Pes záchranár? To je predsa bernardýn so súdkom na krku! Výborne! To je predsa pes Blesk z kreslenej rozprávky! Ešte lepšie! A keď vám poviem, že pes záchranár je malý Benji, guláš najtvrdšieho zrna, ktorý má z recesie napísané v pracovnej knižke Benji von Strasse, uveríte mi? Ani moc nie? Škoda, lebo malý Benji, ktorý je bastardom po korene svojich žltých chlpov, je skutočne psom záchranárom.
Kto je pes záchranár?
- Odpoveď by ani nemusela byť komplikovaná. V podstate záchranárom môže byť každý pes, ktorý úspešne absolvuje aspoň skúšku v rozsahu základného minima podľa Národného skúšobného poriadku záchranárskych tímov Slovenskej republiky.
V tejto chvíli sa nám to začína trochu komplikovať. Skúšobný poriadok rozumie záchranárskym tímom psovoda a jeho psa. Pre obidvoch predpisuje splnenie rôznych podmienok a preukázanie pripravenosti na skúške pred akreditovaným skúšobným komisárom. Ak to v istej chvíli bolo jednoduché, teraz to je už komplikované.
Skúšky v rozsahu základného minima sa totiž delia na prácu psa v ruine, na stope, na ploche (myslí sa v lese) vo vode, v lavíne. Každá práca si vyžaduje samostatnú skúšku a tá sa skladá okrem už spomenutej práce, napríklad vyhľadanie figuranta v ruine ešte zo skúšky poslušnosti (chôdza na vôdzke pri psovodovi, privolanie zo zaujatia, aport, štekanie na povel, dlhodobé odloženie), skúšky obratnosti – prekonanie prekážok (kladina s nábehovými doskami, prechod po pohyblivej doske, skok vysoký cez prekážku, skok ďaleký, plazenie cez rúru) a špeciálnych prác (prechod medzi ohňami, prechod cez nepríjemný materiál, prenášanie na rukách cudzími ľuďmi, doprava na otvorenom dopravnom prostriedku, priame označenie ležiacej osoby).
To zlé bolo na niečo dobré
Už keď by sme povedali, že existencia Sovietskeho zväzu (Zväzu sovietskych socialistických republík) bola na niečo dobrá, znelo by to ako drsný žart. Ale toho dobrého sa niečo málo v tej Ríši zla tiež našlo. Na základe tragédie, ktorá v podobe zemetrasenia v roku 1988 postihla Arménsko, vznikla iniciatíva Spojených národov unifikovať postupy pri nasadení záchranárskych tímov. Sovietsky zväz v „uvoľnenej“ atmosfére Gorbačovovej Perestrojky požiadal celý svet o pomoc pri záchrane ľudí postihnutých katastrofou.
Do Azerbajdžanu prišli záchranári a humanitárna pomoc zo 130 krajín sveta. Ibaže živelne, chaoticky, nekoordinovane. Preto už v roku 1991 vznikla Medzinárodná poradná skupina pre vyhľadávanie a záchranu (International Search and Rescue Advisory Group INSARAG), ktorá spracovala metodiku, štandardy a klasifikáciu pre vyhľadávanie a záchranu v mestskej krajine (Urban search and rescue USAR). Predpokladom pre úspešné vyhľadávanie bolo samozrejme nasadenie záchranárskych psov (teda ich výcvik a nasadenie) a tých od roku 1993 zastrešuje International Rescue Dog Organisation (IRO). V rámci Slovenska Slovenská kynologická jednota. Samotný výcvik, cvičenia a skúšky organizujú kluby organizované ako občianske združenia.
Kde začína história výcviku záchranárskych psov?
Nevieme. Vieme, že už v antike cvičili psov ako bojovníkov. Je teda predpoklad, že cvičili aj takých, ktorí mali pomáhať. Ak rybárom pomáhali psi ťahať siete pri kanadskom ostrove Newfoundland už niekedy na začiatku Novoveku, pravdepodobne ich učili aj zachraňovať topiacich sa. S istotou vieme, že už v období pred Veľkou vojnou (1. sv. vojnou ) v Nemecku cvičili vojenských záchranárskych psov. Ich úloha bola veľmi prostá. Priniesť zranenému materiál prvej pomoci, alebo zmocniť sa jeho veci, doniesť ju psovodovi a tak upozorniť na záchranu čakajúceho vojaka. V roku 1914 malo údajne Nemecko takto vycvičených 6 000 psov.
V roku 1917 vydali Spojené štátny americké pre svoju armádu komplexnú príručku na výcvik psa záchranára. Spomínajú sa dokonca konkrétne plemená, ktoré boli preferované vo výcviku: nemecký ovčiak, erdel teriér, kólie, retrieveri, bloudhound, doberman (legendárny bernardýni sa nespomínajú!). Bokom neostali ani bastardi, pokiaľ mali vyhovujúce charakterové vlastnosti a fyzickú kondíciu. Dnešným psíčkarom sa asi nebude páčiť informácia, že pes v tomto období nemal „svojho“ psovoda, ale musel poslúchať všetkých členov vojenskej jednotky. Toto zmenila až 2. svetová vojna. V tej sa objavili psovodi – v skutočnej funkcii toho, ktorý ovláda a stará sa o psa. Úlohy ostali takmer nezmenené. Okrem záchrany zranených, to bolo vyhľadávanie mín, výbušnín, ťahanie spojárskych káblov, vystopovanie ukrytých nepriateľov, ostraha objektov, doručovanie správ, atď.
Legendou medzi záchranármi v ruinách sa stal Rip. Kríženec teriéra, ktorý sa v roku 1940 po bombardovaní Londýna sa priplietol pod nohy príslušníkovi ARP( Air Raid Precautions - organizácia protileteckej ochrany), ktorému spontánne začal pomáhať hľadať ľudí uväznených pod ruinami. V priebehu jedného roka zachránil viac ako sto ľudí. Vojna (a to už tá prvá svetová) vstúpila do života psov a ľudí aj v inej oblasti. Na príkaz nemeckej vlády ku koncu Veľkej vojny začal výcvik psov pre oslepnutých vojakov. Myšlienku psa – sprievodcu rozvinula Američanka žijúca vo Švajčiarsku Harrison Eustisová, ktorá založila v roku 1931 ĽOeil Qui Voit (Oko, ktoré vidí), tiež známe ako The Seeing Eye, prvú svetovú organizáciu slepeckých psov – sprievodcov.
Starého psa novým kúskom nenaučíš
Aj ja chcem mať doma psa – záchranára! Žiaden problém! Stačí začať cvičiť. Ak som v úvode spomenul, že v podstate každý pes môže prejsť výcvikom, nezavádzal som. Nesmieme si však klamať. Starého psa novým kúskom nenaučíš! Ono sa to myslí skôr na ľudí a ich zažité zvyky, ale sedí to aj na tých psov. V podstate vek okolo 7 mesiacov sa môže chápať ako veľmi zrelý na začatie výcviku. Podľa plemena môžeme hovoriť, že už v štyroch mesiacoch máme psa pripraveného na základný výcvik. Po jeho absolvovaní je možné povedať, či má význam pokračovať. Reálny odhad doby výcviku je deväť až dvanásť mesiacov. Ak to náhodou do tejto doby psovod nevzdá, pretože ide o trpezlivosť, trpezlivosť a znova trpezlivosť, môže psík absolvovať skúšky základného minima. Mimochodom, z celej série skúšok rozsahom a náročnosťou asi najťažšie ?
P.S. na konci tak trochu osobne
Nikdy som nechcel mať psa. Ak neberiem do úvahy časy kedy sme ako chlapci sledovali poľský televízny seriál Štyria tankisti a pes a snívali striedavo o tom, že máme psa Šarika, alebo sa aj do nás zaľúbila Marusja ? Tak toho psa som naozaj nechcel mať. Keď si však náš syn vymyslel, že chce mať doma potkana, povedal som: tak to potom radšej psa! Do polroka sme mali doma psa. Na výcvik som s ním začal chodiť ja. Ponuku pridať sa k záchranárom dostal opäť syn. Ibaže ak on mal byť figurantom, ja som mal cvičiť psa a stať sa členom záchranárskeho tímu.
Po roku robil náš pes dve skúšky: v ruine a v lese. Úspešne. Už keď spravil prvú skúšku, tešil som sa viac ako na Vianoce, keď som dostal elektrický vláčik. Bolo to obrovské zadosťučinenie za mesiace a mesiace výcviku kedy psovod nesmie poľaviť a súčasne nesmie zlomiť charakter slobodného psa. Tá skúsenosť je neprenosná. To sa dá len zažiť. A ako povedal Janko Pöthe, skúšobný komisár: „ak ten pes len raz v živote niekomu pomôže, žiadna námaha nebola zbytočná.“
Pre zaujímavosť:
http://www.usar.cz/webmagazine/home.asp?idk=1
https://www.iro-dogs.org/en/home
https://en.wikipedia.org/wiki/Dorothy_Harrison_Eustis
https://www.igdf.org.uk/about-us/facts-and-figures/history-of-guide-dogs/
https://en.wikipedia.org/wiki/Air_Raid_Precautions_in_the_United_Kingdom