Slnečné októbrové ráno pred medzinárodným letiskom v Káthmandu. Autá a autobusy prichádzajú a odchádzajú, ľudia vystupujú a nastupujú, ľudia sa zvítavajú a lúčia. Davy taxikárov čakajú na svoju pred príletovou halou a ja pomaly driemem na železnej lavici v čakárni pred príletovou halou.
Len včera o takomto čase som tu odprevádzal skupinu s ktorou sme sa vrátili z Tibetu a dnes prilieta skupina s ktorou odchádzame na okruh okolo Dhaulagiri, siedmej najvyššej hory tejto planéty.
Tých niekoľko hodín čo som mal sám na seba som vyplnil nákupmi potravín, nových kuchynských stanov a karimatiek a iných potrebných vecí so šerpom Danurim, mojim najlepším nepálskym priateľom a spoluorganizátorom našich nepálskych trekov a expedícií.
Večer ešte rýchly drink v Budha bare so Subinom, majiteľom Utmost Adventure Treking s ktorým spolupracujeme a pripravujeme nové destinácie a jedna krátka noc na hoteli ktorú prerušuje zavýjanie psov a kikiríkanie kohútov už od piatej ráno. A to sme vo štvrti Thamel, najcentrovitejšom centre hlavného mesta Nepálu - Káthmandu. Lietadlo z Dílií štandartne mešká a tak dospávam na lavičke ledabolo sledujúci vychádzajúcich turistov z haly. A už idú známe tváre Alino, Dušan, Peťo, Milan, zoznamujem sa so Stelou a Janom ktorých vidím prvý krát a potykám si s Ľubom s ktorým som sa stretol dva krát po dve minúty. Sme kompletní, na šťastie nechýba žiadna batožina a tak nakladáme batohy na strechu nášho mikrobusu zatiaľ čo Danuri zdobí čerstvých návštevníkov Nepálu podľa nepálskej tradície náhrdelníkmi s kvetov.
Ide sa do Thamelu, turistického raja v Káthmandu, plného hotelíkov, outdoorových obchodov, obchodov so suvenírmi, horolezeckých krčiem a mižmaž všetkého ostatného potrebného aj nepotrebného pre turistov.
Zrýchlene sa ubytujeme v našom obľúbenom hotelíku a už sa ponáhľame na obed do výbornej záhradnej reštaurácie Gaia. Okolo nás po uliciach vrie život, skupinky trekerov, návštevníkov, pouličných predajcov a dohadzovačov robia tomuto miestu nenapodobiteľnú atmosféru.
Objednáme si jedlo a pivo Everest z ,, limitovanej série,, a začína prvá bojová porada. Pripravujeme podklady na trekingove povolenia, zoznam chýbajúcich veci na trek, meníme peniaze v blízkej zmenárni a zo zväzkami rupií čo za naše ťažko zarobené evry dostaneme máme aspoň na pár hodín pocit že sme boháči.
Nepálska ,,highway,,
Po obede sa vyberieme na nákup chýbajúcich vecí v množstve outdoorových obchodíkov. Je na výber množstvo viac či menej kvalitných napodobenín známych outdoorových značiek za veľmi priaznivé ceny. Podvečer vyrážame do ulíc a končíme v jednom z množstva barov zo živou rockovou muzikou. Zlaté Káthmandu. Horšie sa vstáva z postele druhý deň ráno keď nás pred hotelom čaká pristavený mikrobus a odchádzame do Pokhari, druhého najväčšieho mesta Nepálu. Dvesto kilometrov tu trvá 7 až 8 hodín takže sa máme na čo tešiť. Cesta sa kľukatí stredným Nepálom, popri svahoch a terasovitých políčkach, popri riekach ktoré tečú z Himalájí a popri chudobných domčekoch a chatrčiach popri ceste. Napriek tomu že cesta nesie hrdý názov ,,highway,, je to rozbitá dvojprúdová cesta preplnená nákladiakmi, autobusmi a motorkami, osobných áut je pomenej. Po siedmich hodinách adrenalínovej jazdy prebiehajúc kamióny miestami len jedným kolesom na vozovke sme v Pokhare, prijemnom mestečku na brehu jazera Fewa Lake.
Pokhara - Beni - Darbang
Mesto je obklopené hrebeňom Himaláji a priamo nad nami sa týči hradba Annapurny a jej vrcholov, ako aj posvätný, takmer 7000 metrov vysoký posvätný kopec Machapuchre alebo Rybí chvost ako znie jeho preklad. Prijemné miesto na oddych a už tešíme ako sa sem po treku na niekoľko dní vrátime. Ráno nás čaká asi trojhodinový presun do mestečka Beni, križovatky v údolí rieky Kali Gandaki kde náš už čaká náš expedičný team. Ten predstavuje kuchára, pomocníkov, druhého nepálskeho sprievodcu a najmä množstvo nosičov ktorí tu ležia na košoch s potravinami, balíkmi a taškami s rôznymi neidentifikovanými vecami, varičmi a bandaskami benzínu, Tu ešte nie je ale našej ceste koniec. Po obede a rekapitulácii materiálu presadáme aj s celou ,,perepúťou,, do dvoch malých autobusíkov a ideme do vedľajšieho údolia hore riekou Myagdi Khola ďalšie dve hodiny do dedinky Darbang. Tu majú všetky cesty a dopravné prostriedky konečnú. Cestou ale kvôli zosuvu pôdy jeden krát prestupujeme, prenášame náklad cez zosuv k ďalšiemu autobusu na druhej strane, naložíme všetok náklad opäť na strechu autobusu a ideme ďalej.
V Darbangu sa na miestnom futbalovom ihrisku kde plánujeme postaviť náš prvý tábor koná predvolebný míting Maoistickej komunistickej strany a tak sa presunieme na noc do miestneho hotelíku aj keď hotelík je moc silné slovo na toto ubytovacie zariadenie. Nevadí, čaká nás náš prvý večer mimo civilizáciu, atmosféra hlbokého himalájskeho údolia je silná, okolo nás stúpajú vysoké strmé zelené kopce, pod nami hučí rieka Myagdi Khola, cikády v stromoch cvrlikajú o dušu. Vzrušenie zo zajtrajška je cítiť vo vzduchu. Konečne už zajtra, po toľkých dňoch cestovania a presunov vyrazíme len tak s batohom na chrbte hore údolím k vysnívaným zasneženým Himalájam...
Darbang - Italy Base Camp
Ráno vstávame veľmi skoro asi o 6.00 hod. pobalíme veci, dávame si posledné raňajky pod strechou domu na ďalších 12 dní a pod vedením nášho nepálskeho sprievodcu číslo II. Pasanga Sherpu vyrážame na vysnívaný trek.
Na moje nemilé prekvapenie prvé tri hodiny ideme po novo vybudovanej ceste ktorú vystrieľali a vybagrovali v strmých kopcoch za posledné dva roky odkedy som tu nebol. No čo už, civilizácia sa tlači nemilosrdne aj do najhlbších končín Himalájí. Na šťastie po troch hodinách prašná cesta končí a nasleduje už len úzky chodník vyšliapaný za stáročia kopytami karaván a nohami miestnych obyvateľov národa Magarov ktorí obývajú toto hlboké himalájske údolie. Subtropický himalájsky prales striedajú malé osady s ryžovými políčkami a banánovými stromami. V diaľke v oblakoch miestami presvitne a zasvieti bieloba ľadovcov šesť a sedemtisícových štítov ktoré zatiaľ len tušíme v diaľke. Ráno pri štarte sme mali možnosť vidieť v diaľke Dhaulagiri II. ale potom sa nám stratila z očí.
Tú najvyššiu, Dhaulagiri I. uvidíme až piaty deň nášho pochodu niekde pri osade Dobang. Naša karavána sa roztratí po údolí ale miestami sa stretáme ako napríklad pri jednej miestnej chatrči kde chalani objavili a prvý krát koštujú miestny ryžový alkoholický nápoj čang. Prvý tábor rozkladáme poobede okolo druhej hodiny na krásnom romantickom mieste na čerstvo pokosenom ryžovom poli pri obrovskom vodopáde pod ktorým sa všetci, za aktívneho okukovania miestnych detí aj okúpeme. Sme vo výške asi 1400 metrov nad morom, teplota príjemných 25 stupňov a svieža voda nám zmýva prach a pot dnešného dňa. Nádhera. Podvečer si dáme ešte ,,aklimatizačnú,, túru do osady nad nami kde okrem osady navštívime aj malú jaskynku v ktorej žijú obrovské netopiere. Potom už bežíme naspäť do tábora na večeru, na náš prvý dalbat, nepálske národné jedlo - šošovicovú kašu s ryžou a zeleninovým kari, ktoré nám náš kuchár Nuri Sherpa bude variť nasledujúce dni každý druhý deň na večeru.
Ráno už ideme podľa harmonogramu ktorý budeme mať ďalších 11 dní.
Budíček so šálkou horúceho čierneho čaju až do stanu, hygiena, balenie vecí, raňajky. Naše raňajky boli vždy vajcia na nejaký spôsob, buď varené alebo omeleta alebo praženica alebo volské oko, jednoduché placky čapáti podobné našim lokšiam, ovsená alebo ryžová kaša, med, džem a veľa čaju a teplého mlieka. Je pravda že všetkého sa človek preje a tak posledné dni na treku sme vajíčka ponúkali na výmenu a kašou sme sa pomaly obhadzovali. Medzitým ako my dojeme si už nosiči naložia na chrbty svoje náklady a vyrazia popredu. Po raňajkách s takmer prázdneho tábora vyrážame aj my. Dnešná etapa je úplne iná ako včerajšia, hneď z rána nastúpame asi 500 výškových metrov s krásnymi výhľadmi, potom prejdeme do horského pralesa a ďalšiu hodinku ideme ním, až prídeme opäť k domčekom a rozsiahlym ryžovým políčkam kde práve zbierajú úrodu. V osade si dávame obednú pauzu, oddychujeme dolievame si tekutiny, fotíme.
Poobede keď slnko trochu poľaví pokračujeme ďalej. Tých 500 výškových metrov čo sme ráno tak ťažko nastúpali teraz schádzame nadol. Prekračujeme cez starý zavesený most ponad dravú rieku Myagdi Khola - ďalšie dva dni pôjdeme po jej ľavej strane. Táboríme kúsok od rieky, opäť na romantickom mieste a opäť za asistencie miestnych detí ktoré z nás majú veľkú atrakciu. Vysoké, možno až niekoľko kilometrové úbočia zeleného himalájskeho lesa máme opäť nad sebou. Ráno sa nad nimi prevaľujú oblaky ale keď vyjde slnko oblaky sa stratia a opäť je krásny októbrový deň, teplo a vlhko. Len biele vrcholce ľadových štítov v pozadí modrej oblohy hovoria o tom že sme v Himalájach. Kým sa ich ale budeme môcť dotknúť pretečie ešte veľa vody v divokej rieke Myagdi Khola.
A tak nahadzujeme na chrbty ruksaky a vyrážam hore obrovskou dolinou ďalej. Dnešný deň máme v pláne prísť až do dedinky Boghara, poslednej väčšej osade v údolí, potom nás budú čakať už len chatrče a búdy v horách. Opäť stúpame chodníkom miestami nahor, miestami schádzame nadol, tak ako to v Himalájach býva dobrým zvykom. Výhľady sú opäť nekonkurenčné, vodopády padajúce na druhej, strmšej strane údolia dosahujú výšku až 120 metrov. V teame vládne veľká pohoda, najmä Jano z Horehronia ju udržuje svojimi vtipmi, príhodami zo svojho života a historkami z jeho rodnej obce Pohronská Polhora. Poobede prichádzame do Boghari. Tábor rozkladáme na veľkej terase vysoko nad údolím s výhľadom ako z orlieho hniezda. Hladní ako vlci zjeme neskorý obed a s niektorými chalanmi sa vyberáme na ,,aklimatizačnú túru,, po okolí. Alino s Ľubom zostávajú v tábore, ležiac na karimatkách si užívajú krásny výhľad na údolie a lúče hrejivého slnka na ktoré budú za pár dní len spomínať. My prechádzajúc cez terasovité políčka pokračujeme nahor do strmých brehov, navštevujeme miestnu školu kde ešte prebieha vyučovanie a fotíme sa s deťmi v jednej s tried. Vyliezame na najvyšší kopec nad dedinou a kocháme sa pohľadom navôkol. Na zostup nadol zvolíme novú ,,extrémnu cestu,, doteraz ešte nezlezenú,, a tak sa prebíjame bambusovým pralesom, viac po zadku ako na nohách schádzame nadol. Ako hovorí náš spolupútnik Dušan, hrdinovia sa rodia v ťažkých chvíľach.
Keďže práve prebiehal hinduistický sviatok Tihár večer sa zúčastňujeme kultúrneho programu ktorý pre nás pripravil miestny folklórny súbor na čele s učiteľom školy. Boli sme usadený do plastových stoličiek, tanečníčky s miestneho folklórneho súboru nás ovešali náhrdelníkmi z kvetov, náš pomocný gajd Pasang nám nalial ryžové víno čang ktorý tu bol mimoriadne hustý a mimoriadne hnusný a začali sme si vychutnávať folklórne pásmo plné piesni, tancov, príhovorov. Vo veľkom finále sme boli dokonca vyzvaní do tanca aj my, pri národnej piesni Resam Firiri čo je taká nepálska obdoba piesne Na Kráľovej holi...Samozrejme sme si túto príležitosť nenechali ujsť a pohyb našich tiel za spevu nekonečnej piesne Resam Firiiri sa niesol hlbokým himalájskym údolím. Neverili sme tomu ale pieseň nakoniec asi po polhodine skončila, už si asi nikto z prítomných nespomenul na žiadnu slohu a tak sa po záverečnom prejave a poďakovaní za sponzorské dary spustila miestna diskotéka. Podotýkam že miestny DJ púšťal nepálske piesne z mobilného telefónu cez mikrofón do bedne čo bola zosilovač aj reproduktor v jednom. Nevadí hlavne že to hučalo na celú dolinu. Naši nosiči sa nedali zahambiť, až doteraz čakali na svoju veľkú chvíľu a vybehli na tanečný parket a trsali a lietali po parkete ako o dušu. My postarší sme sa vybrali do spacákov nakoľko nás zajtra čakal ďalší ťažký ale skvelý a krásny deň.
Etapa štvrtého pochodového dňa by sa dalo ľahko rozdeliť do dvoch rovnakých častí. Doobeda sme stúpali nekonečnými traverzami v strmých trávnatých svahoch často s niekoľko sto metrovými priepasťami pod nami. Po obede (na romantickej lúčke s byvolími lajnami) sme postupovali poobedňajšiu etapu vo vlhkom subtropickom horskom pralese, viac menej stále popri potoku, po blate, koreňoch obrovských stromov až na táborisko Dobang. Dobang je naozaj pekná horská lúčka s potôčikom a s dvoma chatrčami v nadmorskej výške asi 2500 metrov. Stavanie stanov ale urýchlil dážď ktorý sa spustil z oblohy a tak sme mali prvý večer v spoločenskom stane za bubnovania dažďových kvapiek.
Ráno bolo opäť krásne, slnko osvetľovalo štíty vyumývaných vrcholov pocukrovaných čerstvým snehom. Nás čakala pralesná etapa do táboriska Salaghari. Prekročili sme po novom moste rieku Myagdi Khola na pravú stranu a stúpali sme nekonečným bambusovým pralesom nahor. Opakovalo sa včerajšie popoludnie a blato sa striedalo s ešte väčším blatom, koreňmi stromov, potokmi a strmými svahmi. Aby to nebolo také jednotvárne tak asi v polovici úseku vyhlásil Jano že stratil fotoaparát kde mal okrem krásnych záberov z treku aj neopakovateľné zábery z rodnej obce a fotky svojich boxeristických fanyniek a tak som neváhal a vybral sa s ním fotoaparát hľadať. Samozrejme že sme ho nenašli a to sme sa vrátili takmer až do Dobangu, až pri ceste naspäť mal Jano Deja Vu a fotoaparát našiel. To už nad našimi hlavami bubnovali dažďové kvapky a tak sme sa v daždi vracali naspäť k batohom a potom pokračovali do táboriska Salaghari, nazývaného aj Forest Camp vo výške asi 3000 metrov nad morom. Táborisko bolo vlastne len niekoľko terás vysekaných vo svahu v lese pod obrovskými himalájskymi jedľami a dve ešte menšie chatrče ako včera. V táborisku vládla mĺkva nálada, dážď a vlhko nepridávalo na optimizme. Spolu s nami bola na táborisku aj skupina Rakušanov zo svojim teamom, asi šiesti starší páni v rokoch a jedna dáma tiež nie najmladšia.
Čakanie na dalbath a ponurú náladu vylepšil Dušan ktorý poslal Danuri zohnať v táborisku nejaký alkohol. Danuri bol úspešný a podarilo sa mu odniekaľ zakúpiť a doniesť veľkú fľašu Kukuri rumu, nepálskeho nápoja zo znakom dvoch ghurkských nožov. Nálada sa uvoľnila, spoločenským stanom sa začali niesť veselé historky z Horehronia a spevy ľudových piesní z Hybe. Pekný večer to bol a dokonca v noci prestalo pršať a na nočnú oblohu vyliezli hviezdy ktoré boli opäť o kúsok bližšie k nám. Šiesty deň pochodu do Talianskeho BC. Opäť bolo krásne ráno a nebo bez obláčika, aj keď už oproti minulým dňom bolo podstatne chladnejšie. Vlhkosť a zima nám hlboko vliezala pod oblečenie. Výška 3000 metrov je 3000 metrov plus takmer 100 percentná vlhkosť bola cítiť. Rýchlo sme postojačky zjedli raňajky a vyrazili sme aby sme sa zohriali. Dnešný úsek bol oproti minulým dňom najkratší, čakali nás len 3 hodinky chôdze ale asi najkrajší lebo dnes sme mali prísť do Talianskeho Base Campu pod Dhaulagiri vo výške 3700 metrov a dnes sme prvý krát mali vidieť Dhaulagiri I. Nepálsky preklad jej mena znie Biela hora.
Všetci sme sa moc tešili. Hneď za táboriskom bola moréna obrovskej lavíny ktorá tu spadla na jar a ktorú sme od táboriska ani riadne nevideli. Až teraz keď sme po nej kráčali sme mali možnosť vidieť jej rozmery. Musím uznať že bola kolosálna a ešte nikdy predtým som nevidel tak obrovskú lavínu. V najširších miestach bola asi pol kilometra široká, dlhá bola ani neviem koľko lebo sme nevideli kde presne začínala. Padla z obrovskej steny šesťtisícovky Manapati najbližšieho suseda Dhaulagiri. Lavína zobrala zo sebou a pomlela obrovské stromy, také obrovské pod akými sme dnes v noci spali. Torzá stromov teraz trčali z morény ako memento skazy. Tlaková vlna ktorá sprevádzala lavínu skosila po úbočiach ďalšie stromy a poukladala ich na zem ako zápalky. Niečo podobné ako keď padol na Sibíri začiatkom 20 storočia Tunguzský meteorit.
Musela to byť naozaj poriadna ,,šupa,,. Na druhú stranu lavínište malo tú výhodu že sa po ňom dobre kráčalo, bol na ňom už vychodený dobrý chodník, nemuseli sme sa predierať pralesom, bahnom, obchádzať kamene a stromy a hlavne sme mali krásny výhľad na hory okolo seba až sme konečne pred sebou uvideli aj kráľovnú - 8167 metrov vysokú Dhaulagiri I. siedmu najvyššiu horu našej planéty. Jej mohutná juhozápadná stena čnela nad nami ako prízrak a mali sme pocit že sa jej môžeme dotknúť. Taliansky Base Camp bol učupený pod ňou na trávnatej planine nad morenou ľadovca a vyzeral ako kura pod veľkou kvočkou. Po príchode do tábora zavládla zaslúžená eufória. Boli sme na krásnom mieste, obklopení amfiteátrom hôr, slniečko krásne svietilo na oblohe a sušilo naše mokré stany a vlhké spacáky a oblečenie. Mali sme pred sebou jeden a pol dňa oddychu a bolo nám fajn, takéto okamžiky si bolo treba užiť.
POZN: Pokračovanie reportáže Dhaulagiri trek.
