Je synonymom nehostinnej prírody, krutého počasia, a – v nejednom prípade – i množstva ľudských nešťastí. Rozloha 10 miliónov kilometrov štvorcových je na hranici ľudskej predstavivosti, mrazy až -70 stupňov Celzia sú ďaleko za ňou. Vitajte na Sibíri!
Takmer pol glóbusu!
Od Uralu až po Ochotské more, od Severného ľadového oceánu až po hranice s Mongolskom a Čínou. Definície a snahy o presné geografické vymedzenie sa líšia, zjednodušene sa dá povedať, že Sibírou sa nazýva celá ázijská časť Ruskej federácie. Žije tu okolo 36 miliónov ľudí a väčšina sa hlási k ruskej národnosti. Ďalšími početnými etnikami sú Turci a Mongoli, no okrem nich Sibír obýva ďalších asi 40 národností, ktoré majú v Rusku dokonca vlastný oficiálny register! Ľudia žijúci na Sibíri však nie sú iba kočovníci so saňami a v huňatých kožušinách, ktorí vyrezávajú hrdzavými pílami diery do zamrznutých jazier. V súčasnosti žije viac ako 70% populácie v sibírskych metropolách – od Jekaterinburgu a Čeljabinsku cez Omsk a Novosibirsk, až po Vladivostok, mesto neďaleko hraníc s Čínou a Severnou Kóreou.
Ujguri, Šibiri, Mongoli...
Prapočiatky osídľovania Sibíri sa datujú do obdobia paleolitu – staršej doby kamennej. Postupom tisícročí na tomto rozsiahlom území vznikali a zanikali rôzne štátne útvary, väčšinou sa však vo veľkom kočovalo. Etniká Jencov, Hunov, či Ujgurov, sa živili, samozrejme, najmä lovom, poslední menovaní vytvorili v 9. storočí významný štát za Bajkalským jazerom. Od 13. storočia väčšinu Sibíri zabrala expanzívna Mongolská ríša. V Tajnej kronike Mongolov, ktorú doboví historici písali na priamy rozkaz samotného Džingischána, sa prvýkrát spomína územie Sibíri – meno dostala podľa lesného etnika zo severu, Šibirov. Po rozpade mongolského impéria vzniklo na Sibíri niekoľko územných jednotiek (medzi inými tiež moslimská Zlatá horda, ktorá sa rozprestierala na západnej Sibíri a na juhu dnešnej Ukrajiny, až po Krymský polostrov), všetky sa tak postupom času rozpadli na viacero menších útvarov, tzv. chanátov. Roztrieštené územie tak priam volalo po ďalšej mohutnej expanzii...
...a nezadržateľní Rusi
V 15. storočí začali za Ural prenikať oddiely ruských vojsk. Cár Ivan IV. Hrozný vyslal na východ kozácke jednotky, ktoré v nejednotnom regióne slávili úspech za úspechom. Roku 1582 dobyli Sibírsky chanát. Vojvodca Jermak Timofejevič v rozhodujúcej bitke v sútoku riek Tura a Toboľ na hlavu porazil slabo vyzbrojené nepriateľské vojská a úplne zruinoval ich hlavné mesto Kašlyk. Keď cár Ivan uvidel bohatú korisť, ktorú mu do Ruska priniesli Jermakovi poslovia, už ani najmenšia pochybnosť nestála v ceste ďalšej expanzii. Z pôvodne vojenských pevností začali vznikať prvé sibírske metropoly, napríklad Toboľsk, Mangazeja, Jakutsk. V roku 1628 ruské oddiely dosiahli brehy rieky Leny a čoskoro už žiadne „ďalej na východ“ nebolo – ruské územie sa rozšírilo až po Ochotské a Japonské more.
Vyvrheli do bane!
V rukách cárskeho Ruska sa zo Sibíri stal postrach, zdvihnutý prst štátnej moci. Ľudia nepohodlní systému, rebeli, slobodomyseľní vzdelanci, tuláci, previnilci, vrahovia, väzni, tí všetci sa stali vydedencami spoločnosti a zakúsili drsné sibírske podmienky. Okrem iných tu mal svoje „prechodné bydlisko“ aj spisovateľ Dostojevský, sibírsky mráz pod nechtami pocítil aj slovenský dobrodruh Móric Beňovský. Praktický dôvod posielania vyhnancov práve na Sibír bol prostý – nevyužitý hospodársky potenciál. Postupom času bola Sibír prevŕtaná baňami a posiata ťažobnými komplexmi. A to ju ešte čakal virvar a nepokoj 20. storočia...
Najprv vydrancovať, potom chrániť
Ešte v 19. storočí bola Sibír trvalejšie a hustejšie osídlená iba v okolí vojenských pevností. To sa však začalo na prelome storočí meniť – v rokoch 1891 až 1903 prebehla výstavba legendárnej Transsibírskej magistrály, vďaka ktorej urbanizácia a industrializácia Sibíri dostala úplne nový rozmer. Najdlhšia nepretržitá železničná trať na svete je dlhá 9 288 kilometrov, začína v Moskve a končí vo Vladivostoku. Jej výstavba dala vzniknúť viacerým novým mestám, naopak, niektoré, ktoré železnica obišla, stratili na svojom pôvodnom význame (Toboľsk), niektoré dokonca úplne zanikli (Mangazeja). Po prvej a najmä druhej svetovej vojne bola Sibír aj naďalej „odkladiskom nepohodlných“, fenomén pracovných táborov zvaných gulagy dotiahol do dokonalosti súdruh Stalin. Dnes sú tieto gulagy našťastie len smutnou spomienkou na nie tak dávne utrpenie tisícok ľudí. Pokračoval, samozrejme, aj prudký vzrast sibírskeho priemyslu. Čo na tom, že často aj na úkor životného prostredia? Ropa, železná ruda, meď, zemný plyn, to všetko sa zo Sibíri šírilo do sveta. Bola tu dokonca vyťažená a spracovávaná meď, ktorou je pokrytá newyorská Socha slobody. Príroda týmto bažením po surovinách dostala (a stále dostáva) poriadne zabrať. Aj preto je viacero sibírskych oblastí dnes na zozname svetového dedičstva UNESCO.
Foto: Dmitry A. Mottl
