A vyrábajú sa ďalšie. V rôznych obmenách a variáciách, v licencovaných továrňach, no aj doslova na kolene v garáži. Legendárna zbraň sovietskej armády už desaťročia úspešne súperí aj s ďaleko novšími puškami a samopalmi a predpokladá sa, že sa na piedestáli ešte nejaké to desaťročie udrží.
Všade samý Kalaš
Starší ho poznajú z filmov, mladší z gangsterských počítačových hier. Je vyobrazený na vlajke Mozambiku, keďže bol nezastupiteľným pomocníkom v boji za nezávislosť krajiny. Vojaci vracajúci sa z bojov vraj na počesť tejto zbrane pomenovávali svojich synov, takže v každej mozambickej dedine možno nájsť niekoľko Kalašov. „Pôvodný“ Kalaš, konštruktér zbrane Michail Timofejevič Kalašnikov, odišiel na večnosť pred necelým rokom, ako inak, ovenčený množstvom štátnych a vojenských vyznamenaní. Vinu za smrť, ktorú rozsieval jeho vynález, nikdy nepociťoval.
Príbeh o jednom zámočníkovi
Michail Kalašnikov sa narodil v roku 1919 v ruskom meste Iževsk. Bol v poradí sedemnástym (!) dieťaťom svojich rodičov a odmala ho fascinovala fyzika a technické vedy; ako dieťa dokonca plánoval skonštruovať perpetuum mobile. Vyučil sa za zámočníka, pracoval ako mechanik, kým tesne pred druhou svetovou nenarukoval do armády a nedostal sa k tankom. A technický talent sa prejavil – Kalašnikov do tankov vymyslel počítadlo striel, neskôr prispôsobil dôstojnícku pištoľ Tokarev tak, aby sa ňou dalo strieľať zvnútra pancierových obrov. Počas bitky o Briansk bol vážne zranený a na nemocničnom lôžku mal dosť času premýšľať o ďalšej výzve – keďže červenej armáde chýbala automatická puška, bolo na čase vymyslieť a vyrobiť samonabíjaciu zbraň, ktorá by dokázala konkurovať tým, čo sa vyrobili v Nemecku.
Megaodolný kus kovu
Prvé návrhy boli na svete ešte počas vojny, no prototyp skonštruovali až v roku 1947. Nová zbraň tak dostala pomenovanie AK-47 – Avtomat Kalašnikova, vzor 47. Vďaka zdecimovanému priemyslu sa samopal dostal do výroby až o dva roky neskôr, no takmer okamžite sa ukázalo, že to bol šťastný ťah. Kalašnikov pri streľbe využíval tlak prachových plynov, ktoré odsával z hlavne prostredníctvom plynového kanálika, vďaka čomu bol od začiatku neuveriteľne odolný. Zatiaľ čo iné automatické pušky sa zasekávali či mrzli, kalašnikovu nevadili teploty pod nulou, piesočné búrky, od streľby ho neodradil ani dážď a dokonca ani bahenný kúpeľ. Vďaka jednoduchej konštrukcii sa dal vyrobiť aj na obyčajnom kovoobrábajúcom sústruhu, dal sa neuveriteľne rýchlo rozložiť a znovu poskladať. Komunistickí pohlavári nemeškali a s chuťou skočili po novom vynáleze.
Samopal ako víno
Kalašinkova sa dodnes vyrobilo cca 100 miliónov kusov. Vyrába sa asi v 20 krajinách, iba tri z nich však riadne platia licenčné poplatky. Od konca štyridsiatych rokov sa zbraň vyskytla v každom vojnovom konflikte, od Kórey až po Irak. Počas vojny vo Vietname americkí vojaci vo veľkom odhadzovali svoje zbrane, ktoré sa v nehostinných podmienkach džungle stali nespoľahlivými, a kradli kalašnikovy a muníciu od nepriateľa. Istý americký predajca zbraní na adresu kalašnikova poznamenal, že ruská výroba sa spozná – vraj je to ako s vínom. Ak je najlepšie, tiež vám napadne francúzske. Ak sa povie najlepšia zbraň, napadne vám kalašnikov.
Nie zbraň zabíja
Hoci sa v súvislosti s úspechom vynálezu ponúka opak, Michail Kalašnikov na svojom samopale nezbohatol. V Sovietskom zväze sa totiž zbraň nedala patentovať, a tak namiesto života milionára ďalej pracoval v iževskej zbrojovke a na penzii žil z nevysokého dôchodku. To, že jeho vynález pripravil o život milióny ľudí a že dnes ho nezriedka používajú lúpežnícke a teroristické organizácie, ho nikdy veľmi netrápilo. „Ja som ho zostrojil na obranu vlasti,“ hovoril. „Ak sa zbraň zneužíva na niečo iné, nemôžu za to jej tvorcovia, ale politici neschopní riešiť konflikty mierovou cestou. Nie zbraň zabíja, ale ľudia.“ Michail Kalašnikov zomrel vo svojom rodisku 23. decembra 2013 vo veku 94 rokov. Na poslednú cestu ho vyprevadili čestné salvy – ako inak – z kalašnikovov.
