Pravdepodobne len nadšenec zemepisu dokáže na mape okamžite vyhľadať Turkménsko. Známy je aj názov Turkmenistan. Uzbekistan, Kizrgizstan (Kirgizsko), Tadžikistan. Názvy štátov Strednej Ázie sa často pletú. Ďalšia vec, v porovnaní s ostatnými krajinami naokolo je Turkménsko tak trochu na pokraji záujmu. Územie je tvorené prevažne púšťou, horúcou a vyprahnutou krajinou, čo nie je pre turistov na prvý pohľad príliš atraktívne. Väčšina návštevníkov tak cez krajinu iba tranzituje na trase medzi Iránom a Uzbekistanom.
Cesta vedie prevažne pustou oblasťou a do éteru sa tak dostávajú informácie o fádnej a nudnej krajine. To je prvý dôvod. Ten druhý a možno aj hlavný treba hľadať v autokratickej vláde, ktorá býva často porovnávaná s režimom v Severnej Kórei. Prezident Berdimuhamedow, ktorý bol v čele krajiny do marca 2022 mal absolútnu moc. Od marca je v čele nový prezident a syn toho starého - Serdar Berdimuhamedow. Akoby zdedil trón. Tak som zvedavý, ako sa bude vyvíjať situácia. Totiž, v minulosti sa tu diali zaujímavé veci.
Otec národa - Turkmenbaši
Krajinu asi najviac preslávil megalomanský prezident Niyazov, známy ako Turkmenbaši. Ten sa po rozpade Sovietskeho zväzu chytil vlády mimoriadne pevnou rukou a vytvoril kult osobnosti. Zaumienil si, že ukáže svetu veľkosť Turkménska a tým zároveň aj veľkosť svoju. Začal mohutnou a pompéznou výstavbou, zlatými sochami, zvláštnymi zákazmi a príkazmi. V mestách tak bolo po dlhé roky zakázané fajčiť, nakoľko vodca dostal infarkt a musel s tým prestať. Tak s tým museli prestať aj ostatní. Dnes už Turkméni fajčia opäť ako ako Turci, no cigarety sú tu na miestne pomery stále drahé.
Vráťme sa k otcovi národa - Turkmenbašimu. Ten sa rozhodol prestavať a vystavať hlavné mesto Ašchabad z bieleho talianskeho mramoru. Uprostred púšte tak vyrástli osem prúdové cesty, budovy so špičkovou architektúrou, obrovské pozlátené a zlaté sochy, nové štvrte biele ako slonová kosť. Všetko mramor. Guinnessova kniha svetových rekordov dokonca v roku 2013 uznala Ašchabad za mesto s najvyššou hustotou mramorom obložených budov. Peniaze nehrali zrejme žiadnu úlohu. Turkménsko je totiž krajina s nesmiernym bohatstvom zemného plynu. A kohútik držal neobmedzene práve prezident Turkmenbaši.
Ešte nedávny líder Berdimuhamedow sa ale určite nedal zahanbiť. S otvorenými ústami som zostal hneď po pristátí na ultramodernom medzinárodnom letisku, výstavba ktorého stála okolo 2,3 miliardy dolárov. Postavili ho len pre niekoľkými rokmi. "Všimni si, že strecha terminálu z boku pripomína letiaceho sokola s rozprestretými krídlami", upozornil ma s dávkou pýchy v hlase medzi rečou turkménsky spolucestujúci z lietadla. Skutočne, neuveriteľné. Na druhej strane tu medzi ľuďmi panuje do očí bijúca chudoba. Hoci treba jedným dychom dodať, že obyvatelia majú plyn, elektriku a školstvo zadarmo. Alebo skoro zadarmo. Zadarmo bol v minulosti pre domácich aj benzín. No teraz už zaň musia platiť na naše pomery smiešnu čiastku (rok 2019), niekoľko centov za liter. Aj to však vyvolalo veľkú vlnu rozhorčenia. Vkročil som tak do krajiny plnej paradoxov a obrovských kontrastov.
Po krajine iba s miestnym sprievodcom
Turistické víza dostane do Turkménska (Turkmenistanu) ročne len niekoľko tisíc návštevníkov z celého sveta. Aj to väčšinou tranzitné. Čiže iba na krátky a určený čas. Väčšinou na 3 alebo 5 dní. Dovtedy musíte krajinu opustiť. "Turisti z Ruska a celkovo bývalých krajín Sovietskeho zväzu skoro vôbec" vysvetlila nám sprievodkyňa a doplnila: "Chránime sa pred provokáciami". Tu sa hneď dostanem k tomu, prečo sprievodkyňa. Keď prídete do Turkménska na dlhšie s cieľom zostať a spoznávať miestne krásy, tak ako sme to urobili my, nemáte úplnú slobodu pohybu. Je nutné využiť služby domácej cestovnej kancelárie. Ktoré sú mimochodom riadne drahé. Napriek tomu, že ceny na trhu, v reštaurácii, či obchodoch s alkoholom sú pritom reálne za facku. Navyše, návštevníkom, ktorí prišli s cieľom spoznávať Turkménsko a nielen cez neho prejsť v rámci tranzitu je pridelený oficiálny sprievodca. Ten s vami zostáva počas celého pobytu. On povie, kam môžete a kam nemôžete ísť podľa vopred určeného programu. Je to veľmi podobné ako pri návšteve Severnej Kórei. Rozpovie vám aj učebnicový pohľad na život a situáciu v krajine. Aj v dôsledku týchto skutočností tu veľa cudzincov nestretnete.
Ruská menšina v Turkménsku
Rovnako sme dopadli aj my. S tým rozdielom, že v Turkménsku máme kamošov medzi domácimi. V minulosti bolo totiž na Slovensku zopár Turkménov a vznikli tak veľmi cenné známosti. Obrovskou výhodou je aj dobrá znalosť ruštiny. V minulosti tu totiž žila silná ruská menšina, pričom stredná a staršia generácia obyvateľov hovorí celkom dobre po rusky. Len musia chcieť. V krajine totiž posledné roky panujú zo strany režimu silnejúce proti ruské nálady. "V minulosti tu žilo veľa Rusov. Mali sme silnú komunitu, stretávali sa. Za posledné roky sa však skoro všetci presťahovali do Ruska", rozprával Maks, šofér Land Cruiseru 4x4 cestou do púšte. Spoločne sme strávili dlhé hodiny cestou krížom cez púšť Karakum. Dve noci sme tu prespali v stanoch. Uvarili si tradičné jedlá a okúsili aj extrémne vysoké teploty.
Maks, pôvodom Rus sa narodil v Turkménsku, kde prežil celý život. Turkménsky jazyk sa však nikdy nenaučil, podobne ako drvivá väčšina Rusov. V minulosti to nebolo treba. "Dnes sa už s nami nechcú rusky rozprávať. Na úradoch, ani policajti. Viem, že mi rozumejú, no tvária sa, že nevedia", sťažoval si Maks. "Ako sa už mám teraz ja naučiť po turkménsky?" pozeral na mňa s ľahkým, mierne ironickým úsmevom veterán z Afganistanu. "Čoskoro aj ja odídem", doplnil medzi rečou a začal ukazovať fotky z vojny. Bol v špeciálnych jednotkách. Zopár čierno-bielych fotiek bolo aj so zajatými "duchmi", ako volali Rusi afganských bojovníkov. Rozhodne to bol zaujímavý chlapík. Z Turkménska nakoniec aj odišiel. Som s ním v kontakte na FB a dnes žije v Petrohrade. Teda, aspoň posledné správy boli odtiaľ.
KRÁTER Darvaza - "Brána do pekla"
Mali sme tak možnosť spoznať krajinu, ľudí a zvyky prostredníctvom mnohých bizarných situácií. Neodradili vás vyššie uvedené informácie? Tak teraz pre zmenu to najväčšie plus. Turkménsko ponúka jedinečnú príležitosť spoznať krajinu, kde možno nestretnete žiadneho iného turistu. A keď aj, bude ich absolútne minimum. Asi najväčším ťahákom krajiny je "Brána do pekla". Skutočná bomba pre lovcov instagramových fotiek. Večne horiaci kráter uprostred púšte Karakum, najteplejšieho regiónu v celej Centrálnej Ázii. Vo svete je tento kráter známy ako Darvaza. Kľudne by som ho označil aj ako jedno z najpodivnejších miest na svete. Keď už pre nič iné, do Turkménska sa oplatí ísť práve kvôli Darvaze.
So vznikom tohto miesta sa viaže pikantná história. Jama s priemerom približne 70 metrov a hĺbkou 20 metrov vznikla v roku 1971, kedy sovietska výprava objavila v oblasti obrovské zásoby plynu. Počas ťažby sa však pôda pod vrtnou vežou prepadla a pohltila ju.
Aby sa predišlo ekologickej katastrofe, zapálili sovietski inžinieri plyn v kráteri v domnienke, že vyhorí v priebehu týždňa. Horí však dodnes.
A to neuveriteľnou intenzitou, keď žiaru v noci vidno na kilometre ďaleko. Po dlhý čas sa objavovali informácie, že kráter bude zasypaný. A stále sa aj objavujú. "Niekoľko rokov dozadu ho chcel prezident zasypať, vraj je to nebezpečné", pritakávali šoféri. No dodnes sa tak nestalo a dúfam, že ani nestane. Na mňa totiž Darvaza urobila silný dojem.
Asi aj preto, že skutočne je uprostred púšte, kde zatiaľ nevyrástli žiadne hotely, lunaparky ani stánky so suvenírmi. Dorazili sme sem na terénnych autách a rozložili na táborisku pod holým nebom. Kto chcel, mohol spať pod širákom alebo v stanovej jurte. Nevedie sem žiadna značená ani asfaltová cesta, naokolo bolo iba zopár skupiniek v stanoch. Neďaleko sú menšie kopce, odkiaľ je na kráter monumentálny výhľad. Najmä pohľad v noci je nezabudnuteľný. Na nezaplatenie je aj skutočnosť, že tu zatiaľ neexistujú žiadne pravidlá, obmedzenia, ani ploty. Teda presnejšie, je tu malé zábradlie. Postavili ho vraj pod vplyvom udalostí, keď do krátera spadli väčšinou podgurážení návštevníci. Domáci večer pri ohni rozpovedali historku, ako do krátera spadol človek a niekoľko hodín sa dokázal udržať na kamennej plošine, z ktorej sa ho podarilo zachrániť. Neusmrtil ho oheň, teplo ani výpary. Musel mať obrovské šťastie. Mohol som tak ísť úplne až na okraj krátera a dostal sa tak na dosah spaľujúcej horúčavy. Keď zavial vietor ku mne, skoro mi vlasy a kožu oškvarilo.
Dodnes si pamätám, prišli sme sem presne 8. mája poobede. Deň nato, 9. mája sa totiž v Rusku a jeho satelitoch oslavuje Deň víťazstva. Večer sme posedeli pri ohni, rozprávali zážitky a ako to už býva, degustovali miestny koňak. V skorých hodinách ma zobudil hlasný zvuk autorádia, z ktorého na plne decibeli vyhrávala ruská pesnička "Deň Pobedy" - Deň víťazstva. Šofér sa škeril. Kráter Darvaza bol nezabudnuteľný zážitok.
Achaltekinsky kôň
Pravdepodobne jediná krajina sveta, ktorá má v štátnom znaku koňa je práve Turkménsko. A to vďaka mimoriadne cenenému plemenu Achaltekinského koňa. Toto plemeno je považované za národné zviera a svojimi vlastnosťami a stavbou tela je výnimočné. V Turkménsku (Turkmenistane) to dokonca zašlo až tak ďaleko, že majú ďalší svetový unikát a tým je Ministerstvo koní. Áno, aj v tom sú jedineční. Achaltekinsky kôň je neobyčajne štíhly, vysoký, veľmi citlivý na uzdu a má inak koordinované pohyby.
Pritom aj skúsení jazdci môžu mať na jeho chrbte problém. Tieto kone sú často kritizované ako priveľmi chatrné a chudé, čo vlastne nie je ďaleko od pravdy. Majú však neskutočnú výdrž v púšti, eleganciu a sú z nich jedinečné dostihové mašiny. Tešil som sa, že vycválam na alchaltekincovi do púšte. Rovno za slnkom, s vetrom vo vlasoch a zostane mi jedinečný zážitok z jazdy na tomto vzácnom koni. Malo to však háčik.
Hneď po príchode na farmu, kde tieto kone chovajú už po niekoľko generácii, majiteľ, chlap v chlpatej vysokej baranici bol veľmi opatrný. Zdôrazňoval, že tieto kone sú štíhle v chrbte a len ťažko sa do nich možno zaprieť nohami a tým udržať stabilitu. Úplne iné ako bežné jazdenie, čo môže byť pre neskúsených problém. Naliehali sme. Pojazdiť na alchaltekincovi je niečo ako sadnúť na obľúbený harley Elvisa Presleyho. Nakoniec chlap v baranici dovolil vyskočiť na koňa s tým, že on po krátkej prechádzke posúdi, či je to bezpečné. Sitom neprešiel nikto. Musím priznať, že sedieť na tomto koni je ako presadnúť s bicykla na motorku.
Aspoň som však nahovoril Turkménov, aby prevetrali kone na okraji púšte. Namotali sa dvaja mladí chalani a s lenivým odhodlaním prikývli ukázať čo je v nich. Mladíci nasadili chlpaté baranice, ktoré sú súčasťou turkménskeho kroja, vyviedli nás na okraj púšte a tam to rozbalili vo veľkom štýle. Lenivá ležérnosť sa razom zmenila na zúrivý trysk. Úchvatný pohľad. Jazdci boli síce iba dvaja, no keď si predstavím armádu Turkménov so šabľami... Nečudujem sa, keď kočovníci z Ázie valcovali dlhé stáročia svet. Celkový dojem kazili iba obrovské nákladiaky, ktoré boli všade naokolo za mestom. Zrejme bol v blízkosti lom na kamennú drť.
Mesto Mary a starobylý Merv
Medzi najobľúbenejšie miesta turistov patri aj mesto Mary, pri ktorom sa nachádza starobylý Merv. Kedysi bol Merv významným centrom na Hodvábnej cesta a v 12. storočí zrejme jedno z najväčších miest na celom svete. Nanešťastie, v 13. storočí ho vykúpali v krvi Mongoli, z čoho sa už mesto nikdy úplne nespamätalo. Jeho história je oveľa staršia. Hradby starého Mervu sú dnes pod záštitou UNESCO spoločne s niekoľkými starobylými budovami. Na pamiatkach prebieha v súčasnosti postupná rekonštrukcia. "Finančne nám veľmi významne pomáhajú Turci", zdôveril sa miestny sprievodca. Turci napríklad zreštaurovali mauzóleum seldžuckého sultána Sandžara. Aj tu sa odzrkadľuje veľmi dobrý vzťah medzi Turkménmi a ich tureckými bratrancami. Tieto dva národy majú veľmi podobné jazyky a výnimočne dobré vzťahy. Dokonca, do Turecka nepotrebujú Turkméni ani víza. Samotné mladé dievčatá však majú na cestu do Turecka neoficiálny zákaz. Nakoľko panuje obava, že sa viac nevrátia a zostanú v krajine polmesiaca vykonávať najstaršie remeslo.
Na mňa zanechal historický Merv dobrý dojem. Najmä keď som sa vydriapal na vysokú baštu a rozhliadol sa vôkol po šírej vyprahnutej krajine. Aj tu je ešte stále dovolené to, čo by sa na iných tak významných lokalitách bežnému turistovi určite nepodarilo.
Chvíľa na ktorú nezabudnem sa odohrala práve v útrobách mauzólea seldžuckého sultána Sandžara. Priamo uprostred sály bola skupina žien v nádherne farebných šatách. "Ak sa postavíte presne do stredu a zaspievate, bude počuť nádherná ozvena", vyzval nás sprievodca. Skúsili sme. No viete ako to býva. Z hrdiel sa drali iba hrubé falošné tóny. Skupina žien však zanôtila chytľavú pieseň, z ozveny mi naskakovala husia koža. Ako vysvitlo, bol to spevácky zbor. Je dosť možné, že tento spevácky zbor je tu každý deň ako súčasť prehliadky. Dokonca je to vysoko pravdepodobne.
Celý Merv je totiž prázdny. Počuť tu len šum vetra a na jazyku cítiť zvírený piesok. Môžete tak rozjímať, premýšľať a popustiť uzdu fantázii, ako to mohlo vyzerať pred niekoľko stovkami rokov. Jednoducho, historické, či lepšie povedané archeologické centrum Mervu je magické miesto, ktoré by nemal vynechať žiadnen návštevník Turkménska so záľubou v histórii.
Na hokej v Ašchabate
V Ašchabate sa nám na záver podaril husársky kúsok. Boli sme tu počas mája 2019, keď práve na Slovensku prebiehali MS v hokeji. Samozrejme, túto udalosť sme prežívali aj v ďalekom Turkménsku, kde o hokeji vedia asi toľko, čo my o turkménskom ľudovom kroji. Sem tam sa podarilo cez internet zistiť výsledky, no nikomu sa ani nesnívalo o priamom prenose. Čo sa však nestalo.
Kamarát Andrej, ktorý bol súčasťou našej bandy mal v hlavnom meste priateľov. Andrej pozná spriaznené duše skoro v každej Stredoázijskej republike, ktorá bola súčasťou Sovietskeho zväzu. Aj na pomerne vysokopostavených miestach. Ani by ste neverili, koľko Turkménov už bolo v minulosti na Slovensku. Okrem iného sme sa tak zoznámili s majiteľom veľkého domu s nábytkom. Pre porovnanie, predstavte si IKEU v Bratislave a dajte plochu približne na tretinu. Túto tretinu umiestnite do možno najjagavejšieho nákupného centra v Ašchabate (Aškabate). A tam sme skončili aj my.
Priamo v obrovskej kancelárii majiteľa. A keby len v kancelárii. Celý obchodný dom nám bol k dispozícii. Bola polnoc, všetko zavreté, no my sme tam vtrhli ako veľká riava. Dôvod bol jednoduchý. Do neskorých večerných hodín sme boli na výdatnej večeri, kde sa zjedlo množstvo pečenej baraniny a vypilo niekoľko fliaš vodky. Náhodou padla reč aj na hokej. Nakoľko majiteľ turkménskej IKEA bol kedysi tiež na Slovensku, chápal naše hokejové túžby. V pracovni mal satelit a programy celého sveta. Pozval nás teda na hokej. Posun času robil svoje, a tak sme v neskorých nočných hodinách okupovali obrovskú predajňu a v honosnej pracovni pozerali v priamom prenose zápas. Niečo také som si predtým nevedel ani predstaviť. Táto noc bola zároveň aj poslednou. Poniektorí si pospali v luxusných sedačkách za tisíce euro a ešte pred prvým svitaním sme vyrazili v alkoholickom opojení na letisko. Smer Európa. Opäť som sa raz presvedčil, ak poznáte ľudí na správnom mieste, alebo poznáte ľudí, ktorí poznajú ľudí na správnom mieste, všetko je možné...
- Ak sa chceš s Dobrodruhom vybrať do Turkménska, tu je program výletu: Do Turkménska s Dobrodruhom za prírodnou krásou a tradíciami.
O našej ceste po Turkménsku si môžeš prečítať aj v článkoch:
