V roku 1906 Wild West Show Buffalo Billa navštívila so svojim predstavením aj územie Slovenska a to konkrétne Košice. Dňa 26. júna 1906 skoro ráno dorazili z Miškolca tri špeciálne vlaky s W.W.S. V Košiciach sa uskutočnili dve predstavenia.
Jedno o druhej popoludní a druhé o ôsmej večer už pri umelom osvetlení... Buffalo Bill je nepopierateľne jednou z najznámejších postáv histórie Divokého Západu. Hádam o žiadnej osobe sa v súvislosti s osídľovaním tejto oblasti nepopísali toľké príhody ako o práve tomto mužskom symbole cowboyov. Nepoznám nikoho z priekopníkov Západu o kom by sa navymýšľalo toľko najnepravdepodobnejších historiek a príbehov ako o ňom. Tieto historky sa o Buffalo Billovi šírili už aj počas jeho života a to nielen v Amerike, ale aj v Európe. On sám sa týmto výmyslom nijako nebránil, pretože mu to slúžilo ako reklama. Raz sa dokonca s úsmevom vyjadril, že „už sám nerozoznám pravdu od výmyslu"...
Vznik Pony Expressu
Buffalo Bill, vlastným menom William Frederick Cody sa narodil 26. februára roku 1846 neďaleko mestečka LeClair v štáte Iowa. V roku 1854 sa celá rodina presťahovala do Kansasu. Kansas bol v tej dobe divokou krajinou, prvou kde vzplanul konflikt medzi Severom a Juhom, plnou slobodných Indiánov a obrovských stád bizónov. Williamov otec, vášniví zástanca zrušenia otroctva, sa onedlho potom ako sa rodina prisťahovala zaplietol do farmárskeho, rasovo motivovaného konfliktu, ktoré v Kansase neboli výnimočné.
V jednej takejto šarvátke utrpel smrteľné zranenie a Billova rodina bola odrazu bez najväčšej opory a živiteľa. Mladý Bill, ktorý mal vtedy iba 11 rokov bol preto nútený aktívne sa podieľať na obžive rodiny.
Jeho matka mu pomohla nájsť zamestnanie v dopravnej spoločnosti Russell, Majors and Waddell v Leavenworthe kde Bill pracoval ako pacholok a neskôr ako sprievodca zásobovacích kolón premávajúcich na Západ a späť. V roku 1860 nutná potreba poštového spojenia medzi štátom Missouri a Kaliforniou, spôsobila vznik známeho Pony Expressu. Podľa väčšiny prameňov, v tých časoch pracoval mladý Bill pre Pony Express ako kuriér. Niektorý historici však tento fakt spochybňujú a obviňujú Buffalo Billa, že si svoje jazdenie pre P.E. vymyslel, aby tak ešte viac obohatil svoj aj tak už dosť dobrodružný život.
Ja osobne by som sa rovnako priklonil k tejto teórii, pretože podľa mojich informácii boli pre vstup do P.E. dosť prísne podmienky, ktoré Bill v tak mladom veku pravdepodobne nespĺňal /na obrázku ako 19-násť rončný/. V každom prípade mal Bill od svojich jedenástich rokov dostatok príležitostí nato, aby nadobudol vlastnosti, ako sú odvaha, orientačný zmysel, jazdecké umenie a podobne, ktoré v neskoršom živote využil. Počas Občianskej vojny Bill ostal verný odkazu svojho otca a narukoval v roku 1864 do armády Únie. Slúžil v 7.kansaskom jazdeckom pluku a zúčastnil sa niekoľkých bitiek.
Po vojne v roku 1866 sa oženil s Louisou Maude Fredericiovou, ktorú však po krátkom čase opustil a vydal sa na Západ. Tam sa zo začiatku pretĺkal ako vedel, určitý čas pôsobil ako lovec zveri, civilný armádny zved a stopár. Neskôr, v druhej polovici roku 1867 si našiel zamestnanie v spoločnosti Union Pacific Railway ako lovec bizónov. Jeho prácou bolo na zabezpečenie stravy pre železničných robotníkov, zastreliť dvanásť bizónov denne. Bill si svoje pracovné povinnosti plnil vzorne a časom nadobudol v zabíjaní bizónov značnú prax, čo dokázal aj víťazstvom v súťaži so slávnym lovcom bizónov Billom Comstockom v pomere 69 : 46 zabitých zvierat v priebehu ôsmych hodín. Týmto víťazstvom si vyslúžil neskôr po celom svete známu prezývku Buffalo Bill. Ako uvádzajú niektorí autori, za celú svoju krátku kariéru lovca bizónov zabil približne 4500 týchto nádherných zvierat.
Stopári prérie
Vďaka tomu sa stal slávnym a začali sa o ňom šíriť rôzne historky, na ktorých bolo väčšinou viac výmyslu ako pravdy. V roku 1869 sa Buffalo Bill stretol s publicistom a novelistom Edwardom Judsonom, ktorý si zarábal písaním brakových príbehov z Divokého Západu, pod pseudonymom Ned Buntline. Hneď po tomto stretnutí Ned Buntline napísal niekolko poviedok, ktorých hlavným hrdinom bol Buffalo Bill. Publikoval ich na pokračovanie v týždeníku New York Weekly. V rozmedzí rokov 1869 až 1872 už Bill pôsobil na Západe ako hlavný zved 5.kavalérie, ktorým sa stal na odporúčanie generála Sheridana. V roku 1872 Ned Buntline ako reakciu na priaznivý ohlas čitateľov na príbehy o Buffalo Billovi napísal scenár divadelnej hry „Stopári prérie" v troch dejstvách.
Ned sa snažil všemožne presvedčiť Buffalo Billa, aby v tejto hre zahral sám seba, pretože hlavným hrdinom bol samozrejme on. Podarilo sa mu to iba čiastočne, lebo Buffalo Bili sa zúčastnil premiéri predstavenia v divadle Bowery v Chicagu iba ako divák. Nechal sa však nahovoriť, aby sa na konci predstavenia postavil a pozdravil divákov. Dostalo sa mu obrovského aplauzu a potlesku, ktorý nečakal. Pre ľudí na východe bol stelesnením dobyvateľa a hrdinu. Uvedomil si, že z takejto popularity môže čosi vyťažiť a definitívne sa dal na hereckú dráhu. Ned Buntline za 48 hodín prerobil hru „Stopári prérie", skrátil nudný text a rozmnožil scény s útokmi Indiánov. Aby si Buffalo Bill nepripadal na divadelných doskách taký osamelý, Ned na Billovo odporúčanie angažoval jeho starého kamaráta z plání Texaského Jacka Omohundra. Potom už nič nebránilo tomu, aby sa pustili na turné po mestách amerického východu.
Samozrejme obidvaja westmani boli všetkým možným len nie hercami a tak sa len veľmi ťažko a pomaly zbavovali trémy a zábran. Napriek tomu o divákov núdza nebola. Ľudia však boli viac zvedavý na pravých mužov západu ako na samotné predstavenie. Úplne odlišne sa k tomu stavala tlač. Po prvom predstavení v ktorom už účinkoval aj Buffalo Bill, noviny Chicago Inter Ocean napísali, že „Buntlinova hra je tak krikľavý nezmysel, že je škoda, že sa autor nezabil skôr ako ju napísal". Vystupovali v Bostone, vo Philadelphii, v New Yorku a všade ich diváci vítali rovnako srdečne. Reakcie v novinách na ich vystúpenia boli skoro všade rovnaké. Napríklad New York Herald napísal, že „Buntlinovo dielo je tak hlúpe a predstavenie natoľko zlé, že sa tým stáva takmer zaujímavým". V hodnotení hercov vždy najhoršie obišiel autor hry Ned Buntline, o ktorom písali, že je „motajúca sa imbecilita". Buffalo Bill mal u novinárov akú takú úctu a rešpekt a len vďaka tomu sa jeho hodnotenia nepodobali tým Buntlinovým. Skôr ho novinári ľutovali, že sa na také čosi dal vôbec nahovoriť. V roku 1873 sa k predstaveniu na Billove pozvanie pridal Divoký Bill Hickock, ktorý však pri tom vydržal iba osem mesiacov.
Onedlho potom ako Hickock show opustil sa Buffalo Bili osamostatnil a rozišiel sa s Nedom Buntlinom a založil si vlastné putovné divadlo. Dôvodom jeho nespokojnosti boli, že vraj peniaze. Ako managera si najal veľmi schopného a čestného človeka, istého Johna M. Burka. Angažoval desať skutočných Indiánov a krotiteľa so živým medveďom. Mnoho autorov mu ponúkalo rukopisy svojich divadelných hier, takže o námety nemal núdzu. Názvy hier, ktoré hrali ako napríklad: „Troska prérie", „Posledná stopa", „Prvý skalp pre Custera" a iné, hovoria samé za seba. Vo svojej hereckej kariére Buffalo Bill pokračoval so svojim putovným divadlom až do roku 1883, kedy založil Wild West Show, vďaka ktorej sa preslávil po celom svete. Premiéra tejto velkolepej ukážky Divokého Západu sa uskutočnila 17.mája roku 1883 v Omahe.
Vznik Wild West Show
- 17. mája 1883 mala Buffalo Billova Wild West Show (dalej už len W.W.S.) svoju premiéru samotný Buffalo Bili ani len netušil, že sa mu týmto predstavením podarí presláviť skoro po celom svete.
Vďaka nemu sa W.W.S. stala pevnou súčasťou histórie Divokého Západu. Zinscenovať a uskutočniť takéto predstavenie však nebola jeho myšlienka. Šikovne sa mu podarilo iba nadviazať na čiastkové úspechy svojich predchodcov, ktorými boli napr. Phineas T. Barnum, Joseph McCoy a plukovník Sydney Barnett. P.T. Barnum alias Veľký Barnum usporiadal ako prvý, už v roku 1843 predstavenie, v ktorom sa snažil o ukážku lovu na bizóny pomocou lasa.
Skončilo to fiaskom, pretože bizóny sa splašili, vtrhli medzi obecenstvo, ktoré sa samozrejme rozutekalo. Keďže aj napriek takýmto nepríjemnostiam podobné predstavenia lákali davy ľudí, Cody vďaka svojej povahe neodolal, aby čosi podobné neskúsil zorganizovať aj on.
Rozhodol sa, že divákom ukáže veľkolepú show, kone, cowboyov, pravých Indiánov, bizóny, zálesákov, Mexičanov, kryté vozy, jazdcov Pony Expressu a preslávený deadwoodský dostavník. Ukáže ľuďom na východe to, čo ešte na vlastné oči nikdy nevideli.
Slávnostná premiéra v Omahe sa neminula účinku a zožala veľký úspech. Potom už neostávalo nič iné, len že sa W.W.S. pustila na svoje prvé turné po mestách Ameriky a juhovýchodnej Kanady. Ešte predtým, však Billov spolumajiteľ a zároveň priateľ Nate Salsbury, veľmi šikovný a obchodne nadaný človek, upravil predstavenie. Posilnil westernovú náplň a jazdecké čísla na úkor cirkusových manierov, čo umocnil aj angažovaním veliteľa pawneeských zvedov Franka Northa a kráľa cowboyov Bucka Taylora.
V roku 1885 Buffalo Bill angažoval známeho náčelníka Sediaceho Býka /na spoločnom obrázku/, ktorý v každom meste priťahoval obrovské davy ľudí. Každý na východe bol zvedavý na Indiána, ktorý bol podľa verejnosti zodpovedný za Custerovu porážku a smrť.
Návštevníci mu po každom predstavení vnucovali drobné za jeho fotografie s podpisom. Väčšinu takto utŕžených peňazí rozdal žobrákom a deťom, ktoré sa okolo neho neustále tmolili. Po skončení sezóny Sediaci Býk cirkus opustil a vrátil sa do rezervácie Standing Rock. Na rozlúčku dostal náčelník od Buffalo Billa dar, bieleho cirkusového koňa a veľké sombrero. V poniektorých prameňoch sa uvádza, že Sediaci Býk pôsobil v cirkuse až dva roky, mne osobne sa to ale zdá málo pravdepodobné.
Turné po Európe
V roku 1887 už bola W.W.S. taká populárna, že ju pozvali do Londýna pri príležitosti Výstavy umenia, priemyslu a výroby Spojených Štátov. Buffalo Bill sa snažil na túto cestu znovu získať Sediaceho Býka, ale ten zdvorilo odmietol, pretože v siouxských rezerváciách sa schyľovalo k problémom a konfliktom. V Londýnskom amfiteátri desaťtisíce ľudí sledovalo vystúpenia stovky indiánskych mužov, žien a detí, šesťdesiatich cowboyov a cowgirls, 180 koní a dvadsiatky bizónov a ďalších zvierat typických pre Ameriku. Predstavenie sa na anglickej pôde stretlo s veľkým úspechom, zvlášť keď ho navštívil aj princ waleský, budúci kráľ Eduard VII a na jeho odporúčanie si kráľovná Anglicka Viktória, objednala špeciálne, exkluzívne predstavenie pre seba a svojich asi 300 hostí.
To bola pre Buffalo Billa tá najlepšia reklama, z ktorej ťažil v priebehu ďalších mesiacov londýnskeho pobytu. V tom čase bol jedným z Indiánov vystupujúcich vo W.W.S. aj vtedy len 24-ročný známy lakotský svätý muž Čierny Jeleň. Bill ho aj s desiatkami ďalších Siouxov najal pre show v roku 1886.
Keď sa po približne polročnom pôsobení v Londýne, show presunula do Manchesteru, Čierny Jeleň sa tam spolu s ďalšími piatimi súkmeňovcami stratil a zmeškal loď, ktorou sa W.W.S. vrátila späť do Ameriky. Netrvalo dlho a Buffalo Bili sa opäť vypravil so svojim predstavením na Starý kontinent. Tentokrát to bola Paríž, v ktorej sa 19. mája 1889 stala W.W.S. nezávislým doplnkom Svetovej výstavy. Zhodou šťastných okolností práve v tom čase v Paríži pobýval už dávno stratený a zabudnutý Čierny Jeleň, ktorý Buffalo Billa vyhľadal hneď ako sa dozvedel o prítomnosti W.W.S. s nádejou, že sa čoskoro vráti domov. Bill sa úprimne potešil, že ho vidí živého a zdravého a hneď mu ponúkol návrat domov alebo nové angažmá v show. Čierny Jeleň si vybral to prvé. Tak sa potom ako mu Buffalo Bill kúpil lístok na loď a dal vreckové, dostal šťastne domov. Po skoro polročnom pôsobení v Paríži sa W.W.S. presunula do Španielska, konkrétne do Barcelony a potom ďalej do ďalších štátov Európy ako bolo Taliansko, Nemecko, Rakúsko-Uhorsko a pod.
Až do roku 1892 sa W.W.S. držiavala hlavne v Európe. Buffalo Bili sa s niekoľkými ďalšími zamestnencami medzitým vrátil do Ameriky aj kvôli tomu, aby najal nových Indiánov, ako to bolo jeho zvykom. Buffalo Bill sa väčšinou, pokiaľ to bolo možné, snažil každú novú sezónu angažovať nových Indiánov. Najradšej najímal Lakotov, Sajenov a Arapahov, lebo ako sa sám vyjadril - "vydržali viac než iní". Okrem už spomínaného Sediaceho Býka a Čierneho Jeleňa sa mu podarilo počas éry W.W.S. najať viacerých viacmenej známych bojovníkov a náčelníkov. Medzi inými aj popredného bojovníka Oglalov Železného Chvosta, ktorý bol podľa niektorých prameňov v roku 1913 modelom pre známu päťcentovú mincu. V roku 1892 ukončil Buffalo Bill svoje veľké európske putovanie tam kde ho v roku 1887 začal, a to v Londýne. buffalo1o návrate do Ameriky si Buffalo Bili a Nate Salsbury začali uvedomovať, že predstavenie je potrebné podstatne obohatiť. Obecenstvo v Amerike sa už postupne nabažilo stále sa opakujúcich vystúpení cowboyov a Indiánov. Rozšírili preto v roku 1893 show o ďalšie skupiny jazdcov z celého sveta.
Angažovali juhoamerických gaučov, kavkazských kozákov, japonských samurajov, severoafrických berberov a ďalšie uniformované jazdecké skupiny z Európy. W.W.S. z tohto dôvodu dostala aj nový názov a to Congress of Rough Riders of the World (Zhromaždenie drsných jazdcov sveta). Toto nové pomenovanie sa už potom na reklamných plagátoch objavovalo so starým. Obohatenie a spestrenie show sa hneď ukázalo ako veľmi dobrý obchodnícky krok, pretože sezóna 1893 bola finančne najúspešnejšia.
V nasledujúcich rokoch Bill investoval nemalé finančné prostriedky do výstavby priehrady na rieke Shoshone v severozápadnom Wyomingu a v polovici 90-tych rokov do budovania mestečka Cody, ktoré sám založil. Po desiatich rokoch strávených v Amerike sa neúnavný Buffalo Bili znova rozhodol pre európske turné, ktoré v roku 1902, začal už tradične v Londýne. Do Európy vyrazil s ansámblom o počte 800 ľudí, z toho polovica vystupovala priamo na scéne. Len pre zaujímavosť, vtedajšia tlač udávala, že show denne skonzumovala 400 litrov mlieka, cez 170 kg zemiakov a 800 kg mäsa.
Wild West Show v Košiciach
- V roku 1906 W.W.S. navštívila so svojim predstavením aj územie Slovenska a to konkrétne Košice. Dňa 26. júna 1906 skoro ráno dorazili z Miškolca tri špeciálne vlaky s W.W.S. V Košiciach sa uskutočnili dve predstavenia, jedno o druhej popoludní a druhé o ôsmej večer už pri umelom osvetlení.
Tomu predchádzala slávnostná promenáda po Hlavnej ulici v doobedňajších hodinách, počas ktorej na košickom Dobytčom trhu v južnej časti mesta vyrástla aréna dlhá 168 m a široká 56 m s hľadiskom pre viac ako 10 000 divákov. Svedectvom o týchto vystúpeniach "Kráľa prérie" v Košiciach, sú záznamy v mestských archívoch a reklamné inzeráty z vtedajšej tlače v maďarčine (osobne som mal možnosť vidieť aj fotografiu Buffalo Billa na schodišti pred košickou železničnou stanicou). Ihneď po ukončení večerného vystúpenia sa W.W.S. opäť naložila do vagónov a postupovala ďalej na východ do Užhorodu a Mukačeva.
Celkove na tomto turné W.W.S. vystupovala v 50 mestách Rakúsko-Uhorska. Je zaujímavé, že nikdy nevystupovali na území Čiech, iba na Morave. Buffalo Bill nikdy nebol v Prahe aj napriek tomu, že okolo prechádzal do Nemecka. Túto skutočnosť niektorí českí autori silne popierajú. Po svojom návrate do Ameriky na jeseň roku 1906 bol Buffalo Bili na vrchole svojej slávy, ale ako to už býva veľmi skoro prišiel pád. W.W.S. začala strácať divákov, ktorých už omrzelo stále pozerať na tie isté čísla. Buffalo Bili sa dostal do veľkých dlhov, pretože peniaze zarobené potom koni, Indiánov a ďalších zamestnancov nerozumne investoval do stratových podnikateľských aktivít. Okrem už spomínanej priehrady a mestečka Cody financoval aj výstavbu cesty do Yellowstonského národného parku a do prieskumu nerastných ložísk v Arizone.
Východisko z vážnych finančných problémov sa snažil hľadať v spojení svojej W.W.S. s podnikom Pawnee Billa pod názvom Great Far East, ktorý bol podobného zamerania. Ani to však nepomohlo. Obaja showmani sa zhodli na tom, že stúpajúci počet prázdnych sedadiel v ich hľadisku má na svedomí kinematografia. Svoje posledné peniaze vložili do založenia filmovej spoločnosti Buffalo Bili and Pawnee Bill Company a natočili veľkofilm "Posledná indiánska bitka". Aj to však skončilo fiaskom a v roku 1913 prišiel už dlho očakávaný krach.
Majetok W.W.S. šiel do dražby a Buffalo Bill sa stal žijúcou atrakciou konkurenčných podnikov, najprv cirkusu Sells-Floto a neskôr westernovej revue bratov Millerových, aby aspoň čiastočne splatil dlhy. Bol to zúfalý a veľmi smutný koniec starého hrdinu a showmana. Buffalo Bill zomrel 10. januára 1917 v Denveri na zápal pľúc, úplne zabudnutý v kruhu svojich najbližších príbuzných. To, čo vo svojom živote prežil a čo počas neho dokázal si zasluhuje úprimný obdiv. Jeho Wild West Show videli milióny ľudí bezmála v 1000 mestách dvoch kontinentov a to ozaj nepotrebuje komentár. - pre občasník Hlas Orla pripravil v roku 1996 - Timo Jedno Pero
