Prinášame Vám niekoľko osobných skúseností z rodinnej dovolenky s naším karavanom, ktorú sme chceli prežiť niekde pri mori. Dovolenku nikdy nezvykneme plánovať a vždy sa rozhodujeme na poslednú chvíľu.
Tentoraz sme váhali medzi Chorvátskom a Gréckom, no a keď sa blížil čas dovoleniek, museli sme sa rozhodnúť. Voľba padla na Grécko už aj preto, že nie je také precivilizované a ceny v kempingoch sú v Grécku o 50 – 60 % nižšie než v Chorvátsku, kde to noc v kempingu vychádzala pre piatich na 2 000 Sk. Niekde na tráve pod stromom a vo vlastných perinách sa nám to zdalo trochu veľa a tak sme nenásytné Chorvátsko radšej odsunuli na neurčito.
Polostrov Sithonia
Ako destináciu sme si vybrali severné Grécko, polostrov Sithoniu. Je to prostredný prst polostrova Chalkidiki. Už dávnejšie som si ho predbežne vyhliadol. Cestu sme už raz absolvovali, keď sme cestovali na Thassos, no tentoraz bola zmena v tom, že sme ťahali za sebou aj náš veľký karavan. Ako ináč, preťažený. Samozrejme, počítali sme s tým, že cesta nás vyjde drahšie na poplatkoch za diaľnice a náš Chevroletík a apetít jeho trojlitrového šesťvalca si takisto požiadajú svoje, no v konečnom dôsledku sme sa nemuseli viazať na žiadnu cestovku a ani si hľadať ubytovanie a nikomu a ničomu sa prispôsobovať. A hoci sme od domova ďaleko, aj tak sme tak trochu doma a najmä vo svojom.
Vzali sme sebou zásobu minerálky, lebo zo skúsenosti z minulých ciest na Balkán vieme, že tam minerálka je ako nesýtená pitná voda a je dosť drahá. Vzali sme aj zásoby trvanlivých potravín a zapnutú plnú chladničku, nakoľko do karavanu sa toho dosť zmestí, keďže má veľa úložného priestoru: 3 KW elektrocentrálu, 15-barový kávovar, rôzne náradie a dokonca aj vŕtačku. Človek nikdy nevie. Potom som tŕpol, že kedy mi praskne niektorá z pneumatík na karavane. Nestalo sa. Naše veľké rodinné auto Chevrolet Lumina APV má už ako svoj vek, tak aj svoje kilometre no a viac než trojlitrový motor. Prebrázdili sme s ním už skoro celú Európu a nikdy nás nesklamalo. Prejavili sme mu dôveru aj tentoraz.
Vyrazili sme v sobotu niekedy pred večerom zo západného Slovenska, okolo Budapešti a pokračovali po diaľnici na Szeged. V noci sme neplánovali cestovať, však máme kde spať. Karavan máme veľmi dobre vybavený, a tak sme prvú noc strávili na odpočívadle v Maďarsku pred srbskými hranicami, a veru sme museli nad ránom aj prikúriť. Asi sme trochu spravili chybu, že sme sa snažili zájsť čo najbližšie k srbským hraniciam, lebo tam boli odpočívadlá beznádejne obsadené. Mali sme to zapichnúť skôr, minimálne 50 km pred Srbskom, tam sa ešte dalo. Zrejme všetci tranzitujúci dovolenkári rozmýšľali podobne a všetci sme sa nahrnuli tesne pred hranice. Nakoniec sa nám podarilo okolo 23 hodiny s našou 12 m dlhou súpravou predsa len zaparkovať, ale museli sme ju rozpojiť a potlačiť, no vyspali sme sa nakoniec v pohode.
V nedeľu ráno nás navigácia zlákala do hypermarketu Cora v Szegede, čo je asi 5 km od diaľnice. Čerstvé pečivo, raňajočky ako doma, rozcvička a ide sa ďalej. Srbsko aj Macedóniu sme chceli prejsť za jeden deň a ďalšiu noc spať v Grécku. Na hraniciach neboli nijaké problémy, akurát sa tam chceli presvedčiť, či nie sme nejaká emigračná agentúra a preliezli nám karavan, či niekoho nepašujeme. Cez Srbsko nás čakalo niečo cez 585 km a s obytným prívesom sme boli obmedzení na 80 km rýchlosť za hodinu, hoci náš veľký motor najlepšie ťahá okolo stovky.
Rozhodol som sa rýchlosť dodržiavať. Aj tu platilo americké staré známe „ušetrený dolár, najlacnejšie zarobený dolár“, tak som zarobil ja a nie srbskí policajti. Ostatne ani sme ich poriadne nevideli. Cesta bola v pohode, na zastávky sme si vyberali len čerpacie stanice OMV a SCHELL , ale oproti ceste spred štyroch rokov, keď sme išli na Thassos, sa situácia zlepšila a podstatne. Nemali sme ani len najmenší pocit nebezpečenstva. Asi ako u nás. Pomerne slušná úroveň, prijateľné ceny aj na stravu. Len Arabi hocikde piknikujú, vylihovali na odpočívadlách na zemi medzi autami.
Bolo to z nášho pohľadu dosť neobvyklé a nechutné, lebo to bolo presne tam, kde sa črtali páchnuce biologické mapy s presne identifikovateľným pôvodom. Na iných pumpách ako OMV alebo SHELL vyberali za WC 1/2 € a niektoré boli veľmi zanedbané. Cestou vedľa diaľnice sme videli veľa horiacich smetísk a porastov, ako keby Srbi nemali na práci nič iné, len všetko vypaľovať. Súvislá dymová clona nám prekážala najviac a chvíľami sme mali pochybnosti, či tam vojna vôbec skončila. Ako keby sme prechádzali frontovou líniou. Ceny PHM sú v Srbsku regulované štátom, a tak sú všade úplne rovnaké. Mýtne za diaľnicu sme platili asi o 30% vyššiu kvôli karavanu. Celé Srbsko ako aj Macedóniu sme prešli s krátkymi prestávkami bez problémov. Všetky poplatky ako aj ceny PHM súhlasili s údajmi uvedenými na recko-autem.cz. Asi okolo 23. hodiny sme zaparkovali v Macedónii asi 50 km pred gréckymi hranicami na krátky odpočinok a následne sme prešli do Grécka krátko po polnoci. Na prvej pumpe sme auto odstavili, že ideme spať, no a nedalo sa. Veľmi silný zápach močoviny a fekálií v nás budil dojem, že asfalt na parkovisku si teritoriálne označkoval každý grécky samec. Nie nedalo sa, naozaj. Štípali nás oči a už po krátkej chvíli nás napínalo natoľko, že sme sa jednohlasne rozhodli pokračovať ďalej smerom na Thessaloniki. Asi po 30 km na parkovisku jednej nemenovanej čerpačky, neviem či sa nevolala náhodou Avis, sme prespali a ráno okolo 9. hodiny sme si dali raňajky, kávičku, ranú hygienu a svieži a zároveň sladko vyzivujúc sme pokračovali v ceste. Prekonali sme cez veľký kopec v Thessalonikách a niekedy po poludní sme bez problémov dorazili na Sithoniu. Teplomer ukazoval 39 °C . My sme sa rozhodli pre východnú stranu polostrova a postupne vystriedať niekoľko miest až po mestečko Toroni Doma sme si dopredu pripravili z internetu informácie o tom, kde a čo a kam na polostrove, a tak sme sa ocitli na pláži vo Vourvorou na Karidi beach. Stálo tam veľa karavanov a žiadny kemping, a tak sme sa pridali. Karidi beach je nádherná pláž, piesok obsahuje trblietavé čiastočky asi sľudy, skrátka neviem, no v slnečných lúčoch sa to všetko neskutočne trblietalo. Ako v rozprávke.
Trblietavé čiastočky nám zostávali nalepené na koži aj plavkách. Keď sme vyšli z vody, trblietali sme sa ako mimozemšťania. Jednoducho, treba to vidieť. V súvislosti s tým, že tam bolo veľa talianskych karavanov a Taliani svoj temperament predvádzali dlho do noci, sme pochopili, že to nie je miesto pre nás a ráno sme sa rozhodli ísť ďalej, na iné rajské miesto. Predierajúc sa niekoľkými stádami pasúcich sa kôz, prekonajúc množstvo serpentín, prevýšení a nádherných scenérii, užívajúc si prvenstvo v kolónach, sme sa dostali do mestečka Sarti.(na obrázku v pozadí) Cestou sme stretali veľa zjazdov schádzajúcich po prašných cestách dolu k moru a iste na krásne miesta, ale s naším veľkým karavanom som sa tam neodvážil, lebo som si nebol istý, či sa s ním po strmej a prašnej ceste dostanem späť na hlavnú cestu.
Rozhodli sme sa radšej neexperimentovať. V Mestečku Sarti hneď na začiatku stojí veľký žltý supermarket. Dostať tam všetko vrátane čerstvých potravín, no a tam nám jeden poľský karavanista poradil „pjonknunké mjostečko“. Vrátili sme sa asi 5 km späť na neskutočne krásnu Portokali beach, známu aj ako Orange beach. Je to jedno z najkrajších a najromantickejších miest, aké som kedy videl. , Veľmi čistá a priezračná voda na bielom piesku medzi bielymi skalami v mnohých odtieňoch krásnej modrej farby. Na pravej strane je veľká socha morskej panny a socha prikovanej mýtickej postavy s dravým vtákom a akousi menšou nudaplážou. Nudisti sa miešali z nenudistami a nikomu to nevadilo a nikto nikomu neprekážal.
Cestovné kancelárie názov Orange beach zdôvodňujú oranžovým pieskom, ale to nie je pravda. Podľa miestnych tam kedysi stroskotala loď s pomarančmi. Každé ráno tam vychádza slniečko spoza mýtickej hory Athos a je to veľmi krásny pohľad. To miesto nás chytilo natoľko, že by sme tam najradšej zostali navždy. Každý deň tam na pol hodinu zastavovali výletné lode asi 100 m od brehu a vozili skokanov do vody. Z lodných reproduktorov bolo počuť maďarské a české tóny. Na Portokali (Orange beach) sme stretali veľa stanujúcich Grékov, Maďarov a karavanujúcich Talianov.
Zákaz stanovania a kempovania?
Je všeobecne známe a propaguje sa, že v Grécku je prísny zákaz stanovania a kempovania vo voľnej prírode mimo vyhradených kempingov, našiel som to pred cestou na internete aj, no pravda leží niekde uprostred. Vyzerá to tak, že Gréci rozlišujú kempovanie a parkovanie. Všimli sme si, že aj Taliani sú si toho asi vedomí, lebo stôl so stoličkami zbalili, hneď ako dojedli. Pred karavanom mali len šľapky a mohli kedykoľvek odísť. Aj my sme sa rozhodli pre rovnaký spôsob. Parkovanie cez deň alebo v noci, to sa nerozlišuje. Údajne to policajti občas zvykli riešiť, no my sme mali pokoj, rovnako ako všetci Česi a Maďari, ktorých sme stretli s karavanmi.
Celkom pokojne sme niekoľko dní zostali na Oranžovej pláži a bolo nám tam neskutočne nádherne. Na jeden deň sme si požičali skútre a najazdili sme okolo 200 km. Cena bola 12 € za motorku na deň. Mysleli sme si, že nájdeme krajšie alebo rovnako pekné miesto a zase sa presťahujeme, no nenašli sme. Zvláštnosťou je okolie Kriaritsi. Na Google Earth je to aj pekne vidieť.
Niekto tam pred rokmi začal budovať akýsi megalomanský projekt. Na rozlohe možno 10 kilometrov štvorcových sú kompletne vybudované desiatky kilometrov perfektných asfaltových ciest, krásne parkoviská s obrubníkmi, rôzne schodištia a k tomu všetkému vodovodný a hydrantový rozvod, kanalizácia, elektrorozvody aj s rozvádzačmi. Skrátka v tom nedostupnom a divokom teréne vysoko na skalách nad útesmi a panorámami to muselo stáť obrovské peniaze, a teraz sa tam pasú kozy a všetko to chátra a podmýva to dažďová voda. Preskúmali sme to na motorkách a decká mali z toho nezabudnuteľné zážitky.
Zaujímavá a veľmi pekná a romantická je aj pláž Kalamitsi, Sikia a pirátsky záliv Porto Koufo, ktorý je najväčším prirodzeným zálivom Stredomoria, kam sa dá vplávať z mora len medzi dvoma bralami.Mne to tak trochu to pripomínalo severské fjordy a aj voda tam bola dosť studená. O uvedených miestach je na internete popísaného už dosť a nemyslím si, že by som to mal urobiť aj ja.
Za zmienku stojí hádam iba fakt, že aj my sme pocítili, že naše eurá mali predsa len inú hodnotu ako nemecké, aj keď sú možno ťažšie zarobené. V Sarti sme si u Angela rezervovali tri skútre na ráno. Zaplatili sme celú sumu a dali ich bokom ako zarezervované. Ráno nás však čakalo prekvapenie, že nám Angelo dával úplne iné, ošúchané a „vylágrované“ motorky. Mal tam česky hovoriaceho chlapca, ktorý nám povedal, že tam boli Nemci a Angelo im naše už predplatené skútre dal. Nemci sú Nemci a majú prednosť. Dobré, čo? Asi to už ďalší komentár nepotrebuje. O kultúrnej a hygienickej úrovni relevantnej požičovne, ako aj jej majiteľa by sa dalo veľa hovoriť, no nebolo by to asi nič povzbudivé.
Polostrov Sithonia je krásny, no je tam pomerne výrazný nedostatok vody a pitnej už vôbec s porovnaním napríklad s ostrovom Thassos, kde z kohútikov tečie pitná voda a na všetkých plážach aj v divočine sa dá osprchovať. Na celej východnej strane Sithonie sme nenašli ani na jednej pláži sprchy zo sladkou vodou. More bolo všade nádherné a čisté, príroda však veľmi trpí nedostatkom vlahy. Videli sme veľa kozích fariem, akýchsi salašov, a mnohé asi tak na úrovni stredoveku. Až sem asi EÚ nesiaha. Na Slovensku by hygienici okamžite zasiahli a boli by o tom plné správy.
Dovolenka s karavanom má svoje neopísateľné čaro nezávislosti. Kto to pozná, vie o čom hovorím. Aj na Chalkidikách a v ich blízkosti je mnoho rôznych archeologických pamiatok a zvažovali sme, či ich navštíviť alebo nie, no pri 39 až 40-stupňových horúčavách sme z pochopiteľných dôvodov dali prednosť nádhernej a osviežujúcej vode Egejského mora. Možno za zmienku niekoľko skúseností zo spiatočnej cesty. V Grécku je nedeľa skutočnou nedeľou a že vraj za to môžu popovia z Athosu. Prišli sme na to, keď sme domov vyrazili práve v nedeľu. Všetko bolo zatvorené. Na Sithonii ešte v turistickej oblasti sme našli cestou jeden otvorený Lidl.
Presne taký ako u nás, len na výrobkoch boli tie ich nemožné grécke hieroglyfy . Plánovali sme zastaviť a nakúpiť v Carrefoure v Thessalonikách.. Je to hneď vedľa diaľnice a dá sa tam v pohode odbočiť. Lenže bolo zatvorené. .Po celom úseku cesty asi 150 km od polostrova Chalkidiki cez Thessaloniki a skoro až k Macedónskym hraniciam nebola otvorená ani jedna benzinka. Už sme asi išli na výpary. V rezerve som mal 5-litrový kanister benzínu na každý prípad a už som si myslel, že ho musím použiť, až mi motor zastane. Odstavím na prvej zatvorenej benzínke, bolo ich dosť, a že počkáme do pondelka. Tak asi 20 km pred Macedónskom jedna otvorená bola. Tak sme si vydýchli, no dovtedy nám nebolo dvakrát veselo.
Medzi Gréckom a Macedónskom
Na hranici je duty free zóna. Oplatí sa zastať. V Macedónsku na jednej benzínke asi 8 km pred mestečkom Veles sme sa rozhodli prenocovať. Pumpárovi som dal dve plechovky slovenského piva, aby nás v noci strážil. O tom, že tam môžeme v pohode a bezpečne prenocovať nás ubezpečil tak presvedčivo, že až ráno okolo 8 hodiny ma svojou charakteristickou výrečnosťou zobudil jeden macedónsky somár, ktorého tam niekto skoro ráno uviazal. Pumpár nás nasmeroval do mestečka Veles, že tam si môžeme nakúpiť čerstvé pečivo a iné potraviny, a tak sme v smere našej cesty ďalej po diaľnici po chvíli odbočili a na námestí asi 2 či 3 km od diaľnice sa dalo v pohode zaparkovať. Pripadalo mi to tam asi ako u nás v 60-ych rokoch minulého storočia, no obchod bol na úrovni.
Asi ako u nás supermarket Jednota. A hlavne mal dobré ceny. Nakúpili sme najmä veľa syrov, vychádzali asi na polovicu ceny ako u nás, a vynikajúci balkánsky syr do šopského šalátu a iné veľmi chutné tvrdé syry. Veď v chladničke sa už uvoľnilo miesto. Nedá mi nezmieniť sa o tom, že v celom obchode sme boli sami. Tam ani nemali vozíky na kolieskach, iba košíky do ruky. Vbehli sme tam celá rodina, každý zobral jeden košík a predavači z nás očividne znervózneli. Však sme urobili aj väčší nákup. Za tie ceny? No nekúpte to! Možno to tam nie je zvykom, neviem, začali však chodiť za nami.
Až keď sme zaplatili a odchádzali, očividne pocítili úľavu. Zmohli sa na pozdrav a dokonca úsmev. Pripadalo nám to tam veľmi zvláštne. No ktovie, a tak sme radšej frčali ďalej. Na hraniciach nám nevenovali nejakú pozornosť a už neboli zvedaví ani na karavan, a tak sme pomaly ale isto, dodržiavajúc 80 km rýchlosť, napredovali domov, až zrazu začal náš šesťvalec vynechávať a čoraz väčšmi. Tak som sa rozhodol dotiahnuť auto na najbližšiu čerpačku, že keby náhodou nastal nejaký vážnejší problém, aby sme nezostali niekde na odpočívadle sami. Na štyri valce sme predsa len na jednu srbskú čerpačku došli.
Odpálili sa nám dva vysokonapäťové káble na sviečky až natoľko, že mi zostali v ruke, takže bolo jednoduché identifikovať problém. Mal som v rezerve niekoľko káblov. Keby som mal len jeden, neviem čo by som bol robil. Iste by som si bol nejako pomohol, no vyplýva z toho ponaučenie, že si treba vziať náhradné diely a v dostatočnom množstve. Mne sa to vyplatilo.
Väčší problém však prišiel z inej strany. Podarilo sa mi na tie štyri valce zastaviť blízko chemických toaliet TOI, ktoré v tej horúčave neboli zďaleka chemické, a práve z ich smeru fúkal vietor. Slovami sa to nedá opísať. Asi všetky tchory z celého Balkánu by mali dosť veľký problém konkurovať tomu, čo tam bolo a čo sa odtiaľ valilo. Nebolo kam ani odtlačiť našu súpravu, takže keď som káble vymieňal, chodil som sa nadychovať bokom. Ako pri potápaní, Nakoniec som o obed prišiel tak či tak. Nuž čo? Aspoň budem mať na čo spomínať. Pomaly ale isto sme dorazili domov s tým, že sme ešte jednu noc prespali na odpočívadle v Maďarsku. Zhodou okolností sme s manželkou asi o tri dni išli karavanom na plánovanú cestu na Oravu. Vtedy sme si uvedomili, že niekedy sa musíme terigať tisíce km ďaleko, aby sme prišli na to, aké je to naše Slovensko nádherné.
