Česi ho považujú za génia architektúry. Na Slovensku si ho verejnosť spája hádam len s mohylou na Bradle a Spolkovým domom v Skalici. Reč je o Dušanovi Samuelovi Jurkovičovi.
A to i napriek tomu, že spolu s Emilom Bellušom autorsky pozdvihli slovenskú architektúru na svetovú úroveň. Dušan Jurkovič sa narodil 23. augusta 1868 na Slovensku v obci Turá Lúka. Jeho starý otec Samuel Jurkovič bol učiteľ, notár, jeden zo zakladateľov uhorského družstevníctva. Už toto by samo osebe bolo pre malého chlapca inšpirujúcim intelektuálnym prostredím. Prostredníctvom jednej z dcér starého otca bol príbuzným Jozefa Miloslava Hurbana a spisovateľ Svetozár Hurban Vajanský bol Jurkovičovým bratrancom.
Dušan Samuel Jurkovič - Básnik dreva
Jediné akademické vzdelanie v oblasti architektúry a stavebníctva získal na Štátnej priemyselnej škole vo Viedni. Odbornú prax začal vo Vsetíne u staviteľa Michala Urbánka. Dlhý čas žil v Brne, takže mnohí považujú Jurkoviča za českého architekta. Začínal prácou, ktorej súčasťou boli národopisné výskumy dokumentujúce ľudovú architektúru. Výsledky výskumov sa prezentovali na pražskej Národopisnej výstave česko-slovanskej v roku 1895. Jurkovič pripravil expozíciu valašskej osady a stavieb zo Slovenska. Dodnes toto obdobie najlepšie dokumentujú turistické ubytovne na vrchu Radhošť. Práve pre ne nazval moravský novinár J. Merhaut mladého Jurkoviča básnikom dreva.
Úplne iný charakter už predstavuje rodinná vila Jurkovičových v Brne z roku 1906 a Dr. Náhlovského v Prahe z roku 1908. Spájajú prvky anglického bývania so secesiou, ľudovou architektúrou i prvkami z rozprávok.
Mohyla na Bradle
Počas 1. svetovej vojny bol Jurkovič odvelený do oddelenia na výstavbu vojenských cintorínov v západnej Haliči. Za vyvrcholenie tohto obdobia sa považuje jeho asi najväčšie dielo, mohyla generála M. R. Štefánika na Bradle z roku 1928. Od roku 1934 je možné sledovať jeho spoluprácu najmä so Západoslovenskými elektrárňami pri príprave stavieb priemyselného charakteru, napr. Okresná spínacia stanica ZSE v Malackách, Senici, na Vajnorskej ulici v Bratislave spolu s krytom civilnej obrany, turbocentrála a vodojem v Trnave. A práve do tohto obdobia spadá aj trochu záhadná budova bratislavskej teplárne na Čulenovej ulici.
Prečo záhadná?
Pretože napriek všeobecnému konsenzu znalcov architektúry a pamiatkarov neexistuje v súčasnosti písomný dôkaz o tom, že autorom projektu je Dušan Jurkovič. O jeho autorstve nie je pochýb pri objekte kotolne teplárne, k turbínovej hale však chýbajú spomínané písomné podklady. S výstavbou samotného komplexu sa začalo na prelome tridsiatych a štyridsiatych rokov 20. storočia. Jadro výrobného objektu, kotolňa a turbocentrála, sú halovými objektmi s nepravidelným pôdorysom, charakteristické najmä tehlovým plášťom červenej farby. Dnes tejto časti dominuje 120 metrov vysoký komín. Samozrejme, oveľa mladší. Turbocentrálu postavili podľa Jurkovičovho návrhu v roku 1941.
Jurkovičovým rukopisom na tomto objekte je napríklad použité režné murivo. Niekedy používal aj pálený keramický obklad vyrábaný v tehelni jeho brata Ladislava Jurkoviča v Trnave; v Bratislave ho môžete vidieť na administratívnej budove ZSE na Pražskej ulici. Ďalej bola pre neho typická kombinácia vežičiek v historizujúcom štýle pripomínajúcom Jurkovičove pamiatkarské aktivity. Pre objekt je dominantná západná osemosová fasáda, ktorá je ohraničená po stranách dvoma vežovými rizalitmi pripomínajúcimi siluetu bratislavského hradu. Východnej fasáde zasa dominuje viacpodlažná vežička ustúpená do vnútra objektu. Ukončená je rovnou strechou s vystupujúcou rímsou. Jej fasáda v spodnej časti je členená tromi osami vysokých viactabuľkových okien. Ďalším dominujúcim prvkom sú komínové telesá vytvárajúce pri pohľade z diaľky voľnú repliku renesančného cimburia. V dnes už veľmi zredukovanom interiéri okamžite padnú do oka návštevníkovi tri mohutné betónové násypníky. Svojho času sa nimi sypalo uhlie do kotlov. Ich veľkosť je asi taká, ako keby ste sa ocitli v koži liliputána a hľadeli by ste na obrovský hranatý stalaktit visiaci niekde z priestoru. Interiér má niečo z veľkoleposti gotických chrámov a niečo zo strašidelnosti postkatastrofických filmov. Táto situácia bude pravdepodobne pretrvávať len krátko. Ak prejde objekt revitalizáciou, toto všetko sa stratí.
Za zmienku hádam ešte stojí, že oblasť ohraničená ulicami Továrenská, Čulenova, Pribinova bola prakticky od druhej polovice 19. storočia priemyselným centrom Bratislavy. Po roku 1880 tu stálo 24 továrničiek a tovární. Nedávno zbúrané budovy továrne Kablo – najmä kotolňa z roku 1917 – boli tými najstaršími, ktoré sa v tejto oblasti zachovali. Prebiehajúca výstavba štvrte Eurovea a plánovaná výstavba Twin City úplne zmenia charakter tejto oblasti. Ľubomíra Fašangová vo svojom článku Poznámky k revitalizácii bratislavskej teplárne (in: projekt 05-06) navrhovala úpravu Jurkovičovej teplárne v duchu Tate Gallery v Londýne. Ešte šialenejší nápad sa objavuje medzi bratislavskými pamiatkarmi. Z továrne spraviť centrum slovenského dizajnu. V oboch prípadoch si myslím, že pri kvalite umenia, ktoré sa na Slovensku prezentuje, by priestor toto využitie úplne zabilo. O využití však rozhodne súčasný majiteľ, finančná skupina Penta. Dúfam, že ich rozhodnutie nepovedie k úplnej deštrukcii priestoru. Budem rád, keď sa tomuto objektu dostane ochrany v podobe vyhlásenia za národnú kultúrnu pamiatku.
