Palermo

Palermo je hlavným a zároveň najväčším mestom talianskej Sicílie. Svojou rozlohou a zaľudnením zďaleka nepripomína mestečko s dvoma mafiánmi, Cattanim a pár vystrašenými občanmi zo známej hry. Má viac ako milión obyvateľov a zaraďuje sa medzi najväčšie mestské aglomerácie v Taliansku.

Nachádza sa v západnej časti na severnom pobreží tohto nadpozemsky krásneho ostrova. A dôstojne mu svojou nadpozemskosťou a krásou korešponduje. Okrem exotiky, slnka a histórie ponúka aj dobrodružstvo a adrenalín. Niet sa čo čudovať, že celou cestou vlakom na trase Trapani-Palermo som sa nevedela dočkať, až konečne uvidím pravého mafiána sršiaceho eleganciou a prirodzeným šarmom. Aspoň takto nejako mi figuroval v predstavách. V predstavách značne poznačenými Krstným otcom Maria Puza.

Cestu do Palerma dláždia mŕtvi psi

Hneď ako vystúpim z vlaku, ovalí ma dusno a nezameniteľná multikultúrna atmosféra. V duchu si vravím, že pravdepodobne je to dôsledkom prostredia hlavnej stanice, kde sa vždy premelie množstvo ľudí mnohých národností. Očarená kráčam von staničnou halou, len letmo sa pozriem pod nohy. V úľaku zaspätkujem. Chýbala by sekunda a prišľapím huňatú labu. Priamo predo mnou leží obrovský pes. Na prvý pohľad vyzerá ako mŕtvy. Obzriem sa lepšie okolo seba. Sú ich tam desiatky a ľudia popri nich prechádzajú akoby ich ani nevideli. Váhavo k psovi opäť podídem. Na meranie pulzu si netrúfam, tak len pobehujem okolo neho. Ani sa nepohne. Prebleskne mi hlavou, že je to skutočne zvieracia mŕtvola. Ale o pár metrov ďalej zaregistrujem pohyb; šedý vlčiak sa tackavo zodvihne, prejde pár krokov do väčšieho tieňa a pokračuje vo svojej sieste. Multikultúrne prostredie je typické pre celé mesto, nielen hlavnú stanicu. Prichádzam na to o pár minút, keď mi robí problém predrať sa pomedzi dav ľudí cez prechod pre chodcov a nenaraziť pri tom do rozpálených kapot čakajúcich áut. Ulice sú plné letne oblečených Sicílčanov, černochov v športových súpravách, Indov a Arabov v ťažkých nepriedušných šatách a v neposlednom rade turistov s mapou v ruke. Signál pre mňa, aby som ju tiež vytiahla. Vydávame sa hľadať adresu nášho hostela. Po vyčerpávajúcom blúdení dlhými ulicami rezignujem. Ako prvú oslovujem seriózne vyzerajúcu ženu v zaparkovanom aute. Ani chvíľu neváha: „Nasadnite, je to kúsok odtiaľto.“

Teraz pre zmenu váhame my dvaja s kamarátom. Unavení, bez posledných zvyškov síl sa odovzdávame do rúk osudu, ktorý drží pevne v rukách (okrem volantu) táto usmievavá šoférka. Počas krátkej cesty nám stihne dať zopár rád do štvordňového života v Palerme. „Je tu veľký problém dorozumieť sa v angličtine. Mali ste šťastie, že ste natrafili na mňa. Určite si počas celého pobytu dobre strážte hotovosť, kameru a kabelku. Bohužiaľ, je smutný fakt, že Palermo je rajom nielen pre turistov, ale aj zlodejov.“ Po týchto varovaniach sa začíname cítiť ešte mizernejšie. Naša osudová žena nás však v závere cesty povzbudí zvolaním, že sme namieste a Palermo je jedným z najkrajších historických miest na svete. Po dlhej ceste si nakoniec predsa len odkladáme kufre. Ale na úplne inom mieste! Talianska organizácia a cit pre dôslednosť nesklamali. Kvôli akémusi bližšie nešpecifikovanému nedopatreniu sme sa nemohli ubytovať v pôvodne rezervovanom hosteli. Ale šťastena stála pri nás a vyfasovali sme priestranný apartmán pár minút pešej chôdze od centra. Ako zarytý odporca plánovania a nadšený fanúšik náhody sa iba usmejem popod fúz. Fúz z kropají potu od palermskej horúčavy.

Katedrála namiesto energetického nápoja

Ako prvú z množstva monumentálnych stavieb máme možnosť vidieť práve tú najhonosnejšiu. Je ňou palermská katedrála. Nachádza sa asi päť minút cesty chôdzou od nášho apartmánu. Bola postavená už v roku 1185 a je ukážkou syntézy arabského a normánskeho umenia s barokovými a neoklasicistickými prvkami. Počas svojej dlhej histórie bolo Palermo arabským emirátom a neskôr sídlom Normánskeho kráľovstva. Neopakovateľný nádych exotiky jej dodávajú aj palmy vysadené všade naokolo. Zakaždým počas nášho pobytu, keď som okolo nej prechádzala, sa ma zmocnil nečakaný prílev energie. Či bolo ráno a rozospatá som kráčala popri nej s pariacou sa kávou v papierovom pohári, či večer, keď som od únavy ledva ťahala nohy za sebou. Pohľad na majestátnosť ako súčasť bežného života vo mne prehĺbil pocit, že nič nie je nemožné. Od katedrály smerujeme k starému historickému centru. Je tam najväčšia koncentrácia pamiatok. Cesta je dlhá, pretože na každom kroku sa zastavujem a obdivujem gotické katedrály, prezdobené monumentálne brány či mramorové sochy. Niektoré sa snažím  nájsť na podrobnej turistickej mape. Nikde ani zmienka. Popri toľkom umeleckom a kultúrnom bohatstve sa pravdepodobne tvorcovia nezaťažovali so zaznačovaním tých „nepodstatnejších“ pamiatok. A najmä potrebovali nechať nejaký priestor aj pre názvy ulíc.

Konečne sa dostávame k fontáne Pretoria. Nachádza sa uprostred námestia s rovnakým názvom. Z každej strany ho lemuje významná historická budova. Baroková fontána má tvar kruhu. Jej súčasťou sú mramorové sochy bohov a zvierat podľa vzoru gréckej antiky. Hneď za ňou sídli sicílsky parlament. V nasledujúcej ulici sa už týči kostol La Martorana a priamo vedľa neho kostol San Cataldo. Práve San Cataldo so svojimi červenými kopulami je ďalším z typických príkladov vplyvu islamskej kultúry. Aj tento pohľad je dych vyrážajúci. Dva architektonické skvosty hneď vedľa seba; to je možné len v Palerme.

Prepych a chudoba v symbióze

Nasledujúci deň sa chystáme prebádať aj okrajové časti mesta smerom k pobrežiu. Pred tým nemôžeme opomenúť raňajky v útulnej kaviarničke priamo oproti katedrále. Výber je skutočne výberový. Talianske malé presso je jasná voľba. No pri koláčoch to už zďaleka nie je také jednoznačné. Moja láska k ricotte nakoniec víťazí. Objednávam si cannoli. Vyprážané trubičky bohato plnené týmto sladkým talianskym syrom mi potvrdili, že ostatné dezerty z ponuky zostanú až do konca pobytu len ponukou. Cestou k prístavu sa čoraz viac vzďaľujeme od centra mesta Palermo. No kto by si myslel, že tu honosná palermská architektúra nenájde uplatnenie, je na omyle. Pomaly dospievam do stavu, keď považujem za úplne bežné potkýnať sa na každom kroku o chrámy a kostoly, lebo ich už nestíham vnímať. Fotoaparát vyťahujem len pri každom treťom. Jeden rozdiel oproti centru tu predsa len je badateľný. Nadá sa ani opísať naše prekvapenie, keď prechádzame za jeden z barokových kostolov. V prvom momente registrujeme iba hýrivú plejádu farieb. To domáci na balkónoch sušia prádlo. Priamo pred sebou máme pohľad na uličku, ktorú tesno zvierajú dva dlhé zanedbané bytové domy. Okamžite zvečním tento kontrast. No po celodennej pešej turistike mi slovo kontrast nepríde výstižné. Možno je to len únavou a možno začínam pociťovať, že historické umelecké bohatstvo Palerma vytvára so súčasným ťažkým životom obyvateľstva zvláštny disharmonický súzvuk.

Horúce sicílske slnko praje najmä vegetácii

Jeden deň nášho pobytu si vyhradzujeme pre leňošenie na pláži. Najkrajšia a najväčšia pláž Mondello je vhodnou voľbou na regeneráciu ubolených nôh z poznávania pamiatok. Kým sa tam dostaneme, musíme najprv pretrpieť hodinovú cestu preplneným autobusom. Typický ruch letoviska, priezračná morská voda a ovocná ľadová drť stoja za to. Sú tým pravým osviežením tela aj ducha. Na sklonku dňa sa ukazuje, že nevypočítateľnosť opäť úraduje. Jediné osvieženie, ktoré cítim po príchode domov, je ľadový uterák na rozhorúčenom čele. Neodhadla som intenzitu sicílskeho slnka a zakrytá v perinách drkocem zubami. Šťastena však verne stojí pri mne aj naďalej. Mohlo som vyviaznuť aj horšie ako s ľahkým úpalom. Posledný deň v meste Palermo si chceme ešte obzrieť slávne divadlá Teatro Massimo a Teatro Politeama a pokochať sa miešaním architektonických štýlov v kostole San Giovanni degli Eremiti. Ten patrí k dominantám mesta a najkrajším ukážkam arabského umeleckého rukopisu. Za malý poplatok môžeme vojsť do záhrad a prejsť sa cez zachované časti interiéru. Kostol je prepojením dvoch svetov; kresťanského a moslimského. A aj to tak cítim, keď vychádzam z tmavých múrov stredovekej modlitebne na denné svetlo záhrad, ktoré zdobia vysoké palmy a je z nich vidno červené kopule. Na záver dňa si doprajeme návštevu botanickej záhrady. Patrí k najznámejším v celej Európe. Jej exteriér ladí s okolitou architektúrou. Vstup do budovy zdobia karyatídy a celá sa nesie v antickom gréckom štýle. Najprv si prezeráme expozície vo vnútri. Prevažne sa jedná o vedecké štúdie.

O poznanie vzrušujúcejší zážitok nás čaká v samotných záhradách. Prechádzame pomedzi úchvatné stromy so šťavnatým ovocím, v jazierkach plávajú húfy lekien a v pozadí počuť škrekot papagájov a iného vtáctva. V masívnych spletitých kmeňoch mohutných stromov by bolo možné hrať schovávačku. Inokedy zasa takmer nedovidíme na konce paliem, ktoré sa ťahajú do nadrozmerných výšok. Kaktusy sú kapitola sama o sebe. Nikdy by ma nebolo napadlo, že existuje toľko ich druhov. Keď prechádzame ku kvitnúcim kvetom, som natoľko unesená, že každý jeden si aranžujem za ucho a kamarát trpezlivo mieri na mňa objektív. Záverečný náučno-zábavný výlet do botanickej záhrady priniesol svoje ovocie poznania. Toľko exotických svetov v podobe rastlín a kvetov možno vidieť v jedinom; vo svete exotického Palerma.

Krstný otec v modernom prevedení

Pred odchodom z Palerma nás čaká dlhá noc. Transfer, ktorý nás má dopraviť na letisko v Trapani, odchádza až o tretej nadránom. Čosi pred jedenástou večer nás karabinier požiadia, aby sme opustili staničnú halu. Zatváracie hodiny Taliani očividne dodržiavajú. Trochu vydesení si spomenieme na uvítacie slová našej osudovej ženy. Sedíme v blízkosti stanice a snažíme sa nepripúšťať si prítomnosť pofidérnych Sicílčanov, čo sa zhlukujú pred stanicou a pokukujú po nás. No darmo, krstný otec je krstný otec a my sme v Palerme.

Hlavnom meste Sicílie a hlavnom meste mafie. Z neďalekého autobusu vystupuje mladý turista s vakom na chrbte. Zamieri rovno k súsošiu oproti našej lavičke. Po chvíli zaspáva s vakom pri nohách. V nočnom šere sledujeme, ako sa k nemu blíži spomínaná skupinka mladíkov. Pocítim nutkanie zakročiť, no kamarát ma stiesnene zastaví. Vidíme ako sa nad ním skloní jeden z nich a skúseným pohybom mu odopína ľadvinku. V priamo prenose sme sa stali svedkami krádeže. No v tomto meste a v tejto hodine sa nám zdá najrozumnejšie pozerať iným smerom a dúfať, že nebudeme ďalší v poradí. Po šťastnom príchode na letisko si kupujem cannoli. Cítim, že potrebujem zajesť výčitky svedomia. Cannoli však nie je čerstvé aj ricotta je nejaká málo sladká. A vtedy si uvedomím, že to možno ani nie sú tak výčitky ako smútok z nastávajúceho odchodu. Skúšam to zachrániť kúpou vtipnej magnetky, ktorá zobrazuje taliansku rodinnú mafiu. Na palube lietadla nepríjemnú nočnú skúsenosť klimatizácia už definitívne rozfúka do stratena. V duchu si vybavím obraz katedrály a zaženiem úvanu. Napriek absencii charizmatického „Corleoneho” mi Palermo cestovateľské očakávania splnilo nadmieru. Už teraz mi je jasné, že toto „mestečko” určite ešte raz navštívim.