Nevidel som krajších malokarpatských skál. Ak vám tá veta pripomenula trochu „štipľavú“ pesničku zo 60.-tych rokov 20. storočia, priznávam, bolo to cielené. Fakt je, že som nevidel krajšie skaly v celých Malých Karpatoch.
Nevylučujem, že mnohým sa páčia iné, ale Kamenné vráta boli ... boli dokonalé. Skalné mesto, čo nie je skalným mestom, bozkávajúce sa skaly, pergoly obrovských balvanov, menhirové pole, ktoré nikto nestaval, pukliny puknuté do najkrajšie krivolakých čiar, koberce mäkkého jasnozeleného machu, chlad, bezvetrie, nikde ani živáčika. Dokonalý čas, dokonalá atmosféra, len si to vychutnávať.
Ak by sa bratia Česi rozhodli spraviť „resume“ svojich Adrpašských skál a chceli by ich vopred vidieť v menšom, pokojne môžu skopírovať Kamenné vráta. Ešte aj to pomenovanie „vráta“ znie viac česky ako iskrivou pezinskou slovenčinou. A „vráta“ to skutočne sú.
Kamenný hrebeň sa vinie ako priamka možno viac ako kilometer v smere na Troch jazdcov. Po celý čas vytvára bariéru, ktorá je jednosmerne prístupná. Na jej vrchol sa dostanete. Ibaže opačná strana je viac neschodná ako schodná. Len na jednom mieste sa lesná cestička prehupne na druhú stranu. Pokračuje ďalej, akoby žiaden kamenný pás neprekonala. Prekonala, prešla Kamenný vrátami. Jedinou bránou, ktorou sa dá plynule pokračovať. Tou, ktorá dala meno celej hradbe.
O zvetrávaní a tvarovaní skál
Nepochybujem o tom, že o zvetrávaní si všetci niečo málo pamätáme zo školy. Pokiaľ nie ste práve profesionáli v odbore geológie, ochrany prírody, alebo iných príbuzných odborov. V tom prípade tých vedomostí bude ďaleko, ďaleko viac ako u všedných smrteľníkov. Pre nás, konzumentov prírodných scenérií, bez hlbších vedomostí o prírodných procesoch, krátke preopakovanie.
Veľkú časť našich skalných útvarov tvorí žula. Žula má zvyk rozpadať sa v dvoch typických tvaroch, lavicovitom a balvanovitom. Keďže to obyčajne, neplatí vždy a všade, žula sem tam prekvapí a vytvorí tzv. kývavec. Balvan na tenkej nôžke. Vyzerá, že by ho skopol lesný škriatok, zvyčajne sa to nepodarí ani lesnému traktoru, ktorý ho omylom naberie.
Chémia
Chemické procesy stojace za rozpadom skál sú asi najpochopiteľnejšie pre laikov. Napríklad taký pyrit alebo markazit vplyvom dažďovej vody oxidujú a vzniká síran železnatý a kyselina sírová. Vitriol, ako sa s obľubou kyselina sírová v minulosti označovala, si vo svojom okolí, alebo teda po ceste kade pretečie, podá väčšinu anorganických látok.
V tomto prípade naozaj platí: je to málo, ale stačí až až. Červené sfarbenie skál našepkáva nielen o prítomnosti limonitov (hydroxidov železa), ale aj o prítomnosti kyseliny sírovej. Oni totiž vznikajú spoločne.
Fyzika
Fyzické zvetrávanie sa prezentuje najčastejšie ako pôsobenie tepla. Teda tepla a jeho absencie, čiže zimy. Zamŕzanie vody, hoci sa to nezdá, spôsobuje mikropukliny aj v tých najpevnejších skalách. Z mikropuklín sa stávajú makropukliny a z makropuklín sa trhajú skaly. Za výrazných zvukových efektov a bezohľadného pádu úlomkov do nižšie položených miest.
Ibaže globálne otepľovanie obmedzuje množstvo mrazivých dní. Pridáva extrémne teplých a slnečných hodín. Cez deň sa slnečným žiarením, tzv. inzoláciou, skaly zahrievajú, v noci, prípadne po daždi zasa prudko ochladzujú. Tepelné zmeny spôsobujú rozťahovanie hornín (za tepla), plus ich sťahovanie (v chlade). Zdanlivo nepatrné objemové zmeny, stačia na to, aby sa v skalách vytvorili pukliny, ktoré porušia ich pevnosť a skô či neskôr spôsobia rozpad horniny.
V staršej literatúre o nerastoch na Slovensku sa ako príklad uvádzal Slovenský kras v okolí jaskyne Domica. V júli v hĺbke 10 cm pod povrchom dosahuje teplota 60 st. C, v noci klesá na + 12 st. C. Horniny sú zlými vodičmi tepla, tepelné zmeny postihujú len ich povrch, teplota v hlbších častiach ostáva približne rovnaká. Vzniká tak veľké napätie, ktoré pri náhlom ochladení, alebo po daždi spôsobuje exofoliáciu, teda odšupinatenie hornín.
Keďže aj tie najsúrodejšie horniny obsahujú nesúrodé prímesy, aj tieto na teplo reagujú iným spôsobom. Dokonca aj farba hornín výrazne ovplyvňuje tepelné zvetrávanie. Tmavé komponenty pohlcujú teplo rýchlejšie ako svetlé, čím vzniká napätie, ktorého dôsledkom sú drobné trhliny.
A ešte vietor! Unáša jemný piesok, ktorý funguje ako brúsny papier. U nás je jeho vplyv menej viditeľný, ale v púštnych oblastiach sa podpisuje pod mnohé impozantné výtvory.
Na ceste za skalami
Scenéria Kamenných vrát si to priam až pýta, oprášiť si vedomosti z prírodných vied. Čo to však je tisíckrát čítať, proti tomu raz vidieť. Ku Kamenným vrátam je najlepšie vyraziť z Zumbergu, alebo z Kramárky v Pezinku. Po zelenej značke vystúpať na križovatku Pod Kamennými vrátami a potom sa neznačkovaným chodníkom po ľavej strane vydať ku Kamenným vrátam. Stúpajúcim chodníkom od rázcestia to trvá možno 15, možno 20 minút.
Z Kamenných vrát k legendárnej lezeckej skale (a križovatke viacerých turistických trás) Traja jazdci, treba už len pokračovať popri hrebeni skál. V jednej chvíli sa lesný chodník napojí na zeleno značkovanú turistickú trasu.
Orientačne je cesta nenáročná. V pohode sa dá zvládnuť aj bez navigácie, s papierovou mapou. Ani fyzicky nie je náročná. Ale nie je určite pre deti mladšie ako 10 rokov. Jediná vec, pred ktorou by som vyvaroval úplne všetkých, je rozhodnutie ísť po červenej značke k Trom jazdcom. Pokiaľ nerobíte výkonnostnú turistiku, alebo nešaliete po vyčerpávajúcom kardio tréningu hraničiacom s túžbou „nech ma trafí šľak“, nechoďte tým smerom. Už zostup po červenej značke nepatrí medzi príjemné. Ale je to zostup.
