Všetko začalo spomienkou kamaráta na jeho pobyt v Škótsku. To som sa pri predstave machom porastených oblých kopcov v duchu balil... Na ostrov Arran som dorazil až večer, mojim cieľom však bol malinký ostrov sotva kilometer od brehu Arranu – Holy Island. Dnes už žiadna loď nejde, tak skladám kosti v miestnom kempe. Hneď ráno chytám prvý prievoz na Holy Island, spolu s ďaľšími dvoma cestujúcimi.
Na ostrove je buddhistické meditačné centrum, dá sa tam prespať (ak si dobre pamatám tak 25 Libier za deň, vrátane jedla). Ostrov je vlastne jeden vysoký kopec, dá sa po ňom prechádzať a voľne sa tu pohybujú kone. Kto chce, može si večer zameditovať, pomocť s prípravou večere alebo pracovať chvíľu na záhrade. Možem toto miesto vrelo odporučiť, ale byť tu viac ako 1-2 týždne by ma asi kleplo, ale zasa jeden nikdy nevie. Po dokončení trasy WHW mám stále ešte čas, povodne som sa chcel vydať za mojou platonickou láskou – seabirds Puffins, ale žiadna loď na výhľade a chytil by som ich možno len na Orknejách alebo Shetlandoch. Volím teda presun smerom ku Glasgowu do prístavu Oban, tam sa uvidí.
Prístav Oban a ostrov Kerrera
V Obane som sa dozvedel (v niečom ako TIC) o malom ostrove Kerrera ktorý je vlastne z Obanu vidieť a je takpovediac na dostrel. Dostal som sa k najbližšiemu prievozu (pozor, nie priamo z Obanu), smerom na ostrov som sa naloďoval až večer ako jediný pasažier. Teta na kompe sa divila čo tam mienim riešiť takto na večer, vybalil som na ňu moj plan na ostrove prespať.
Ona vybalila info o tom že všetky pozemky na ostrove sú súkromné. No západnej strane ostrova ale žije kolónia tuleňov, ktoré som chcel vidieť, tak mi povolila stanovať na jej pláži jednu noc. Po dlhom hľadaní som našiel pláž kde sa dá prespať, snáď to bola pláž pani z kompy. Mal som pocit že som na celom ostrove sám, pred sebou krásny výhľad na more, ktorého vlny rozbíjajúce sa o skalnaté pobrežie ma čoskoro uspali.Ráno som sa samovoľne zobudil okolo 4 hodiny, začínalo pomaly svitať a neuveriteľné sa stalo skutočnosťou – prvý východ slnka v Škótsku. Po krásnom východe slnka som sa ako prvý účastník miestnej kompy opat ocitol v Obane. Mam namierené na ďaľší ostrov neďaľeko Glasgowa – Arran. Takže šup šup do Glasgowa busom a odtiaľ ďaľším do Ardrosanu.
Kinlochleven – Glen Nevis
Na poslednom úseku má krajina odlišný ráz, kamenistý ako niekde na náhornej plošine. Je to ale krásna a pomerne dlhá prechádzka, počas oddychu sa zoznamujem (skor oni so mnou) s párom Angličanov – cca 60 ročných. Pán je učiteľ, nezaprie sa a vysvetľuje mi históriu niektorých miest. Napríklad v jazere, na ktoré svorne pozeráme, je malý ostrov kde vraj žil Macbeth. Trochu smutná je devastácia krajiny pred parkom Glen Nevis, na ceduliach tvrdia že ťažia kalamitné drevo, ale skor mám pocit že to berú doradu. Trasu teda končím v najvačšom Camping a Caravan parku (9 Libier za noc a stan) v Glen Nevise. Tipujem vyše 300 stanov a ešte viac karavanov, niektoré stany si nezadajú ani s mojou pražskou garsónkou. Jednomiestny Vaude tu vyzerá proste roztomilo. Trasa krásna, počasie mizerné, aj tak mám krásne zážitky. Mám ešte pár dní, niečo vymyslím … odtiaľto je to len kúsok do konca trasy – Fort William. To zmáknem zajtra ráno.
Inveroran – Kinlochleven
Cesta stúpa súvisle pár kilometrov a doobeda prejdem hodný kus. Z najvyššieho bodu sa rozprestie pohľad na Rannoch Moor – močariská a rašeliniská, moc ma to neberie. Cesta je vyššie položená a okolie fotogenické, počasie mi ale nepraje a tak nechám foťák v kapse. Cestou som nestretol nikoho, ale pred vrcholom vidím žltý nárazový stan. S jeho majiteľmi sa stretávam v Climbing bare hotelu Kingshouse pri vstupe do údolia Glen Coe. Sú to Dáni, idú zmáknuť Ben Nevis, no vela šťastia prajem. Povodne som tu chcel spat, ale je len obed a navyše ubytovňa je tu zrušená, hotel príliš drahý. Kráčam údolím Glen Coe, nádheru ruší nielen zlé počasie ale hlavne frekventovaná cesta. Následuje výstup na najvyšší bod WHW – Devils staircase. Výstup nie je tak dramatický ako názov, ale po skoro 20 km v nohách to dnes ide pomaly. Večer teda beriem izbu v hosteli Blackwater house v Kinlochlevene (15 Libier za ložko a noc), nemci statočne stanujú.
Tyndrum – Inveroran
Po tom čo nás s nemcami utužil večer dážď a antipatia k midges, ráno balím pomerne skoro, nie však dosť na to aby som spenaltoval tesnú polohu stanu. Dnešný úsek sa dá absolvovať aj na bicykli, ale ja by som to proste nerobil. Ide sa vačšinou planinami, vedľa cesty to vyzerá na mach a vysokú trávu, po našľapnutí sa prejaví špongiovitý charakter pody – prehupnem a čvachtá to aj 5 cm. Na obed si dávam čaj v batožkárskej časti hotelu Inveroran, obaja barmani sú Maďari. Dnes sa utáborím kúsok za dedinou (vlastne sú to len 2-3 domy a hotel) a tak prvý krát stanujem mimo kempu. Prší od obeda až do nasledujúceho rána a tak uveznený v stane demonštrujem sám sebe výhody švajčiarskeho nožíka a strihám si nechty na nohách. Po 15 hodinách ležania ráno vyskočím a prchám preč.
Crianlarych – Tyndrum
Na chvíľu vykuklo slniečko a už zas prší. Cesta vedie lesom, následne nízkym porastom, po ceste nič mimoriadne. Večer prichádzam k skutočne malebnej dedinke Tyndrum, nepriehliadnuteľný nápis informuje o poslednej možnosti nákupu zásob potravín na najbližších 50km. Usadil som sa v kempe By The Way (6 Libier za noc a stan) a vyrazil na nákup do sympatického rodinného obchodíku Brodies. Hecnem sa a investujem 8 Libier z čoho je slušný nákup vrátane mlieka a čokolády. V kempe sa zoznamujem s Nemcami, jeden z nich je protestantský kňaz aj s manželkou. Sledujem Angličana, ktorý zobral svojho syna na výlet asi priamo od Play station, ukazuje mu ako sa varí večera, sakra ale mu to ide, ešte že som po večeri. Moja večera bola konzerva s nápisom BEEF, obsah som ale neidentifikoval , nebolo to však zo sekcie chovateľské potreby. Inak nič proti nemcom, ale nechápem prečo si postavili stan 20 cm od mojho ked všade okolo je mraky miesta, neriešim, som unavený.
Inversnaid – Crianlarych
Tento úsek je označený ako najťažší, dráma to zas nie je, ale popri jazere je mnoho skalných prielezov, ktoré spomalujú cestu. Po ceste pri jazere vedie do skál odbočka k jaskyni Rob Roya. Vyvolala len ľahký úsmev, nemal som chuť sa tam trepať, toľko k historeckej náplni mojej cesty. Od konca jazera začína nefalšovaná Vysočina, moje vysnívané machom porastené kopce, údajne však boli kedysi dávno odlesnené umelo. Postupne si na ten pocit krásy zvykám a už len ticho kráčam.
O rána padá tichý teplý dážď, dáva krajine melancholický ráz. Po ceste pri rieke Falloch sú pekné vodopády – Falls of Falloch, pekné miesto na oddych. Dnes som si siahol hlboko do síl, takže v Crianlarich beriem SYHA Hostel (15 Libier za ložko), potrebujem vysušiť v podstate všetko, naštastie tu je Drying room. Na recepcii som ohlásil odchod v skorých ranných hodinách, druhý deň ráno sa tam pritackám so zlepenými očami o osmej hodine takže vyzerám trápne. Ale žiadny východ slnka sa nekonal, takže pohoda.
Balmaha – Inversnaid
Z tohto dňa plynie veľké ponaučenie – baliť si batoh sám aby človek po ceste mal terč svojich nadávok blízko. Krásna cesta vedie popri jazere Loch Lomond obklopeného z oboch strán horami. Po ceste stretávam párik z Paríža, navzájom si pochválime foťáky (je to Canonista) a on obdivuje moju nezlomu voľu pri nosení statívu. V Invernane som sa rozhodol pokračovať do Inversnaid-u, tažko povedať či to bol dobrý nápad, dorazil som tam až podvečer.
Hneď na začiatku dediny je veľký, pekný (a drahý) hotel Inversnaid, ja som mal namierené do Bunkhouse hostelu. Vonku na terase sedí týpek, pripomínal mi trochu Lenona a predstavuje sa ako majiteľ Bunkhouse hostelu, že ma tam hodí – to sa proste takto navečer neodmieta. Týpek exol Guinessa (miestne pivo) a šli sme. Povodne som chcel zobrať izbu (17 libier) ale keď týpek zistil že som z východnej európy, opomenul možnosť postaviť si stan pri hosteli, tak to som bral (6 Libier). Príjemný večer v spoločnosti takmer krajanov, ktorý tam dočasne pracovali v kuchyni – Ondra a Lenka. Lenke vdačím aj za zbalený obed na budúci deň v zmysle musíme si pomáhať, za čo jej ešte raz ďakujem. S Ondrom sme s večer dali fľaškového Budvara, nato že pivo nepijem mi sadol fajn.
Balmaha a Conic Hill
Neďaleko Balmahy som ešte večer vyliezol na miestny kopec Conic hill, odkial je nádherný výhľad na Loch Lomond. Svietilo slkno a ja som si medlil ruky, predsa len v tom Škótsku svieti slniečko. To som si medlil ruky naposledy na najbližších 6 dní. Prvú noc som zastanoval v Millarochy Bay Campsite (6.5 libry za noc a stan), pri stavaní stanu som sa zoznámil s miestnou špecialitou – midges – teraz budem sprostý, ale je to kurva v koži komára, nijak inak sa to nazvať nedá.
West Highland Way
Vsetko to začalo spomienkou kamaráta na jeho pobyt v Škótsku, ktorú datujem asi s pred roka. To som sa už pri predstave machom porastených oblých kopcov v duchu balil. Samotná realizácia sa striedala s problémami nájsť vhodný termín kvoli práci, trochou vlastnej pochybnosti (ako obvykle) a ale hlavne veľkým nadšením, ktoré ma nakoniec prenieslo 1. augusta 2007 až na pražské letisko (vlastne ma tam doviezol skoro ráno strýko). Trasa Praha – Londýn – Glasgow. Popri čakaní na lietadlo zostáva možnosť adaptovania na Škótske ceny v bare tranzitnej zóny (so spatnou platnosťou možem povedať že preadaptované).
Nikdy som netušil že na letisku je ortodoxným veriacim každého druhu k dispozícii modlitebňa, aj keď predstava modliaceho sa kresťana, vedľa neho muslima s koberčekom a následne mantrujúceho buddhistu v sidhásane ma pobavila. V Glasgove ma privítalo pekné počasie, mojim prvým cieľom bola malá dedinka na okraji jazera Loch Lomond, kde som sa mal napojiť na trasu West Highland Way. Tu je na mieste malá poznámka k vodičským schopnostiam miestnych autobusákov. Ja som teda na divokú jazdu zvyknutý, pražská MHD jazdí na východo-európsky sposob, ale tento bol ešte lepší. Vodič, ktorý mi pri nástupe pripadal vyrovnaný, šťastne ženatý, si evidentne niečo počas jazdy kompenzoval. Nielen že šiel stále po zlej strane cesty, ale zásadne pri značke SLOW zbesilo pridával plyn. viac autorovom webe: http://photo-nature.eu/
