretože platiť za Toi-Toi búdky, to ste ešte nevideli. Odtiaľ sedem-míľovými čižmami do Čiernej Hory a z nej do Chorvátska. Ľahké ako facka...

Stopovanie na Balkáne je proste úžasné. Ľudia sú na stopárov veľmi zvyknutí, nerobia to pre ekológiu ako v západnej Európe, berú vás preto, že vám chcú proste pomôcť. Mám nekonečne veľa pozitívnych zážitkov s ľuďmi jednoduchého charakteru, ktorí nám veľmi pomohli. Na Balkán jednoducho nedám dopustiť. Oproti ostatnej Európe je tá ich chudoba niečím krásna, verte mi.  

Etapa 2, lokácia Taliansko