Len v slovenčine a len dnes môže názov Levice znieť ako slovná hračka. Levice ako názov mesta nám znie neutrálne, známo a prirodzene. Ale levice, to je iná káva. Levice sú predsa levie dámy. Krásne veľké mačky. Aristokratky. Hoci ich mužské proťajšky sú považované za kráľov zvierat, sú to práve oni, levice, ktoré držia svorku pri živote. Lovia, rodia mláďatá, starajú sa o nich a ešte aj ten najkrajší príbeh zo sveta levov bol napísaný o levici Elze. Niečo z toho má v sebe aj hrad Levice. Je skôr rodu ženského. Menší, ale na majestátnej skale. Bol to on, ktorý chránil svorku banských miest pred Turkami. Má gráciu a eleganciu, ale aj svoje tajomstvá.
Matúš Čák v Leviciach
Hoci kamenný hrad v Leviciach vznikol už na konci 13. storočia jeho prvým písomne doloženým majiteľom je Matúš Čák Trenčiansky, v ktorého prospech sa o hrad staral comes Jula z Topoľčianok. Po Matúšovej smrti v roku 1321 sa hrad stal majetkom kráľa Karola Róberta, o ktorom sa presne vie, že sa tu v dňoch od 21. do 29. augusta 1321 osobne zdržiaval. S hradom bol asi spokojný, hoci mu k srdcu moc neprirástol, pretože ho podaroval svojej manželke Alžbete. Bol to však až Peter, syn Ladislava zo Šaroviec, ktorý začal užívať k svojmu krstnému menu aj meno Lévai, teda Levický, čím naznačil a deklaroval majetkovo právny vzťah k miestnemu hradu. Tento oddaný služobník kráľa Žigmunda sa zapojil do bojov proti Husitom, vďaka čomu si vyslúžil niekoľko hodností na kráľovskom dvore. V polovici 15. storočia došlo na hrade k prvému veľkému požiaru. Výhodnej polohe a dobrej architektúre vďačil hrad, za to, že ho panstvo neopustilo, ale opravilo. V 16. storočí sa to ukázalo ako mimoriadne strategický krok.
Protiturecká pevnosť
V roku 1543 sa hrad stal jednou z 15 protitureckých pevností. Turecké vojská ho obľahli a pokúsili sa ho v roku 1544 dobiť. Bezúspešne. Dokonca obrancovia hradu prešli do protiofenzívy tak úspešne, že turecké vojská vyhnali z mesta. Dobové kroniky hovoria , že k úniku využili bránu ležiacu oproti mlynu. Dnes nesie meno Melichera Balassu, ktorý v tom čase velil hradnej posádke.
Stavba renesančného kaštieľa v areáli hradu, s ktorou začal v roku 1560 Štefan Dobó a pokračoval v nej jeho syn František a dokončil ju Sigfried Kolonich, mala za dôsledok povedzme, že posmrtnú patáliu. Sigfried sa pri oprave hradu tak zadĺžil, že nebolo toho človeka, ktorý by po jeho smrti, mal chuť ho vôbec pochovať. Až v roku 1638, potom čo sa dlhší čas mŕtve telo rozkladalo v priestoroch hradu, na osobný príkaz kráľa Ferdinanda III. bolo telo tajne a bez farára uložené v krypte levického kostola sv. Michala.
V rukách Turkov
Opätovné nebezpečenstvo útoku tureckých vojsk v prvej polovici 17. storočia viedlo k posilneniu obrannej architektúry hradu. Preto je nepochopiteľné prečo sa 2. novembra 1663 vicekapitán Gašpar Bartakovits vzdal bez boja Turkom a hrad vydal. Generál de Souches to už nemal také jednoduché. Musel Turkov poraziť aby sa 13. júna 1664 domáci stali opäť pánmi hradu. Turci odišli.
Posledná významná osobnosť uhorských dejín, ktorá mala vzťah k hradu bol František II. Rákoczi. Jeho oddiely hrad dobili v roku 1703 a o rok neskôr sa ňom konala vojenská porada, ktorej sa zúčastnil osobne aj zástupca večne sa búriaceho rodu. Príklon hradných pánov k Rákocziho povstalcom znamenal zánik hradu. Z vlastných rúk. Ján Bottyán, tiež účastník povstania, na konci februára 1709 hrad zapálil, pracháreň vyhodil do povetria, zasypal hradnú studňu aj priekopy. Čo ostalo zachovalé a dalo sa zrekonštruovať sa používalo až do začiatku II. svetovej vojny. Zaujímavé je, že poslednými majiteľmi boli bratia Schoellerovci, bankári z Viedne.
Tajné a tajuplné chodby
Takmer o každom slovenskom hrade sa hovorí, že mal svoju tajnú podzemnú chodbu, ktorá ústila ďaleko praďaleko od samotného hradu. V prípade Levického hradu by mohlo ísť o skutočnosť. Podľa slov Mgr. Margaréty Polhos, archeologičky Tekovského múzea, takáto chodba existovala ešte v polovici 18. storočia a viedla minimálne ku kalvárii na susednom kopci. Podľa ústneho podania tunajších obyvateľov mala chodba ústiť až v niekoľko kilometrov vzdialenom románskom kostolíku v Kalinčiakove. Výskum nakoniec ukázal, že pod dolným gotickým kostolom je dnes neprístupná podzemná chodba, ktorú začali stavať v 2. polovici 17. storočia. Nedokončili ju a slúžila len ako skladovací priestor.
Ako husi hrad zachránili
Traduje sa, že husi Rím zachránili tým, že zobudili spiacu stráž, keď sa Galovia tajne v noci vkradli do mesta. Husi, vyrušené zo spánku, zachránili údajne aj Levice a s nimi hrad. Levice akýmsi šťastím totiž dlho unikali pozornosti tureckého vojska. Ostávali neobsadené, nikto proti nim neútočil, nikto sa im nevyhrážal. Všetko však do času. Jedného dňa sa objavil u levického hradného pána kamenický farár s listom nesúcim pečať pašu Ibrahima usídleného v Ostrihome.
V liste stálo: Ej, zabudol si už, zabudol, že močiare sú aj pri Moháči, a vy ste v nich stratili kráľa! A keď je už terajší Tvoj kráľ opatrnejší, sám nejde do bitky, hádaj, kto stratí hlavu vo vašich močiaroch? Že máš delá? Aj my ich máme! A máme ich oveľa viac. Ak si teda chceš zachovať život, vydaj nám hrad na pekné slovo! Ak nás neposlúchneš a siahneš po meči, rozštvrtíme Ťa ako ďaurského psa a Tvoju hlavu vyvesíme nad hradnú bránu!
Pripravil sa hrad aj mesto na obranu. Útoku by aj odolali, ale počty nepustia. Pár stovák proti pár tisícom vojakov sa ťažko ubráni. Boj teda netrval ani tak dlho a paša Ibrahim sedel v hrade a mestským pánom odkázal, že večer bude čakať ich slávnostné pohostenie. Objednal päťdesiat husí, ktoré malo priniesť päťdesiat najkrajších levických dievčat. Smútok v meste zavládol, osud hydiny bol spečatený vo chvíli keď ich domáci začali chovať. Osud dievčat by Turek určil podľa toho koľko ľúbosti, by v tom ktorom dievčati našiel. Kým sa radní páni dohadovali, dievčatá samé vlastný plán vymysleli. A radní páni s nimi museli súhlasiť. Na hrad sa dievčatá vybrali so živými husami, pripravené odpovedať na otázku Ibrahima, prečo nesú živé husy miesto do zlatista opečených: Priniesli by sme aj pečené, ale keď sme ich piekli, Vaši vojaci za nami prišli a upodozrievali nás, že sme mäso otrávili. Tak sme prišli so živými, pred Vami ich zarežeme, ošklbeme a upečieme!
Stalo sa. Len veci mali rýchlejší spád ako dievčatá čakali. Keď predstúpili pred pašu Ibrahima, prvej dievke sa hus vyšmykla, s gagotom začala možnosť úniku hľadať a keďže paša bol po víťazstve v dobrej nálade rozosmial sa. Ostatné dievčatá toho využili a iba ako mimochodom všetky husi vypustili. Nastalo veselie, vojaci husi naháňali a ozbrojení Levičania sa medzi nich nenápadne vkradli. Kým si Turci poriadne uvedomili čo sa deje, domáci stihli aj pašu obkolesiť. Rýchlo ho premohli, hlavu mu sťali, na kopiju nabodli a posledných tureckých vojakov vyzvali, aby sa vzdali. Tým neostalo iné ako zložiť zbrane a od druhého dňa pomáhať pri obnove poničených hradieb po ich vlastnom útoku.
(spracované podľa Povesti o slovenských hradoch 1, Ján Domasta, Ottovo nakladatelství, Praha, 2016)
P.S.
V areáli hradu je Tekovské múzeum. V každom prípade ho treba navštíviť, výborná a dobre spracovaná expozícia!