Už asi nebude veľa ľudí, ktorí si spomenú na film Báječní muži na lietajúcich strojoch. Výborná komédia z roku 1965 o ťažko uveriteľných leteckých pretekoch. V bývalom Československu ju ešte v 70.-tych rokoch 20. storočia uvádzali ako filmovú novinku.
Veľmi dobre sme sa na nej zabávali. Mnohí sme potom túžili lietať, väčšina však skončila pri lepení modelov a neskôr pri čítaní kníh Františka Fajtla a Antonína Lišku. Že sme v Bratislave, teda v niekdajšom Prešporku, mali skutočných mužov, ktorí lietali na tých až príliš nespoľahlivých strojoch, sme ani len netušili. Do dejepisu nezapadli, prorobotnícky orientovaní neboli a dokonca si ich ani vo svete nevšimli. Tak len málo ľudí vie, že do vzduchu sa po prvý krát vzniesol pilotovaný stroj ťažší ako vzduch v Prešporku a nie v Kitty Hawk v Severnej Karolíne. Bratia Wrightovci patria do dejín letectva ako Mesiac na nočnú oblohu. Ale prvý „pilotovaný“ let so strojom, ktorému do vzduchu pomohol spaľovací motor sa uskutočnil 30. mája 1897 (teda pokiaľ je tvrdenie historika Vladimíra Tomčíka správne).
Ako to bolo s tým lietaním?
Ján Bahýľ už v roku 1895 dostal cisárom Františkom Jozefom I. podpísanú patentnú listinu č. 3392, ktorou bolo deklarované jeho autorstvo pre konštrukciu stroja s dvoma vodorovnými protibežnými štvorlistými vrtuľami, na stroj, ktorý dnes smelo označujeme ako helikoptéra, čiže vrtuľník. Či s ním začal lietať pred koncom 19. storočia nie je úplne isté. Ale isté je to, že od roku 1900 kedy začal spolupracovať s továrnikom Antonom Marschallom (továreň Marschall sídlila v Prešporku na rohu dnešnej Tobruckej a Medenej ulici) sa veci výrazne zmenili. V rokoch 1901 až 1903 vykonal niekoľko skúšobných letov, ktorých výška dosiahla 50 cm. V roku 1903 ukončil práce na Avion-e, vylepšenom modeli pôvodného vrtuľníka, ktorý o dva roky neskôr prihlásil v Budapešti ako nový patent. Let, ktorý uskutočnil 5. mája 1905 zaprotokolovala aj Medzinárodná vzduchoplavebná organizácia a vynález propagovala tlač (Pressburger Zeitung). Stroj sa vzniesol do výšky 4 metrov a preletel dráhu s dĺžkou 1500 m. Technických údajov o samotnom stroji je veľmi, ale skutočne veľmi málo. Kostra stroja bola údajne 6,5 metra dlhá z kovových rúrok a celý vrtuľník mal hmotnosť 50 kg. Rotorové listy nad sebou umiestnených protichodných vrtúľ pripomínali veľké vejáre a ich drôtená kostra bola obtiahnutá plátnom. Vrtuľník poháňal benzínový motor Antoinette. Rakúsko-uhorská armáda o vynález neprejavila záujem a jeho autor nedostal žiadnu finančnú pomoc. Keďže sa mu nepodarilo nadviazať spoluprácu s vynálezcami a podnikateľmi v USA a ani v Nemecku, vzdal sa ďalších pokusov. Jeho práca a úspešné lety s motorovým vrtuľníkom predstihli najmenej o štyri roky Francúzov L. Bérgueta a J. Cornua, dnes bežne označovaných za vynálezcov vrtuľníka.
Let bratov Wrightovcov
V prvom rade si musíme povedať, že Wrightovci stavili na úplne iný model stroja ťažšieho ako vzduch. Najskôr postavili klzák, v princípe dvojplošný vetroň. Tento doplnili o spaľovací motor a veľkú drevenú vrtuľu a 17. decembra 1903 vzlietli. Každý z bratov dvakrát. Prvý letel Orville, let bol dlhý 39 metrov a trval 12 sekúnd a je zachytený na ich najznámejšej fotografii, ktorá dokazuje, že (ne)boli prvými pilotmi. Počas ďalších rokov zdokonaľovali svoj stroj a v roku 1905 už pilotovali lietadlo, ktoré letelo 39 minút a zvládlo základné manévre. V roku 1908 svoj stroj predviedli vo Francúzsku a o rok neskôr americká armáda od nich odkúpila prvé lietajúce stroje. Wrightovci založili vlastnú spoločnosť na výrobu lietadiel. Americký sen o lietaní sa začal napĺňať.
Zo života Jána Bahýľa
Ján Bahýľ, v pôvodných matričných záznamoch zapísaný ako Johann Bahily, uvádzaný tiež ako Bahily János, sa narodil 25. 5. 1856 v dedinke Nagyszalatna (dnes Zvolenská Slatina) v nemajetnej rodine roľníka Martina Bahýľa a matky Zuzany, rod. Chovancovej.
Počas vojenskej služby na seba upozornil viacerými technickými návrhmi a vylepšeniami. Dočkal sa zaradenia do technického štábu a neskôr súhlasu študovať na Vojenskej akadémii vo Viedni. Po skončení školy slúžil ako vojenský staviteľ v Ľvove a v Krakove, neskôr v Charkove, v Petrohrade a v Kyjeve na projektoch vojenských objektov a opevnení. Prvým jeho komerčne zaujímavým technickým riešením na úrovni vynálezu bol tank na parný pohon, ktorý zostrojil z vlastných finančných prostriedkov. Ruská armáda jeho vynález odkúpila a tým získal prostriedky na ďalšie experimenty v oblasti pilotovaných letov. Krátko pôsobil v Dubrovníku a asi vďaka tomu, že sa v roku 1892 v Prešporku oženil s dcérou zámožného vinohradníka z Rače (z Račišdorfu) Rozáliou Schwanzerovou sa o tri roky sem presťahoval. V rokoch 1892 - 1895 pôsobil ešte v Trebeníku, kde vyskúšal balóny so vzdušnou turbínou. Tam vytvoril aj konštrukcia tzv. bicyklového vrtuľníka. Veľmi skoro vyhodnotil ľudskú silu ako nedostatočnú na pohon tohto typu stroja. Vrtuľník s motorovým pohonom začal realizovať až po presťahovaní sa celej rodiny do Bratislavy.
Miesto posledného odpočinku
Ján Bahýľ zomrel 13. marca 1916 v Prešporku a pochovaný je na evanjelickom cintoríne pri Kozej bráne v Bratislave pod náhrobkom, ktorý si sám navrhol. Náhrobok tvorí stéla s urnovým nadstavcom, pod ktorou sú reliéfy hlavných pracovných pomôcok konštruktérov: kružidlo a trojuholník. V roku 2006 pracovníci Úradu priemyselného vlastníctva SR a ctitelia Jána Bahýľa zorganizovali finančnú zbierku na zrenovovanie náhrobku Jána Bahýľa. Hoci ešte aj dnes môžeme tento krok smelo označiť za chvályhodný, ani so zatvorenými očami nie je možné ho označiť za estetický. Nevzhľadne a nesúrodo pôsobiaca mramorová doska informuje o mieste odpočinku slovenského vynálezcu a o jeho deťoch. Možno by už dnes, keď sa čoraz častejšie a intenzívnejšie hlásime k jeho odkazu, by stálo za zváženie celý náhrobok zreštaurovať a inou vhodnejšou tabuľou návštevníka informovať o osobnosti Jána Bahýľa.