Klimtov Bozk a Horný Belvedere. Kam vo Viedni, keď prší?

Zomrel ako päťdesiatpäťročný. Na mŕtvicu. Nie, až tak úplne. Na jej dôsledky. Dôvodom smrti bol zápal pľúc spôsobený epidémiou španielskej chrípky. Ochrnutý na polovicu tela, vo viedenskom sanatóriu, v roku 1918, odišiel na večnosť Gustav Klimt. V ateliéri ostali dva nedokončené portréty. Dáma s vejárom sa na jar roku 2023 predala v aukčnej sieni Sothebyʼs za 98,7 mil. eur. Absolútny rekord v predaji. Na jeho Bozk, teda na jeho dielo „Bozk“ sa chodí di Viedne pozerať ako na náhornú plošinu Nazca na geoglyfy, tajomné obrazy zvierat.

Ibaže Horný Belvedere, zámok, kde je obraz vystavený, nie je len Klimt a nie je len o Bozku.

Na začiatok predsa len ten Bozk

Do Horného Belvederu sa chodí na Klimtov Bozk. Ako na rande. Ako na prísľub rozkoší. Ten obraz je výnimočný. Je v ňom neha lásky, prísľub túžby, večná mladosť, nevypovedaná erotika, záhrada rozkoší, je plytký námetom, hlboký výpoveďou, je jedinečný, je neopakovateľný. Ibaže po prvý krát v živote som si všimol, že dobrá reprodukcia tohto obrazu je pre mňa viac ako originál. Padne do oka hneď ako sa s ním ocitnete v jednej miestnosti. Mäkko nasvietený, svieti zo steny ako mesiac odrazeným svetlom. Ako skaly na pobreží, ako pútnici pred zjavením, ho obklopujú diváci, ktorí ho chcú vidieť možno aj viac ako vy. Nielen vidieť! Urobiť si selfíčko, alebo ešte lepšie odfotiť sa vo dvojici, pretože my sme sa práve zamilovali. Ďalej od pobrežia, ďalej od obrazu posedávajú tí „pravdu priznávajúci“, tí ktorých utrmácané nohy a pretlak vizuálnych podnetov dohnali na sedadlo. Vzdali to. Videli ho, odškrtli si ďalšiu „Monu Lísu“ nekonečných tripov. Jednoducho pôvodný Klimtov Bozk má taký náboj ako práve vybuchnutá Putinova raketa. Nie je tu žiadne intímne zdielanie. Žiadne osobná komunikácia. Je tu len chvíľa, „pozri sa na mňa a pokračuj“.

Znamená to, že Klimt je slabý? To v žiadnom prípade! Je božský! Je maškrtný, je mäkký, aj pohlcujúci, ja laškovník, ktorý sa s vami bude hrať. V susednej miestnosti sú jeho krajinky. Pozriete sa na ne prvý krát a napadne vás, že by sa hodili do materskej školy. Sýte farby, priamo stvárnený námet, trochu ako ilustrácia k rozprávke, nekomplikovaná výpoveď. Áno, áno, áno! Ibaže už to prichádza! Svetlo ako zlatisté trblietanie na hladine vody. Niekde sa objaví, tu sa stratí. Snová nálada impresionizmu vypovedaná iným jazykom. Technokratickejším. Detská hračka sa zmenila na medziplanetárnu techniku. Ten obraz má v sebe viac, klamlivé zdanie, že sa rozsype na tisíc drobných častí, že sa uvoľní z rámu ako čerstvo vyschnutý piesok, zrnko za zrnkom. Je aj nie je celistvý, púta vás k sebe a nechce vás pustiť. To je Klimt.

Trochu poriadne veľa Prešporku v tej Viedni

Franz Xaver Messerschmidt, nemecko-rakúsky barokový sochár, jeden z najznámejších v 18. storočí. Žil a tvoril v Prešporku. Teda v dnešnej Bratislave. Geniálny autor „charakterových hláv“. Viac ako v Belvederi som tých hláv toľko nikde pokope nevidel.

Egon Bondy[1] napísal, že Messerschmidt tvoril svoje hlavy, lebo veril, že keď ich vytvorí dostatočný počet, prestane ho kváriť prízrak, ktorý s ním žil na hradnom vrchu v Prešporku. Nestihol to. Stratil zbytky zdravého rozumu, skôr ako vytvoril posledné hlavy. Stratili sa. Zmizli z Prešporku, rovnako ako z dnešnej Bratislavy. Zostalo len pár. Pár, viac ako doma v Bratislave, vo Viedni. Ostatné niekde vo svete. Škoda. Možno by s nimi Bratislava mala dnes viac šťastia. Možno by sa úspešnejšie bránila hlúposti, ktorá z času na čas ovládne Slovensko. Určite by však prilákala viac zvedavcov. Našťastie to do pupku Podunajskej monarchie, do Viedne, nemáme tak ďaleko. Messerschmidtove hlavy za to stoja. Nielen oni, ale aj busty monarchov Márie Terézie s manželom, ktorí boli Franzovi fanúšikovia.

Jazda horskou dráhou na druhom poschodí

Fotografovanie je tu nežiadúce. Teda aspoň podľa piktogramov, ktoré som si všimol asi po dvanástich minútach intenzívneho fotenia. Prečo? Neviem. Čo tam je? Rozvíjajúci sa modernizmus (Emerging Modernism) v epoche 1900 až 1920, avantgarda 1920-1950 a ešte raz avantgarda 1960-1970.

Rád by som skĺzol do polohy, že sa budem venovať autorom, pre ktorých som si tu mohol oči vyočiť. Rudolf Wacker, František Muzika, Toyen (nedajte sa zmiesť, je to pani Marie Čermínová, geniálna česká surrealistka, alebo ako ona sama povedala, zakladateľka smeru artificialismus, o sebe rozprávala zásadne v mužskom rode), Václav Tikal, Gerhart Frankl, Bohdan Heřmanský, Koloman Moser. Nedá sa o každom rozprávať samostatne. Celé druhé poschodie je ako hard diskotéka. Kým prvé poschodie môže návštevníka ukolísať pocitovým, mäkkým, nežným impresionizmom, prípadne umením skorého novoveku, tu je to nástup ako cirkulárka sobotného dedinského blues.

Čo tá budova?

Projektantom Horného Belvederu je Johann Lukas von Hildebrandt, donorom stavby princ Eugen Savojský. V rokoch 1717 až 1723 tu vznikol jeden z najkrajších barokových architektonických skvostov, ktorý počas Eugenovho života slúžil štátnym reprezentačným účelom, festivalom a slávnostným recepciám. Po jeho smrti, cisárovná Mária Terézia zmenila účel stavby a práve sem umiestnila cisárske zbierky, ako na miesto vhodné na ich prezentáciu. Spolu s Dolným Belvederom a záhradami vznikol intímny priestor plný klasického umenia. Chcem tým povedať, že výtvarné umenie, ktoré je tu prezentované už vnímame ako klasiku. Vstupenkou do výstavných priestorov Belvederu je vysoká miera remeselnej zručnosti diel. Chápem to tak, že toto je devíza, ktorá charakterizuje diela ako „klasické“. Niekedy totiž invencia, nápad, rozhodujúci prielom súčasného umenia, už nejde ruka v ruke s remeselným kumštom.

Záver

Bola by odo mňa nekorektná drzosť vyhlásiť, že som pochodil viedenské galérie. To nie. Z tých čo som zatiaľ videl si najviac cením Horný Belveder. Nie pre Klimta. Ale pre tie ostatné diela, ktoré sa v jeho tieni strácajú.