Ghana, krajina pre začínajúcich cestovateľov

Ghana je často odporúčaná ako subsaharská krajina pre začínajúcich cestovateľov. Nie je bohatá na turistické atrakcie či historické pamiatky, ale jej bohatstvom sú priateľskí ľudia, ich tradície, bežný život, turizmom neskazené deti a výhodou je bezpečnosť, dostupnosť a angličtina.
 

Ghana získala nezávislosť 6. marca 1957 ako prvá subsaharská krajina a okrem Portugalcov a Holanďanov ju kolonizovali najmä Briti. Po nich tu ostal zvyk piť čierny čaj s mliekom a angličtina ako úradný, ale aj bežný dorozumievací jazyk. V Ghane sa totiž nachádza asi 46 rôznych etník s vlastným jazykom, kultúrou, tradíciami. Bežne Ghančan rozumie približne 3 jazykom, takže so zvyšnými obyvateľmi komunikuje v angličtine.

Spolužitie rôznych etník a náboženstiev

 
Ghana je päťkrát väčšia a ľudnatejšia ako Slovensko. Na jej čele stojí prezident, ktorý je zároveň aj predsedom vlády a strany, ktorú zastupuje. Ghana sa považuje za vzor demokracie v regióne, pretože sa tu strieda vláda rôznych strán v pokoji po demokratických voľbách. Aj spolužitie veľkého počtu etník a dokonca aj náboženstiev je bezproblémové a nekonfliktné. Z väčšej časti je tu zastúpené kresťanstvo, v Severnom regióne prevláda islam a všade cítiť vplyv tradičných náboženstiev.
 
V každej oblasti nájdete šamana a na trhu šamanské a spirituálne potreby, ako napríklad sušené chameleóny, rôzne zvieracie lebky a iné časti tiel. Obyvatelia sa často radia so šamanom a poväčšine mu veľmi veria. Tieto motívy sa objavujú aj v obľúbených nollywoodskych filmoch (nigérijská, ale aj miestna produkcia). Hollywoodske filmy takmer vôbec nesledujú. Možno aj kvôli tomu nepoznajú veľa vecí alebo osobností, s ktorými sa my v našej kultúre bežne stretávame. Stalo sa mi napríklad, že môj kamarát nevedel, čo je UFO a mimozemšťania. Jednoducho sa s tým nikdy nestretol. Ale keďže neradi hovoria nie alebo neviem, cudzinec musí sám vytušiť, či téma nie je pre Ghančana neznáma.
 
 
Ghančania sú na zahraničného cestovateľa zvedaví a všade ho vítajú. Nie sú pritom ale dotieraví. Deti sa spočiatku hanbia, ale potom sa chcú tej zvláštnej bielej pani dotknúť, ťapnúť si s ňou, alebo aspoň na ňu zakričať: "Siminga, hello!" Nestalo sa mi, že by si deti pýtali peniaze ako v iných turistických krajinách. Cukríkom a drobným darčekom sa samozrejme potešia, ako deti všade na svete. Vo všeobecnosti nie je problém fotiť aj ľudí, ale turista by mal podľa mňa citlivo vytušiť, či už príliš nezasahuje do súkromia obyvateľov. Nakoniec, za spýtanie nič nedá a môže tak naopak začať rozhovor.
 

Ubytovanie a doprava v Ghane

 
Ja som cestovala do Severného regiónu, do jeho hlavného mesta Tamale. Má asi toľko obyvateľov ako Košice, aj keď už môže mať viac, pretože je to najrýchlešie rastúce mesto v Západnej Afrike. Žijú tu Dagombovia, veľká etnická skupina rozprávajúca dagbančinou. S Turkami som priletela cez Istanbul a medzipristátie v nigerijskom Lagose do hlavného mesta Ghany Accry. Tam som mala zarezervovaný hotel cez internet, ale myslím, že by nebol problém nájsť izbu aj bez rezervácie. S taxikármi treba zjednávať a dohodnúť sa, určite nezaváhajú a vypýtajú si oveľa viac. Úroveň hotelov je oveľa nižšia, predsa len sme už v subsaharských reáliách.
 
Mne sa podarilo zohnať na miestne pomery drahý hotel, ale slušný aj pre Európana. Voda síce tiekla len na požiadanie, ale sprchu s tečúcou vodou som videla na ďalší mesiac naposledy. Cestou späť sme zohnali hostel za štvrtinovú cenu, ale takmer bez elektriny, s totálne špinavou posteľou, dvomi druhmi švábov a do kúpeľne som sa bála ísť aj v teniskách. To už som ale bola za mesačný pobyt ostrieľaná a poslednú noc by som vydržala aj postojačky na námestí.:)
 
Ráno sme sa vydali na 13-hodinovú cestu do asi 450 km vzdialeného Tamale. Diaľkové autobusy sú veľmi slušné, cesta stojí okolo 20 eur. Nevýhodou je vypeckovaná klimatizácia, teda vonku je 36°C a vnútri pokojne 19°C. Nevyhnete sa ani nahlas pusteným nollywoodskym filmom. Cesta je miestami asfaltová, ale na veľkej časti je hlinená, vyjazdená do masážnych hrboľov.
 

Rozmanitá podoba mesta Tamale

 
V Tamale sa namiesto mestskej hromadnej dopravy používajú taxíky, ktoré sú lacné a dajú sa teda používať bežne. Keďže slúžia ako MHD, nastúpiť môže ktokoľvek a s čímkoľvek a chcela by som napísať, aj v akomkoľvek počte. Autá sú v neuveriteľne zlom stave, často som neverila, že môžu byť pojazdné. Ale aj to je súčasť folklóru, za ktorým sa do subsaharských miest jazdí.
 
 
Doprava a spaľovanie odpadov (odvoz a spracovanie nemajú vôbec) znečisťuje vzduch a spôsobuje smog. Toto som nečakala, predstavovala som si ľudí žijúcich v symbióze s prírodou. Ale dá sa pochopiť, že aj oni chcú žiť v pokroku a na plasty z Číny nebývali zvyknutí. Ak niekto odhodil banánovú šupku, všadeprítomné kozy, sliepky a ovce ich zožrali. Ale čo sa dá robiť s igelitovým vreckom?
Na severe sa na individuálnu dopravu používajú najmä malé motorky ázijskej výroby. Najprv som sa bála na nich s mojím ghanským kamarátom jazdiť, ale potom som si na to úplne zvykla a zvládla som odniesť aj náklad. Na takú motorku sa totiž zmestí štvorčlenná rodina, alebo šofér s dvomi ovcami, alebo dvaja chlapi a stavebný materiál.
 
Tamale má v centre veľmi zaujímavý trh a príjemnú reštauráciu, ktorú síce nazývajú čínskou, no čína je to len približne. Nachádza sa tu aj internetová kaviareň, spojenie je lacné a dostačujúce na mejly, no obrázky tu trvajú večnosť a na videá zabudnite úplne. Preto odporúčam mať dostatok úložného priestoru na fotomateriál. V centre je aj veľká mešita, no nemoslim sem nemá prístup.
 
Na území Tamale majú aj les (inak je to oblasť savany) a hrdí sú na nový moderný športový štadión. Je tu aj kultúrne centrum, kde sa dajú kúpiť africké suveníry - pekná ručná výroba. Nájdete tu kamenný supermarket a kopec stánkov s rôznym tovarom. Alebo zastavíte predajcu s misou s tovarom na hlave. Sú tu aj nemocnice a polikliniky. Jednu súkromnú som navštívila, nebola drahá a bola celkom na úrovni. Dokonca systém návštevy pacienta u lekára považujem za oveľa efektívnejší ako u nás.
 

CINORG (Children In Need Organization)

 
V Tamale v štvrti Nyohini, kde som ako jediná beloška mesiac bývala, je mestský detský domov. V roku 2006 sme s mojím ghanským kamarátom Taajom založli organizáciu CINORG (Children In Need Organization), ktorá tento detský domov prevádzkuje. Ponúkame možnosť sem prísť pracovať ako dobrovoľník. Sú tu deti od novorodeniatok po školopovinné, súčasťou areálu je aj škola. Miestni aj zahraniční dobrovoľníci u nás môžu deti učiť, starať sa o bábätká - kŕmiť ich, prebaľovať, hrať sa s nimi, alebo pomáhať s prácami okolo budovy sirotinca.
 
Vidiecke domy sú kruhové stavby z hliny so slamenou strechou postavené do kruhu. Ja som bývala v mestskom type - prízemné tehlové átriové domy s plechovou strechou postavené do štvorca. Súčasťou je niekoľko bytových jednotiek pre členov rodiny so samostatnými vchodmi. Býva sa pod strechou a vnútri domu sa nachádza dvor. Tu sa vykonáva najviac činností - perie a suší sa tu prádlo, varí a umýva riad, zohrieva voda, umývajú deti, sušia potraviny na slnku, dokonca sú tu kútiky na sprchovanie a na malú potrebu (áno, naraz). Pre tú veľkú sú vyhradené záchody, ktoré sa nachádzajú pri hlavnej ceste, čo je asi 7 veľkých domov ďaleko. Je to diera v betóne. Bez misy či vody. Je pod holým nebom a napriek všetkému, tento spôsob je pomerne hygienický, pretože človek sa ničoho nedotýka. Majú tu aj keramický záchod, ktorý sa splachuje vedrom vody.
 
 
Kanalizácia na väčšine územia neexistuje, a tak všetky splašky tečú v malých prúdoch po ulici. Zvláštne je, že tam necítiť zápach, pretože v takom teple a suchu to rýchlo vyschne. Mne sa spomínané kútiky až tak nepozdávali, ale mala som možnosť umývať sa v sprchovom kúte v izbe. Voda sa sem doniesla vo vedre z kohútika na dvore, ak bola chladnejšia, tak sa zohriala na ohni.
 

Pešie safari i tropická džungľa

 
Okrem Tamale som mala možnosť vidieť dedinský život v Tali, kde sa raz za týždeň koná trh. Okrem trhového dňa nie je možnosť si v dedine prakticky nič kúpiť. Cestovala som tam asi hodinku v úplne prepchatom autobuse plnom ľudí, zvierat, nákladu, hrncov, vedier, vriec...
 
Ďalší veľký výlet sme si spravili do dediny Larabanga, kde sa nachádza 600 rokov stará hlinená mešita, ktorú treba po každom období dažďov opravovať. Kúsok od Larabangy leží národný park Mole s unikátnou možnosťou ísť na pešie safari. Môžete ísť aj džípom, ale oveľa lepšie je absolvovať safari peši. V Mole sa dá aj prespať v hoteli s bazénom a tečúcou vodou. A drzými paviánmi. :)
My sme prespali v dedine, kde nám miestny mladý sprievodca prenajal svoju izbu. Bol to zážitok na celý život, verím, že takto ľudia žijú, ale ja zvyknutá na bavlnku Strednej Európy som to tam prežila akurát tak tú jednu noc.
 
Nakoniec som sa išla pozrieť do dedinky Konkonuru pri Aburi na juhu Ghany. Rita Marley, vdova po Bobovi, si toto krásne miesto vybrala pre svoj dom. No počula som, že nedávno vyhorel a presťahovala sa niekde vedľa. Oproti severskému suchému a príjemnému podnebiu je na juhu príšerne teplo a hlavne neuveriteľne vlhko. Je tu pásmo tropickej džungle, všetko je nádherne zelené, úrodné a zakvitnuté, ale zase to znamená množstvo hmyzu a ruky po umytí samy nevyschnú a človek stále vyzerá, akoby vyšiel zo sprchy...
 
Ak by ste mali chuť pozrieť si Ghanu a pomôcť ako dobrovoľník v sirotinci, napíšte mi na cinorg.ghana@gmail.com alebo si pozrite náš ghanský trh s výťažkom pre deti na picasaweb.google.com/cinorg.ghana - ĎAKUJEME!
 
- autorka bude vystupovať na prednáške v rámci festivalu Cestou necestou, ktorý sa koná postupne v troch slovenských mestách. Viac info o festivale na webe: http://www.cestounecestou.sk/festival/