Kto je vlastne dobrodruh?

Je ťažké pre mňa určiť, kto je vlastne dobrodruh. Je to človek, ktorý sa napríklad na motorke vydá niekam do neznáma, do krajín, ktoré 95% ľudí nenavštívilo, niekto kto si zaplatí cestovku do exotiky, či len obyčajný človek, ktorý sa vydá za prácou niekam, kde možno predtým ani nikdy nebol ako turista? 

Túži spoznať nepoznané a stretnúť nových ľudí či nové kultúry. Ťažko povedať, asi na to nie je jednoznačná odpoveď. Preto bolo pre mňa veľmi ťažké vybrať z môjho archívu fotografií také, ktoré by reprezentovali tému fotosúťaže, ktorá prebiehala na Dobrodruh.sk. Nakoniec som sa teda rozhodol pre fotografie, na ktorých som sám. Nešiel som moc ďaleko do archívov, nakoľko len 15 fotografií bolo možné prihlásiť do súťaže a tak som vybral len fotky z posledných 2 rokov, kedy som bol v Írsku, na Islande, na Malte a emočná fotka v šplechu vody je z Turecka. 

Najviac fotografií v mojom albume pravdepodobne zaberá práve Írsko, nakoľko som tam žil 5 rokov. Každý voľný čas som trávil poznávaním krajiny a návštevou rôznych miest tejto nádhernej krajiny. Akosi mi prirástla k srdcu a ľudia mimo hlavných miest sú prijemní a spoločenskí. Írsko poskytuje nespočetné množstvo miest, ktoré sa oplatí vidieť. Veľkou devízou a surovinou exportu je Írska whiskey. Aj preto som sa minulý rok podujal po nátlaku mojich známych zabezpečiť a urobiť pre nich práve whiskey trip po írskych destilériách. V albume sú dve fotografie z tohto tripu a to tá v sklade s množstvom sudov v pozadí a tiež fotografia, na ktorej stojím pred autom s nápisom Kilbeggan. Najstaršia registrovaná destiléria na svete, ktorá fungovala už v roku 1757. Síce sa s nimi destiléria Bushmills stále háda a uvádza na svojich fľašiach, že existujú od roku 1608, ale vraj o tom nie je žiadny dôkaz. Nič to však nemení na tom, že návšteva Kilbegganu je vynikajúcim zážitkom a návštevu veľmi odporúčam. Výlet mal taký úspech, že ho budem musieť budúci rok asi absolvovať znovu, ale s oveľa väčšou skupinkou. 

 

V lete je to množstvo mojich aktivít ďaleko rozsiahlejšie. Avšak väčšinu môjho voľného času od jari do jesene venujem práve fotografii. Ako som už ale spomínal, je úzko spojené s cestovaním. Inak tomu nebolo ani tento rok koncom apríla. S kamarátom Michalom sme vyrazili opäť do Írska fotiť hniezdenie vtákov na ostrove Irish eye, ktorý je vzdialený len pár kilometrov loďou od Dublinskej prímorskej časti Howth. Ešte pred príchodom na zelený ostrov som zorganizoval človeka, ktorý nás loďou prevezie na ostrov a o dva dni príde pre nás. Dôležité bolo mať dostatočne nabitý mobil, ak by sa niečo zmenilo, či udialo, aby nebol problém kontaktu s pevninou. Nič sme nenechali na náhodu ani pri presune na ostrov a so sebou sme si zobrali nepremokavé vodeodolné vaky, ktoré sa používajú pri splavoch. Počasie býva vrtkavé a more predsa len nie je pevnina. Prihodiť sa môže hocičo a my sme po žiadaných extrémnych zážitkoch netúžili. Výlet sa vydaril a my sme si domov priniesli veľa skvelých fotografií a príjemných zážitkov. Okrem vtáctva sa nám podarilo vidieť aj tuleňov. 

 

Rozbúrená voda, gumený čln a skupina priateľov podobného nadšenia je u mňa oveľa viac obľúbená v Čunove na Divokej vode. Skoro každý rok si dáme spoločné zjazdy s partiou a je to vždy deň plný zábavy a humoru. Taktiež aspoň jedenkrát v roku absolvujem splav niektorej z českých alebo slovenských riek. Treba však pokorne uznať, že Česi sú v tomto smere ďaleko pred nami. Mám na mysli vo všetkom, od poskytovania služieb, vo vybavenosti kempov až po sprievodné akcie. I keď sme už 20 rokov rozdelené krajiny, vždy sa do Čiech vraciam veľmi rád a je len na škodu nás všetkých, že sme neostali ako jeden štát.  Tento rok sa mi dokonca podarilo byť 3 víkendy v Českom Krumlove, ktoré je pre mňa takpovediac rozprávkové mesto. Krásne scenérie a stavby, úzke uličky, mosty či príjemné posedenia v miestnych podnikoch dotvárajú pôvab tohto mesta.