Krvavá streda v Prešporku

Nepáči sa mi, keď sa o meste s názvom Bratislava, píše v súvislosti s udalosťami pred rokom 1919. Svet nepozná Petrohradskú blokádu, stále je to blokáda Leningradu. Máme smrad ako v Carihrade a nie smrad v Istanbule. Nemáme bitku o Volgograd, stále je to bitka o Stalingrad. O udalostiach v Bratislave máme hovoriť až po 6. marci 1919. Bratislava, ako meno mesta sa začalo používať 22. februára 1919 (názov Bratislav), do tohto dátumu to bol stále Prešporok (ospravedlňujem sa, že ignorujem názov Wilsonovo mesto, ten použili česko-slovenské légie v Taliansku na svojich mapách začiatkom roka 1919)[1].

Chcem písať o udalosti, ktorá sa stala 12. februára 1919 na ploche dnešného Námestia SNP v dnešnej Bratislave. K udalosti, prišlo v Prešporku na császár II. Vilém-tér (na námestí cisára Vilhelma II, pomenovanie zavedené na prelome rokov 1915/16[2]). Tragická udalosť. Takmer zabudnutá v histórii mesta.

Prešporok po zániku Rakúsko Uhorska

Prešporok nebol uhorský (rozumej maďarský), hoci patril do Uhorskej časti Podunajskej monarchie, bol viac rakúsky (rozumej nemecký), hoci nepatril do rakúskej časti monarchie a nebol slovenský. Správne by bolo označenie multikultúrne mesto, ale takých bolo v Rakúsko - Uhorsku veľa. Bolo to mesto charakteristické pre mnohonárodnostnú monarchiu, jeho „miesto na mape“ nikto neriešil. Až do vzniku Československej republiky. Od 28. októbra 1918 a osobitne po 11. 11. 1918 (vyhlásení prímeria vo Veľkej vojne) sa veci začali diať. Maďari presadzovali túžbu, aby Prešporok pripadol Maďarsku, Rakúšania, Nemci chceli spadnúť pod Viedeň a pražské vedenie vedelo, že strategická metropola na Dunaji musí byť československá. Nervozita a napätie v meste sa vyrovnali finálovému zápasu na majstrovstvách sveta v hokeji. Demonštrácie, štrajky, presuny vojska, výpadky v zásobovaní, náhle sťahovanie, skartácie a ničenie dokumentov v úradoch, v podstate všetko, čo sprevádza historické udalosti, o ktorých je dobré len čítať. Veľmi zle prežívať.

Krvavá streda

„Oslavy príchodu Šrobárovho ministerstva do Bratislavy sa považovali v meste za provokáciu. Otvorené odmietanie lojality zo strany nemeckých i maďarských jednotlivcov i inštitúcií, zatvorené obchody a podniky sa rovnako druhou stranou vnímali ako provokácia. Dňa 6. februára po prepustení organizátorov robotníctva bol štrajk prerušený a začali sa viaceré kolá rokovaní o splnení jednotlivých požiadaviek. Keď rokovania skončili v slepej uličke, bolo rozhodnuté 11. februára štrajk obnoviť. Objavili sa navyše požiadavky na plebiscit a padlo osudné rozhodnutie usporiadať v nasledujúci deň ľudové zhromaždenie.

Písala sa streda 12. februára 1919 a v priestore pred Starou tržnicou v dolnej časti dnešného Námestia SNP (dnes Námestie Nežnej revolúcie, pozn. aut.) sa zhromaždili zástupy nemeckého a maďarského obyvateľstva. Politickí vodcovia chceli objasniť ciele štrajku i dôvody, prečo rokovania zostali na mŕtvom bode. Prišlo však aj na vyvesovanie maďarských zástav, maďarské piesne a snehové gule smerom na hliadkujúcich legionárov. Spolu s chýrmi o očakávanom maďarskom útoku z petržalského brehu vyústilo naakumulované napätie do viacerých incidentov, do útoku jedného z vojakov na talianského veliteľa legionárov Riccarda Bareccu a do streľby ďalších vojakov na zhromaždených obyvateľov. Jej výsledkom bolo 9 mŕtvych, 23 ťažko a vyše stovky ľahko ranených. Deviaty mŕtvy padol počas pohrebu ôsmich z námestia. Išlo o 14-ročného žiaka, ktorý sa zohol zašnurovať si topánky a bol zastrelený, lebo vojak si myslel, že mu ukazuje zadok. Štrajk zlomili o osem dní neskôr energické opatrenia vlády, ako aj príchod českých železničiarov.

Dezinterpretácií bratislavskej krvavej stredy je viac ako dosť. Vznikajú z toho, čo kto dáva do popredia. Dokazujú, že viacero príbehov z tejto mozaiky – slovenských, českých, maďarských i nemeckých, ba i talianskych – môže byť pravdivých, ale všetky nesú od začiatku aj nános účelovej propagandy. Sprisahanie, puč a pokus o prevrat či povstanie umocnené maďarskou armádou za Dunajom a dvoma guľometmi nájdenými v Robotníckom dome tvoria jeden interpretačný pól. Represálie voči Neslovákom, zámerné provokácie zo strany vojakov a Šrobára, ktorý podobnú situáciu potreboval, resp. dobre sa mu hodila k legitimizácii jeho opatrení, sú druhým pólom. Medzi oboma uvedenými pólmi máme celý rad ďalších príbehov, ktorých výber a zovšeobecnenie stoja v službách zámeru rozprávača.

Major Rudolf Fabian, veliteľ 33. legionárskeho pluku, ktorého muži strieľali v Bratislave, hovoril pri vyšetrovaní o hroziacom vojenskom útoku, o reálnom povstaní, provokáciách, streľbe z okien domov... Streľba vojakov bola prirodzeným dôsledkom. Mŕtvi civilisti asi tiež.

Skutočných vinníkov nebol záujem vypátrať a ani potrestať. Nový československý štát vzniesol nad svojich vojakov, legionárov i talianskych vojakov ochrannú ruku a celé vyšetrovanie skončilo v slepej uličke. Kto vysvetlil otcom, matkám, manželkám a deťom, čo sa vlastne stalo, a kto je za všetko zodpovedný? Či obete boli zodpovedné? Tie sa nedostali ani do historickej pamäti, ani na pamätnú dosku a aj z dejín budú očividne postupne vytesnené. Jedine spoločný hrob na cintoríne v Slávičom údolí zostáva zabudnutým mementom.

Jednotlivci môžu zlyhať kedykoľvek a kdekoľvek, štátna moc by však mala postupovať v zmysle zákonov. Žiaľ, ako vidíme, i zlyhanie štátnej moci sa môže stať kedykoľvek a kdekoľvek, lebo štátny moc sú ľudia a tí majú svoje záujmy a svoje chyby.[3]“

Hrob v Slávičom údolí

Roman Holec, ktorého opis udalostí Krvavej stredy som zvolil do tohto rozprávania, má pravdu. Spoločný hrob obetí sa nachádza v Slávičom údolí. Nemá podobu hrobu, skôr pomníku. Nenápadného, neveľkého, príliš zapadnutého do priestoru ostatných náhrobkov. Pôvodne obete pochovali do hrobu na Blumentálskom cintoríne (nachádzal sa na ploche parku pri Račianskom mýte). V roku 1961 hrob presťahovali do Slávičieho údolia a náhrobník vytvoril sochár Ladislav Šichman. Spodobuje padajúcu postavu a uvádza len dátum 12. 2. 1919. Je to fajn. Ibaže hrob je v exponovanej časti cintorína (v blízkosti sú pochované významné osobnosti slovenského verejného života, z ktorých niektorí sa stali významnými najmä vďaka svojej schopnosti zarobiť veľa, ale skutočne veľa peňazí), tak sa stráca ako bezvýznamný fľak snehu na špinavom chodníku.

Som bratislavský patriot. Zle vnímam, že si udalosti ako bola Krvavá streda nepripomíname. Uctíme si komunistického predáka pomníkom pri budove parlamentu, nazveme podľa neho námestie, na obete, ktoré obeťami turbulentných čias nechceli byť, zabudneme. Rovnako nás ani len nenapadne postaviť pomník obetiam bombardovania Bratislavy v roku 1944, alebo si sochou, či aspoň bustou nespomenieme na Pavla Dvořáka, takmer Čecha, ktorý Slovákov naučil mať rád vlastné dejiny.

Poloha hrobu na cintoríne v Slávičom údolí v Bratislave: sektor 1 hrob č. 129

Zoznam obetí: