V októbri 2023 som prechádzal obchodným centrom Nivy v Bratislave. V jednom z rohov vnútorných priestorov bola predajná výstava obrazov. Nahé mladé ženy vlniace sa ako dym z cigarety, všetky na pozadí zapadajúceho slnka, tropickej džungle, určite nie chladnej vody padajúcej z výšky kamennej rímsy a už ani neviem na akých variantoch náladového pozadia. Nie som si úplne istý, či niekoho zaujali. V podstate šlo o výtvarnú formu fotografických aktov mladých žien s automobilmi F1, s divokými šelmami, v luxusných interiéroch, s nedotknutou zeleňou, s exotickými papagájmi, s nabúchanými hasičmi, s rýchlymi lietadlami ... Obrázky, ktoré za umenie označí len najsmelší zo smelých kaskadérov s poznámkou, že autor má do sedemnásť rokov a ide o juvenilne umenie, ku ktorému sa o päť rokov výtvarník nebude priznávať. Žiadny z týchto obrázkov nevzbudí pozornosť a nikto nebude zavrhovať smelého sponzora výrobcov výtvarných potrieb, ani prevádzkovateľa obchodného centra. Tak sme prijali nahotu a jej zobrazenie za posledných stodvadsať, možno stotridsať rokov. Keď Gustav Klimt vyzdobil Beethovenovským vlysom podzemný sál budovy Secesie (r. 1902) vyzeralo to tak, že ho možno vyzlečú nielen z jeho obľúbeného plášťa, v ktorom tvoril, ale aj z kože.
„Jeho vlys však naráží na hráz odmítnutí. Je kritizován jako chudokrevný a toporný. Zobrazené figury jsou pociťovány jako odpudivé. Zejména tři Gorgony, alegorie „Necudnosti“, „Smyslnosti“ a „Nestřídmosti“, vyvolávají bouři nevole, protože Klimt obraz bohatě zaplnil faly, ženskými pohlavními orgány, spermiemi a vajíčky. Co jisté návštěvníky přitahuje, to většinu jiných odhání a výstava zaznamenává finanční krach.“[1]
Tu niekde je odpoveď na otázku: Čo tá erotika? Erotika môže byť výpoveďou, rovnako ako môže byť ničím. V lepšom prípade je aspoň trochu vzrušujúca.
Secesia, budova so šalátom na streche
Sú vo Viedni ikonické budovy. Hundertwasserhaus, Stephansdom, Wiener Staatsoper. Pokojne k nim zaraďte der Wiener Secession, jednoducho Secession. Skôr ako o budove, pár slov o secesii: „Pochvalným slovem v období secese bylo slůvko „dekorativní“. Obrazy a tisky měly našemu oku poskytnout pohled na pěkný vzor, ještě než vůbec poznáme, co obraz vlastně znázorňuje. Tato móda pomalu, ale jistě dláždila cestu novému uměleckému přístupu. Už tolik nezálěželo na motivu či jímavém příběhu, jen když obraz či tisk vzbuzoval příjemný účinek. A přesto měli některí umělci čím dál větší pocit, že se při tomto hledání z umění cosi vytrácí – a to se zoufale snažili znovu nalézt“[2]. K pochopeniu secesie je to málo, ale k porozumenie jej zvláštností už dosť.
„Každej dobe jej umenie, každému umeniu slobodu“, tento výrok rakúskeho novinára židovského pôvodu narodeného v Maďarsku Ludwiga Hevesiho je umiestnený nad vchodom do Výstavného pavilónu Viedenskej secesie (Ausstellungsgebäude der Wiener Secession). To je plný názov budovy, ktorú naprojektoval Joseph Maria Olbrich. Tridsaťročný architekt, zamestnanec ateliéru Otta Wagnera, sa rozhodol umiestniť stavbu na Ringstrasse. Návrh však vyvolal nevôľu viedenskej mestskej rady a stavbu museli umiestniť na Friedrichstrasse. „Výstavba dočasného výstavného pavilónu maximálne na desať rokov“ (zápisnica zo zasadnutia miestneho zastupiteľstva 17. novembra 1897). Budova tu nemala šokovať útlocitné viedenské oči. Základný kameň položili 28. apríla 1898 a o šesť mesiacov neskôr, 29. októbra 1898, bola stavba dokončená.
Charakteristickým tvarom celej budovy je kocka. Teda mnoho kociek. Kocky vedľa seba, na seba, pomedzi seba, akoby utvárali celý priestor. Výnimočným je dekor, okrasné prvky fasády. Vavrín, pokrývajúci kovanú konštrukciu kupoly s priemerom 8,5 metra, je tvorený z 2500 pozlátených listov a 311 bobúľ (to je ten „šalát“ na streche, ako vavrín posmešne nazvali sami Viedenčania). Tri hlavy Gorgon, trochu strašidelné, ale priťahujúce pohľad, nad vstupnými dverami, symbolizujú umenie v troch formách: v architektúre, v sochárstve a v maliarstve. Sovy, družky Pallas Atény, spodobujú múdrosť, víťazstvo a remeslá. Záhadou sú pre mňa jašterice a korytnačky, ich význam nepoznám, ale oceňujem, že sú milé (koniec koncov aj majster Gaudí k nim mal blízky vzťah).
Klimt, Beethoven a Secesia
Nepožičal som si audioguide, aby som si vychutnal Klimta v Secesii. Neviem, či niekto vysvetľoval jeho dielo. Predniesť Klimtovu výpoveď k jeho chápaniu Ódy na radosť vnímam ako odvahu vojnového korešpondenta bežiaceho vpred smrtiacim guľkám. To nie je odvaha z tohto sveta. Pustite si Osudovú a pustite si Ódu na radosť. Ak sa vám jedna bude zdať ľahká ako oceľový poklop na hlbokom hrobe a druhá ako jarný vánok na tvári, vedzte, že stále je to výpoveď jednoho a toho istého človeka. Beethovena. Bez ťažkého poklopu zatvárajúceho vás v osudovom šialenstve duniacej Osudovej, brániacemu vám vidieť denné svetlo, by nebola tá hymnická radosť Ódy. Sú to dva konce jednej palice. Klimt neurobil nič iné, len vložil do obrazu, to ako ju vnímal on. Tie štíhle mladé ženy s dlhými vlasmi pozývajúce k erotickej extáze, nahá, objímajúca sa dvojica, ale aj gigant Tyfón, opica s hadím chvostom a krídlami, ktorá človeka schrumká ako čips s cesnakovou príchuťou, pretože záhubou hrozí aj bohom. Strach a radosť, sex aj smrť, krása aj hnus. Hádes či Pluto, vládca Podsvetia, si radosťou môže šúchať ruky. Toto je jeho svet. Verím, že ani Klimt by vám to nechcel takto vysvetľovať. Asi by nechal na vás, ako budú obrazy pôsobiť.
„V roku 1902 navštívil beethovenovskou výstavu Auguste Rodin a blahopřál Klimtovi k jeho“tak tragickému a tak božskému“ vlysu.“[3]
Beethovenovský vlys v budove Secesie sa oplatí vidieť.
Contemporary Art
Nemalo by sa to robiť, spravil som to. Použil som priamo anglický pôvodný názov pre súčasné umenie v slovenskom článku. Prečo? Pretože práve toto slovné spojenie vystihuje míľové kroky, ktorými sa pohlo umenie od umenia ku ... contemporary art. Klimt stvoril svoju secesiu ako ... povedzme, že hmotný prejav duchovného sveta antických (a asi nielen tých) bohov na Zemi. Contemporary art prezentované v Secesii na jeseň roku 2023 bolo ... naliehavé a zrozumiteľné ako neočakávaná hnačka. Vizuálny majsterštik pána Mykolu Ridniya ( https://secession.at/ausstellung_mykola_ridnyi ) spočívajúci v obrázku rozpadávajúceho sa paneláku v priestore niekde medzi Nemeckou demokratickou republikovou, Moldavskou sovietskou socialistickou republikovou a Kamčatkou bol pre mňa nutkavosťou výpovede výtvarného umelca tak zrozumiteľný ako kvantová fyzika pre čerstvého absolventa Materskej školy. Inštalácia znázorňujúca kôpky záhradkárskeho pôdneho substrátu s kvetináčmi s ešte živými kvetmi a držadlami na slúchadlá (Mai Ling a expozícia Not your ornament https://secession.at/ausstellung_mai_ling ) sprevádzaná video výpoveďou novej éry kváziamazonských možno indiánov (čosi ako produkt slobodnej lásky pionierskeho tábora s new age komunitným centrom) bolo o moc zaujímavejšie. Dokonca som mal našlápnuté vkročiť do expozície. Ibaže keď som uvidel na druhom konci miestnosti zatvorené dvere, tak som to vzdal. Nevstúpiš dva krát do Mordoru ... Určite vrcholom, vrcholov, orgastickým výbuchom vizuálneho zážitku bol Choosing soitor (autor Soil Thornton https://secession.at/ausstellung_soil_thornton ). Na prízemí budovy, vo dverách do výstavného sálu bedňa ako na uloženie hudobnej aparatúry. Za ňou niečo ako matrac veľmi prerasteného Otesánka so šírkou cca 168 cm. Manželka sa pozrela ponad matrac a hovorí: „Aha, to asi pripravujú na novú výstavu“ ...
Mám konzumný vzťah k umeniu. Mám jednoduchú tabuľku na jeho hodnotenie: páči x nepáči. Toto sa vymklo môjmu vzťahu aj hodnoteniu.
Alebo si musím osvojiť už spomenutý výrok: „Každej dobe jej umenie, každému umeniu slobodu“.
Do Klimtovej vily
Klimtova vila neexistuje. Teda existuje, ale Klimt v nej nikdy nebol. Teda bol, ale vtedy to nebola žiadna vila. Bol to domček, ďaleko od centra Viedne, v ňom ateliér. Ten ateliér, v ktorom ostali dva nedokončené obrazy. Dáma s vejárom sa na jar roku 2023 predala v aukčnej sieni Sothebyʼs za 98,7 mil. eur.
Úžasné je, že priestor ateliéru je viac menej verne zachovaný. V dostatočnej miere prezentovaný ako autentický a nachádzajú sa v ňom reprodukcie oboch obrazov, ktoré sa tu po Klimtovej smrti našli. Netreba mi veľa, predstavivosť sa mi občas rozbehne ako parná lokomotíva, zahalí mnohé do zvláštnej vône spáleného uhlia, rozostrí obraz, ale prinesie pocit in natura. Akoby to bolo naozaj. Akoby v tej miestnosti voňali farby. Akoby na tej posteli bolo stále pokrčené prádlo po tom, čo sa v nej majster váľal. Akoby tie obrazy boli skoro-skoro dokončené. Klimtova vila vo Viedni, nie je Klimtova vila. Ale je to miesto, kde sa vám môže zdať, že Klimtov duch tam nechýba.
Mimochodom ten domček – pôvodný ateliér zabudovali do vily. Dve okná v prízemí sú pôvodné okná Klimtovho domčeka.
Krásne miesto.
Otváracie hodiny:
Budova Secession
Friedrichstraße 12, Viedeň
Doprava:
U-Bahn: U1, U4 (Station Karlsplatz)
Straßenbahn: U2Z, D, 1, 2, 62, 71 (Station Opernring)
Autobus: 59A (Station Opernring)
Lokalbahn: Badner Bahn (Station Opernring)
Utorok – Nedeľa 10.00 –18.00 hod.
Vstupné 12.-eur
Zľavnené (študenti, seniori, deti) – informácia na https://secession.at/informationen_tickets
Gustav Klimt villa
Feldmühlgasse 11, Viedeň (13th district)
Doprava
U-Bahn U4: zastávka Unter-St.-Veit (asi 3 minúty pešo)
Električka 10: zastávka vzdialená asi 100 m
Otvorené utorok – nedeľa 10.00 – 18.00 hod.
Vstupné 10.-eur
Študenti 5.-eur
Aktuálne informácie: https://www.klimtvilla.at/?lang=en
Ako do Viedne, ako vo Viedni?
Cestovanie z Bratislavy do Viedne autobusom, alebo vlakom je drahé. To je fakt. Zásadne si treba kúpiť lístok vopred cez internet. Najlacnejšia cesta je vlastným autom mimo diaľnice cestou č. 9 na trase Hainburg – Fischamend – Schwechat – Viedeň.
Najekonomickejším cestovaním po Viedni je verejná doprava. Cestovný lístok je vhodné si kúpiť vopred cez internet https://www.wienerlinien.at/web/wl-en/day-ticket-vienna a za 8.-eur (cena v roku 2023) máte možnosť počas 24 hodín využívať všetky prostriedky mestskej hromadnej dopravy, vrátene metra.
[1] Gilles Neéret, Gustav Klimt 1862-1918, Benedikt Taschen/Vydavateľstvo Slovart, 1994, str.40
