Položím vám otázku: čo vás napadne ako prvé pri slovnom spojení „banská činnosť na Slovensku?“ Banská Štiavnica? Jasné, veď vďaka baníkom ju máme na Svetovom zozname prírodného a kultúrneho dedičstva UNESCO.
Východné Slovensko a opálové bane? Perfektné! Opály z týchto baní patria medzi najlepšie obchodovateľné. Prievidza? No hej, útlm banskej činnosti, rekvalifikácia, vznik banských múzeí, objavuje sa to v správach.
Bane v Malých Karpatoch! Tá predstava je pre väčšinu z nás taká reálna, ako topoľová alej na Marse.
Už za tieto slová by ma mnohí pamätníci mohli pritĺcť na kríž. Ako sa môžem takto rúhať! Preskočím pohľad na fungujúce kameňolomy, ale štôlne a šachty v Malých Karpatoch? Kto to kedy mohol vidieť! Odpoveď znie: mnohí a vôbec nie tak dávno!
Na začiatku bolo zlato
Niekedy mám pocit, že na začiatku nebol Big Bang (Veľký tresk), ale hruda zlata. Ak natrafíte na niečo dôležité, je to „zlatá žila“. Hovoriť striebro, mlčať zlato. To je úplné zlato! (napriek tomu, že dve minúty pred tým, prípadne tri minúty potom, je to stelesnené zlo...). Ale zlato! Investičné zlato, rezervné zlato, zlaté zuby, zlatý prst (kód 007), zlatá horúčka, zlatý poklad, zlaté prasa ... a zlato v Malých Karpatoch. Ono naozaj stálo na začiatku banskej činnosti na západnom Slovensku. Hľadali ho dokonca nad bratislavskou Račou a v okolí Modry. Našlo sa len v blízkosti Pezinka. V podstate málo. Za dlhé roky banskej činnosti nejakých 500 kg.
Už v roku 1339 udelil kráľ Karol Róbert na území severne od Pezinku, na ploche známej ako Zumberg, právo otvárať bane na zlato, striebro a iné kovy s podmienkou, že pätnástina zo zameneného zlata pripadne panovníkovi ako urbura. Začalo sa ryžovaním v náplavoch Cajlanského a Limbašského potoka, pokračovalo sa povrchovou ťažbou (jamy – tzv. pingy) a prešlo sa do podzemia. To bolo asi v polovici 18. storočia. Penzionovaný banský správca Jozer Entzler z Gelnice požiadal o banské práva na ťažbu v opustených štôlňach tzv. Alstadt-u (Starého mesta pri Pezinku). Slabá rentabilita ťažby sa prejavila už v roku 1780. Baníci nedostali mzdu.
V roku 1806 zastavili ťažbu v jednej z najdôležitejších štôlní Mária Anna (Marianna) a o pár rokov neskôr sa zdalo, že hľadanie zlata skončí úplne. Ibaže prišli roky 1826 – 1827, za 18 mesiacov sa vyťažilo 21 kg zlata. Toľko, čo sa obyčajne získalo za 10 rokov. Do boja o zlato sa zapojil aj barón Augusta Varhégyi, ktorý razil štôlňu Palatín z Cajlanskej doliny. Zbytočne. V roku 1861 všetci pochopili, že zlata v Pezinku je mizerne málo. Banský súd rozhodol, že žiadna ťažba sa už obnovovať nebude.
Pyrit a prvá továreň na kyselinu sírovú
Nielen zlatom je človek bohatý. Priemyselná revolúcia, vývoj nových zbraňových systémov – najmä delostrelectva, výroba pušného prachu, neskôr dynamitu, si pýtali iné nerastné suroviny ako mäkké žlté zlato. Z antimonitových rúd bolo možné získať antimón, neoddeliteľnú súčasť tvrdeného olova a z pyritu síru na výrobu kyseliny sírovej.
Jednej zo základných surovín na výrobu pušného prachu. Podzemie Kolárskeho vrchu ponúkalo bohaté ložiská. Kým snaha nájsť zlato baróna Augusta Varhégyiho bola neúspešná, dobývanie pyritových rúd, mu začalo vracať investované peniaze. V 40.-tych rokoch 19. storočia štôlňa Ferdinand poskytovala také množstvo nerastu, že na Cajle otvorili prvú továreň na výrobu kyseliny sírovej v Rakúskej monarchii. Spolu s kvalitnejším pyritom z Perneku stačili zásoby na prevádzku továrne až do roku 1896. Končilo 19. storočie a s ním sa skončila aj výroba komorovej kyseliny sírovej v Pezinku a ťažba pyritu.
Antimonit
Kovovolesklý minerál, ktorý kryštalizuje v štíhlych až ihlicovitých kryštáľoch s pozdĺžnym ryhovaním. Roztopiť ho je možné nad plameňom sviečky, alebo zápalky a rozpúšťa ho kyselina chlorovodíková. Stále je hlavným zdrojom kovu, antimónu. Kovu, ktorý má široké uplatnenie v zbrojárskom priemysle. Práve z tohto dôvodu dopyt po jeho ťažbe stúpol najmä pred druhou svetovou vojnou. Vďaka Nemcom a ich priateľskému vzťahu k Slovenskému štátu.
Ibaže ťažba antimonitu je doložená v Malých Karpatoch už v roku 1790. Nemci založili Antimónové banícke a hutnícke závody, v roku 1940 postavili flotačnú úpravňu na spracovanie antimonitých rúd a počet pracovníkov sa z pôvodných štyroch piatich za päť rokov zvýšil na 104. Prechod frontu a koniec vojny pozastavili ťažbu v roku 1945. Nemecký podnik obnovené Československo znárodnilo, premenovalo na Rudné bane Pezinok a banská činnosť pokračovala až do roku 1991.
Niečo málo ešte k 2. sv. vojne
Využívanie podzemných priestorov nemeckou armádou v časoch 2. svetovej vojny nie je žiadnou novinkou. Neobišli ani banské diela v okolí Pezinku. V štôlni Hermína zriadili telefónnu centrálu a sklad vojenského materiálu. Hľadať by ste ju museli v polohe Čmele, čo je údolie, ktorým vedie cesta č.503 na Pezinskú Babu. Nie je ďaleko od zastávky autobusu „Pezinská Baba 46 km“. Spomínať, že do podzemných banských priestorov by iba tak „naverímboha“, nemal nikto ísť, je rovnako zbytočné ako málo účinné, lebo ... lebo ľudia si aj tak povedať nedajú.
Absolútne najväčším problémom pre dobrodruhov banskej histórie sú nezabezpečené komíny. Napr. KAN-2 do štôlne Augustín medzi Pezinkom a Pernekom. Kolmý komín hlboký niekoľko desiatok metrov, ešte dnes vystužený kovovou formou brániacou jeho zrúteniu. Rýchly pád do podzemia takýmto komínom len v lepšom prípade nemusí mať okamžite fatálne následky.
Pezinský banský náučný chodník
Pezinský banský náučný chodník[1] je perfektný. Už len týmto konštatovaním by sa mi žiadalo skončiť. To by nebolo správne. Začína a končí na parkovisku pri Pinnelovej nemocnici. Je ako pohodlná prechádzka lesným parkom. Za niečo viac ako dve hodiny vás prevedie popri banských dielach, ktoré fungovali ešte v druhej polovici 20. storočia. Dôležité je, že je bezpečný pre deti a nie je nudný pre dospelých.
Vôbec nezáleží na tom, ktorá veková kategória ste, nudiť sa na ňom nebudete. Pokojne si so sebou vezmite aj psa, užije si to aj on. Jedno upozornenie: mne osobne z neznámych dôvodov, okolie areálu antimónovej štôlne obľubuje jelenia zver ako miesto hodné stretávania sa. Toľko vysokej zveri v jednej chvíli a na jednom mieste som videl hádam len v zoologickej záhrade. Tam teda na psov treba dať pozor. Nepúšťať ich z vôdzky. Lebo v lepšom prípade sa vám na pár hodín zabehne.
Skôr ako skončím, dovolím si spomenúť dve publikácie: Podzemie Malých Karpát[2] a Svet ukrytý v podzemí[3]. Publikácie, ktoré mi stále robia veľkú radosť. Sú nabité informáciami o slovenskom podzemí a sú plné krásnych fotografií banských diel. Naše veľké a zavedené vydavateľstvá majú dar vydávať občas skutočné anti-perly. Škoda, že tieto dve knihy vyšli len „samovydavateľskou“ aktivitou. Doprial by som ich poznať širokému pospolitému slovenskému ľudu.
