Cestovanie nie je vždy len o tých pozitívnych zážitkoch, niekedy sa človek bohužiaľ musí vysporiadať aj s tými menej príjemnými. Či už ide o technické, zdravotné či sociálne problémy, každý jeden dokáže poriadne znepríjemniť fungovanie v danej krajine. Našťastie sa mi však zatiaľ nestalo nič naozaj vážne, nikde ma neuniesli, nenapadli, nezrazili, nezastrelili, dokonca mi ani nikto neukradol dôležité doklady či peniaze. A pevne verím že to takto ostane aj naďalej.
Rozhodla som sa teda zaspomínať a podeliť sa o tie menej príjemné zážitky, ktoré sa mi za posledných pár rokov prihodili. Možno sa Vám niektoré z nich budú zdať banálne, avšak ja osobne som ich vnímala intenzívne, so stresom a tým zvláštnym pocitom v bruchu (ako kedysi pred dôležitou skúškou v škole). Stres niekedy vystriedal hnev a v konečnej fáze už väčšinou nasledovala len beznádej a rezignácia.
Auckland – Nový Zéland, 2018: Požiar v príletovej hale
Keď sme konečne pristáli na Zélande, boli sme nesmierne zničení a nevedeli sa dočkať postele. Absolvovali sme totiž cca 10h let z Viedne do Pekingu (prvá prebdená noc), kde sme strávili celý deň behaním po Čínskom múre a meste pri -10°C. Následne sme vymrzli na letisku, kde sme museli čakať do 2 rána na let do Aucklandu a nasledovala posledná časť cesty, takmer 13h let (prebdená noc č. 2).
Na letisku sme pristáli podvečer, okolo 18 hodiny, ale tešili sme sa predčasne. Dostali sme informáciu, že máme ostať na miestach a nemôžme vystúpiť. Prvé hodiny nám nik neposkytol žiadne ďalšie info, takže sme vôbec netušili čo sa deje a ako dlho budeme musieť čakať. Po vyše 3 hodinách nás informovali, že na letisku vypukol požiar, niekde v príletovej hale, preto musia všetky lietadlá čakať mimo. Netušili sme ako dlho budeme musieť čakať a keďže ubytko malo recepciu otvorenú len do 22. hodiny, musela som im volať a riešiť aby nám niekde nechali kľúče.
Ďalším bonusom bolo, že sme boli hladní a smädní, keďže sme už všetky zásoby minuli, aby sme to nemuseli vláčiť. Lenže ani v lietadle už nič nemali, takže keď sme po 4 hodinách videli, ako do lietadla nakladajú nové zásoby, všetci sme oslavovali. Ale opäť raz predčasne, keďže sme dostali až mini chipsy, 1ks cookies a asi 150ml vody. Táto nekonečná nočná mora skončila po vyše 5 hodinách, kedy sme konečne mohli vystúpiť.
Bolo už po 23. a dúfali sme, že stihneme prejsť cez kontroly skôr, ako odíde posledný bus do mesta. Nakoniec sme ho stihli len tak tak a zistili, že nestojí na zastávke pri ubytku, ale že sa po vyše 50-tich precestovaných hodinách, úplne vyšťavení, budeme musieť trepať so všetkými vecami (a že ich bolo, keďže sme boli nabalení na 2 mesiace) ešte takmer 3km. Na izbu sme dorazili niečo po 2 ráno a neviem, či som už niekedy dokázala zaspať tak rýchlo.
Efate – Vanuatu, 2018: Neoprávnené chargnutie karty autopožičovňou
Na Vanuatu neexistuje žiadne autobusové spojenie, fungujú tu len akési minidodávky, ktoré jazdia po celom ostrove a stačí si ich stopnúť priamo na ceste. Keďže sme si ale chceli ostrov prejsť ako sa dalo, rozhodli sme sa pre požičanie auta. Podmienkou je, že ak človek plánuje opustiť hlavné mesto, musí mať džíp, nakoľko cesty nie sú v najlepšom stave.
Efate je pomerne malý ostrov a tak si auto berieme len na 2 dni. Pri preberaní auta sa uisťujeme, že požiadavka na odovzdanie auta na inom mieste, v prístave na severe ostrova vzdialenom zhruba 50 km, je v poriadku a samozrejme za túto službu platíme extra poplatok. Druhý deň sa do požičovne ale vraciame ešte raz, nakoľko auto máme odovzdať s plnou nádržou, lenže pumpy sa nachádzajú len v hlavnom meste. Z poslednej je to k nám na sever stále vyše 40 km, teda neveríme tomu, že palička ukazovateľa benzínu neklesne.
Zamestnanci nás ale uisťujú že to vystačí, prípadne keď bude jedna palička chýbať bude to v poriadku. Spokojne teda vyrážame na cesty a večer sa vraciame dotankovať. Tesne pred príchodom do nášho ubytka nám benzín klesne o jednu paličku, neriešime to, aj tak nemáme ako. Ráno čakáme na niekoho z požičovne, kto príde pre auto. Keďže sa potrebujeme prepraviť na iný ostrov, dojednávame miestneho loďkára a vysvetľujeme situáciu, že o pár minút auto prevezmú a môžme vyraziť. Zamestnanec dorazil až o 45 minút neskôr, našťastie na nás rybár počkal, aj tak nemal iných pasažierov. Chlapíkovi z požičovne sme vysvetlili situáciu s benzínom, len mávol rukou že to je ok. Odovzdali sme mu kľúče a celú vec považovali za vyriešenú.
Po pár dňoch som si pozerala výpis účtu, keď som si všimla extra charge z požičovne. Kontaktovala som ich a požadovala vysvetlenie. Samozrejme mi ako dôvod uviedli chýbajúci benzín v nádrži. Lenže strhli si sumu vyše 3000 vatu, pričom my sme po 2 dňoch celodenného jazdenia dotankovali plnú nádrž za 3600 vatu, takže mi to nejako nevychádzalo. Následne ma informovali, že 2000 vatu je za dotankovaný benzín a 1000 vatu poplatok za tankovanie. Čo ale vlastne zahŕňa vopred uhradený poplatok za odovzdanie auta na inom mieste? Tejto informácie som sa nikdy nedočkala.
Z ďalších správ vyplynulo, že vlastne máme doplatiť aj benzín z cesty do požičovne, potom ako sme auto odovzdali. Pritom sa oháňali tým, že z predošlých skúseností nemali problém s poklesom benzínu pri návrate auta z rovnakej časti ostrova, dokonca sa auto vrátilo s plnou. Takže 50 + 50 km, s plnou nádržou, to už som ozaj začala strácať nervy. A aj keď mi ponúkli zníženie extra charge o poplatok za tankovanie, nemienila som to akceptovať, keďže mi šlo o celý princíp.
Chcela som vidieť doklad o tankovaní, nakoľko mi to stále nevychádzalo. Toho som sa nikdy nedočkala a nakoniec mi celú sumu, po takmer mesačnom mailovom naťahovaní sa, vrátili. Nešlo o nijak horibilnú sumu, ale neznášam keď ma niekto chce oklamať.
Tanna – Vanuatu, 2018: Problém s nájdením ubytovania a hostiteľa
Tanna je jeden z tých menej vyspelých ostrovov Vanuatu, a tak sme prvý problém riešili už pri hľadaní dopravy na druhú stranu. Ponúkol sa nám prvý hostiteľ, že zavolá známemu a ten nás za dohodnutú sumu prepraví na určené miesto. Lenže na Vanuatu sa to ľahšie povie, ako zrealizuje.
Samozrejme čas tu nehrá žiadnu rolu, a tak sme na dohodnutom mieste vyzdvihnutia, pri miestnom markete, čakali hodnú chvíľu. Ako jediní belosi sme pútali pozornosť všetkých lokálov a niektorí nám odvoz sami ponúkali. Nemali sme ale číslo na dohodnutého šoféra a chceli byť loajálni, ale keď neprichádzal ani po pol hodine, začali sme postupne zvažovať iné možnosti. Našim šťastím bol fakt, že bola sobota a konal sa market, na ktorý sa schádzajú ľudia z celého ostrova. Keď sme niektorým spomenuli meno dohodnutého šoféra, vraveli nám že je niekde v okolí a opísali nám, aké auto máme hľadať. Po chvíli sa dané auto objavilo na ceste a my sme ho dokázali dobehnúť a zastaviť.
Lenže sme nestihli ani nastúpiť a cena sa zrazu takmer zdvojnásobila, veď biele tváre treba ošklbať čo to dá. Bohužiaľ tento pocit sme na Vanuatu zažili viackrát. Z princípu som nechcela súhlasiť a nakoniec sme šli každý vlastnou cestou. Keďže bolo už dosť hodín a veľa plne naložených áut vyrazilo na druhú stranu ostrova skôr, urýchlene sme potrebovali zohnať nejaké aj pre nás. Našli sme šoféra v džípe, ktorý už bol vnútri viac než plne obsadený, ale tu sa bežne cestuje aj na korbe auta. Dohodli sme cenu, uistili sa že šofér pozná miesto nášho ubytka, zhodili veci a seba na korbu, ktorá už bola zaplnená zeleninou, ovocím a 2 miestnymi a vyrazili na cestu. Cestu, na ktorú nikdy nezabudnem, v dobrom!
Adrenalínová jazda trvala zhruba 2 hodiny, a asi po prvých 10 minútach skončila asfaltka, takže sme boli statočne vydrncaní, obití, zaprášení. Keď sme sa blížili do oblasti, kde malo byť naše ubytovanie, šofér sa počas jazdy začal dohadovať s našim “spolusediacim”, ten následne s nami a spätne s vodičom. Hlavnou otázkou, ktorá sa opakovala asi 15x, bol názov nášho ubytovania. Keď opakujem Volcano Island Paradise asi 10x, začínam strácať nervy a nádej, že dnes vôbec trafíme. Keď cestou míňame miestnych kráčajúcich domov, zastavujeme a posádka auta zisťuje, kde sa daný paradise nachádza. Nik však s lokalizáciou nepomáha. Začíname byť už naozaj zúfalí a vyťahujeme telefón s aplikáciou maps.me, ktorú inak používame všade na cestách. Práve na Vanuatu sa nám ale neosvedčila, keďže ostrovy nie sú veľmi zmapované. Ubytovanie s našim názvom síce v mape figuruje, ale rovno na 2 rozličných miestach. Radíme sa s vedľa sediacim a ten niečo kričí na šoféra. Zastavujeme, otáčame sa, vraciame sa späť. Po pár km odbáčame z “hlavnej cesty” (rozumej prašnú cestu pod sopkou) do džungle a akékoľvek stopy po zjazdnej ceste sa strácajú. Neverím že sa niekam dostaneme, začínam sa pripravovať na fakt, že nás tu niekde vyložia a pošlú nejakým smerom.
Na moje prekvapenie však vodič nezastavuje a džíp ženie hore kopcom terénom pripomínajúcom stružku, resp. miestom kde z kopcov steká dažďová voda. Terén je však suchý a rozpukaný, takže na korbe sa musíme naozaj poriadne držať, keďže ideme nielen strmým kopcom hore, ale hompáľame sa do všetkých strán. Úspešne kopec vylezieme a na vŕšku nachádzame mini osadu. Zoskakujeme, berieme veci, vybavíme platbu a poriadne si vydýchneme. Až keď naše jediné spojenie s okolitým svetom odíde, zisťujeme že všetky chatrče sú prázdne a nikde nie je ani nohy. Ach jaj, tak to ešte nebude šťastný koniec. Chodíme okolo chatrčí, kričíme, hľadáme kohokoľvek. Kričím aj do džungle, odkiaľ počuť nejaké vzdialené zvuky. Na moje hello sa však odniekiaľ z diaľky ozve len hello a ďalej som s angličtinou nepohla.
Zrazu sa zjavia 2 slečny, ktoré sa schovávajú a chichúňajú. Nakoniec sa mi ich podarí konfrontovať, ale hovoria jedine francúzsky, takže sme na tom istom. Dievčatá miznú v húštine a my ostávame čakať a dúfať, že sa náš hostiteľ niekedy ukáže. Asi po hodine čakania zrazu z džungle vylieza pani, ktorá sa predstavuje ako manželka majiteľa. Ten vraj hrá futbalový zápas! Konečne nás ubytuje a my zisťujeme, že sme v chatrči bez dverí, okien a s polootvorenou strechou. Nuž chceli sme mať autentické zážitky, tak sa už teším na nočné návštevy rôznych creatures.
Tanna – Vanuatu, 2018: Priotrávenie sa a zrušená volcano tour
Na ostrov Tanna sme šli hlavne kvôli aktívnej sopke Mt. Yasur, ktorá sa tu nachádza. Samozrejme na vrchol sa nedá ísť bez sprievodu miestnych a za vstup do parku sa platí. Majú to ale zvláštne odstupňované, prvý výstup cca 10 000 vatu, druhý stál okolo 7 000 vatu a tretí je zdarma. Keďže sme mali naplánované 2 noci pri sopke, rozhodli sme sa využiť všetky 3 návštevy.
Prvú sme realizovali rannú tour, kedy sme vyrazili o 3 ráno a na sopku sľapali ešte za tmy. Na vrchole sme boli jediní 2 turisti, spolu s miestnym guidom. S veľkým nadšením sme si užívali toto prírodné divadlo, ktoré nasledovalo krásnym východom slnka. Už som sa nevedela dočkať ďalších 2 výstupov. 2. krát sme zvolili večernú tour, kedy sme na vrchol dorazili tesne pred západom slnka. Spolu s nami ale aj ďalších asi 20 turistov a 2 či 3 guidi. Stále to bol super zážitok, no s tým ranným sa nedal porovnať, takže poslednú tour sme dohodli ako inak na rannú, čiže o pár hodín.
Večer ale začalo byť Peťovi zle, nešiel ani na večeru, snažili sme sa ho držať aspoň hydratovaného. Lenže keď nasledujúcich pár hodín trávil na wecku, začala som sa obávať či nemôže mať maláriu, keďže sme jedli a pili to isté a ja som bola v poriadku. Vyzeral už všelijako a keďže sme boli uprostred džungle, bez telefónu, auta, čohokoľvek, nebol to príjemný pocit. Najbližšia nemocnica bola na druhej strane ostrova zhruba 2 hodiny jazdy autom, ale nechceli sme si ani predstaviť ako to tam musí vyzerať. Tanna patrí totiž k tým menej vyspelým ostrovom Vanuatu. Navyše najbližšie auto bolo niekde v dedinke pod našim kopcom. Peťa napadlo že so sebou má čierne uhlie, tak sme ho skúsili naordinovať. Jediné 2 tabletky čo mal našťastie o nejaký čas začali účinkovať. Samozrejme rannú tour sme neabsolvovali, ale budíček som si tak či tak musela dať na 3, aby som šla oznámiť šoférovi, ktorý nás mal vyzdvihnúť, že nakoniec nikam nejdeme.
Ďalšiu noc sme mali prespať v tradičnej malej dedinke, v mini chatrči s miestnymi, ale kvôli vzniknutej situácii sme radšej našli ubytko s normálnou, pevnou podlahou a stenami. Až neskôr si Peťo spomenul, že si asi vypláchol ústa pri umývaní zubov miestnou vodou (mala len jemne žltkastú farbu :D)
Moso – Vanuatu/Auckland – NZ, 2018: Popŕhlenie neznámym podmorským organizmom
Predposledný deň na Vanuatu som sa rozhodla vyskúšať potápanie, keďže sme boli na malom ostrove, ktorý je známy bohatým podmorským životom. Prvých pár pokynov sme s inštruktorkou prebrali na súši, nasledovalo vyzdvihnutie bomby, ktorá vážila asi polovicu zo mňa a prechod do vody. Pokračovali sme v plytkej vode, kúsok od pobrežia a postupne sa posúvali ďalej, aby som si mohla vyskúšať klesanie na dno. Práve pri tomto klesaní som pristála predkolením v niečom, čo ma popŕhlilo. V sekunde keď som mrkla dolu to vyzeralo ako nejaká podmorská rastlina, s vejárovitými “listami”. Od bolesti som sa hneď vynorila, ale inštruktorka tam vraj nič nevidela. Na pár sekúnd som zapochybovala, či zvládnem ďalšiu hodinu v oceáne. Ale povedala som si, že slaná voda mi možno pomôže a aspoň nebudem myslieť na bolesť, keď budem obdivovať podmorský svet. Nakoniec tak aj bolo a predkolenie sa začalo čoraz viac červenať až na súši.
2 dni po tomto “incidente” sme odleteli späť na Zéland, ked sme plánovali začať 7-týždňový trip. Kvôli neočakávaným okolnostiam (viď nižšie), sme ale prvé 3 dni ostali zaseknutí v Aucklande. Potrebovala som si kúpiť gumičku do vlasov a vraj ich majú v lekárni, tak sme do jednej zašli. Keď už som tu bola, skúsila som sa spýtať či nemajú nejaký krém na moje popŕhlenie, keďže som si na to dávala len čistý aloe vera gél. Keď moju nohu predavačka zbadala, vyzerala dosť prekvapene a hneď zavolala kolegyňu, tá mala podobnú reakciu. Zhodli sa na tom, že musia zavolať lekárnika, ktorý má asi vlastnú kanceláriu niekde vzadu.
Keď prišiel, vyhúkane sa pozrel na moju nohu a prehlásil, že nič podobné v živote nevidel. Vraj s tým mám ísť na pohotovosť čo najskôr. Prišlo mi to zvláštne, keďže uplynuli už 3 dni a okrem občasnej bolesti postihnutého miesta som sa cítila úplne v poriadku. Ale celkom ma vystrašil, navyše Peťo bol so mnou a trval na tom, že ideme do nemocnice.
Na pohotovosti som musela najprv vyplniť papiere, zaplatiť 120 NZ$ a následne ma prebrala sestrička. Tá mi len zmerala tlak, spýtala sa ako sa cítim a nezabudla podotknúť, že nič podobné ešte nevidela. Poslala ma späť do čakárne, vraj mám počkať na lekára. Po pár minútach ma prišiel zavolať a opäť raz zhodnotil, že som unikát. Vraj nevie čo to je, ale nemalo by to byť nič vážne. Predpísal mi Claritine, aj keď som nemala žiadnu alergickú reakciu. Ten som si vyzdvihla v lekárni, ale po 2 dňoch užívania som s tým prestala, nakoľko som nevidela a necítila žiaden rozdiel. Nakoniec trvalo vyše mesiaca, kým som sa popŕhlenia zbavila, čo bolo pri cestovaní celkom nepraktické.
Širšie okolie Aucklandu – NZ, 2018: Pokazené “nové” auto
Po návrate z Vanuatu sme šli rovno kúpiť auto, ktoré sme si už vopred dohodli skrz spoločnosť, ktorá prerába vany na campervany. Pôvodne sme si chceli campervan len prenajať, lenže cena za 7 týždňov by s plným poistením vyšla takmer toľko, ako kúpa nového. Teda, samozrejme ojazdeného auta. Ale od firmy sme mali záruku, že ak by sme aj auto nevedeli na konci tripu predať, odkúpili by ho od nás, aj keď len za tretinovú cenu. Stále lepšie ako nič a pevne sme verili, že auto predáme sami.
Vybavili sme papiere, uhradili sumu a Mazda Bongo bola naša. Celý čas sme sa bavili o automate, keďže zvykať si na riadenie na opačnej strane cesty by bolo jednoduchšie, akosi sa ale z automatu stal manuál. Ok, výzva prijatá. Ešte sme museli auto registrovať, prepísať vlastníctvo a nakúpiť potrebné vybavenie, keďže v aute sme nasledujúce týždne bývali. Podvečer sme sa konečne vymotali z Aucklandu a vyrazili smerom na Coromandel.
Po zhruba hodine jazdy Peťo zrazu detekoval nejaký smrad a chvíľu na to len potvrdil obavy cenzúrovaným slovíčkom, keďže palička ukazovateľa prehrievania motora bola vystrelená do výšin. Našťastie hneď pred nami bola odbočka na odpočívadlo, takže sme zastali. Motor bol situovaný priamo pod našimi sedačkami, takže sme vystúpili, nadvihli ich a ovalil nás kúdol dymu a smradu. Bol to podobný smrad, ako keď sa nám pokazilo auto v Kanade… Našli sme aj niečo vytekať spod kapoty. Hneď som teda volala majiteľovi firmy, Luisovi, ktorý nám auto predal a na ktoré sme mali záruku prvý mesiac. Najprv sa snažil, aby sme to vybavili cez naše poistenie, ktoré sme riešili pár hodín predtým. Keď sa mi podarilo dovolať na nonstop podporu AA poisťovne, zistili sme že ak by šlo o techniskú poruchu (o ktorú aj šlo), nemáme nárok na preplatenie škody. Mali sme len havarijné poistenie, ako sme si aj mysleli.
Volala som teda späť Luisovi a dohodli sme sa, že spolu so ženou prídu za nami a využije svoje bonusové členstvo v AA, keďže odťahovka vraj nepreveruje, kto je vlastníkom. Takže sme prvú cca hodinu a pol čakali len na nich a potom ďalšiu hodinu na odťahovku. Boli sme ale radi, že sa na nás nevykašľali, navyše nás vzali späť do Aucklandu a nechali prespať na parkovisku v jednom z campervanov, ktorý bola na predaj. Z nášho Bonga sme si vzali len základné veci, zbytok ostal v ňom.
Druhý deň doviezli auto do garáže Luisovho mechanika okolo obeda a poobede ho začali testovať a hľadať problém. Medzičasom nám Luis požičal iné auto, aby som mohla ísť riešiť problém opísaný vyššie (pohotovosť). Keď sme sa vrátili, Luis nás prekvapil zistením, že Bongu nič nie je. Vraj nechali motor bežať pár hodín v garáži, potom šli testovať aj jazdu po meste a všetko šlo bez problémov. Pre istotu ale mechanik nejak uzavrel trubky ktoré mohli vytekať, takže sa nedá používať teplý vzduch. Nám sa to ale nepáčilo, predsa sme si nič nevymysleli a Luis sám po príchode na miesto “činu” videl, ako niečo vytekalo spod kapoty. Dohodli sme sa teda, že nám buď vráti peniaze, alebo dá iné auto. Keďže sme sa potrebovali pohnúť z miesta, nemali sme už čas hľadať iné autá. Luis mal len jediné auto k dispozícii, ktoré ešte nebolo ani dokončené a bolo menšie ako Bongo. Celkom sa nám ale pozdávalo, navyše to bol automat, tak sme súhlasili. Prerábku mali dokončiť ďalší deň.
Bongo, aj so všetkými našimi vecami sme už mali k dispozícii, rozhodli sme sa teda skrátiť si čas varením. Súčasťou výbavy auta bol aj varič s veľkou plynovou bombou, chceli sme to teda vyskúšať. Ako inak, varič nefunguje! Skúšame ďalšie 2 variče, inú bombu, stále nič. Nakoniec Luis konštatuje, že v bombách asi nie je plyn. Ideme teda zháňať plyn na pumpu, lenže ten nemajú všade. Asi na 3. pokus konečne nachádzame benzinku, kde plnia bomby. Keď ju zamestnanec napojí, oznámi nám, že je takmer plná a nepotrebuje doplniť. Skvelé, začínam sa tešiť na zvyšných 6 týždňov, čo nám ešte osud prinesie… Vraciame sa naspäť a Peťo po podrobnom študovaní všetkých častí vyhlási, že chyba je asi v hadičke, ktorej koncovka vyzerá byť príliš krátka pre náš typ variča. Dnes už aj tak nič nevyriešime keďže je noc, poberáme sa teda do našej dočasnej dodávky odparkovanej vo svahu a zmierujeme sa s ďalšou nocou nakrivo.
Deň číslo 3 už konečne vyzeral nádejne, keď nám Luis niečo po 11 oznámil že potrebujú poslednú pol hodinku na úpravy. Auto ešte nemalo certifikát self-contained, ktorý sme potrebovali na kempovanie v niektorých kempoch. Vraj to ale máme cestou, teda im zavolá, objedná nás, dá nám peniaze a doriešime si to sami. Ďalší prúser, vraj dnes robia len do 12-tej a a potom majú 3-týždňovú dovolenku. Luis sa tam teda hneď vybral, že auto dokončia keď sa vráti. Podľa navigácie tam ale mal doraziť až po 12, takže sme s napätím čakali, čo sa bude diať. On to stihol!
Posledné úpravy dokončené, auto naplnené do prasknutia, je niečo po 15-tej a môžme vyraziť. Ešte sa dohadujeme s Luisom, že by sme chceli dať prezrieť auto jeho mechanikovi, keďže pri ostrejšom zabáčaní počuť divné zvuky. Vyhovuje našej požiadavke a posiela nás do garáže. Mechanik je samozrejme zažratý prácou, opäť čakáme, ale nájde si chvíľku na našu Serenu (Nissan). Netrvá dlho a prichádza s verdiktom, že treba vymeniť engine mount a D bushes. Ani jeden z nás sa v autách nevyzná, takže netušíme, na čom sme. Mechanik nás uisťuje, že hneď ráno o 9 nám to spraví, nemal by byť problém zohnať náhradné diely. Lenže my už v ten deň musíme byť o 250 km južnejšie, keďže na 16. hodinu máme dohodnutú Maorskú tour. Volám Luisovi, či to nemôžme poriešiť neskôr, niekde počas cesty, v inej garáži, o tom ale nechce ani počuť.
Radíme sa ešte s mechanikom a ten nám vysvetľuje, že to nie je vada, ktorá by ohrozovala riadenie, ale je to to, čo spôsobuje zvuk na ktorý sme upozornili. Luisa ešte napadlo, že u mechanika má rovnaký typ auta, ktorému menia motor a mohli by teda použiť diely odtiaľ. Keďže je už ale po 18-tej a mechanik robí oficiálne len do 17-tej, nedáva tomu veľké nádeje. Mechanik nás všetkých milo prekvapí a púšťa sa hneď do práce, my čakáme v čakárni. Po x desiatkách minút prichádza s najmenej obľúbenou vetou, ktorá mi raz asi spôsobí infarkt, “I have bad news”. Súčiastka nepasuje. Uisťuje nás ale ešte raz, že môžeme v pohode jazdiť ďalej, nespôsobí to žiadne ďalšie škody a vymení to na konci januára, teda o cca 6 týždňov, keď budeme späť v Aucklande.
Whakapapa – NZ, 2018: Štedrovečerný budíček poplachom uprostred noci
Štedrý deň sme začali nákupmi darčekov a potravín, aby sme využili možnosti veľkého mesta a mohli vyraziť na južnejšie, do dedinky Whakapapa. Po sviatočnej večeri, výmene darčekov a povinnom filme Sám doma sme šli spať, asi okolo 23. Okolo 1 ráno nás ale zobudil poplach, ktorý neutíchal dlhé minúty. Vyšli sme z auta a chceli zistiť, čo sa deje. Kemp bol úplne plný, ale vonku sa o tejto hodine veľa ľudí nepohybovalo. Vedeli sme, že kemp sa nachádza v zóne, ktorú v prípade tektonickej alebo vulkanickej aktivity ohrozuje bahenný splaz, lahar. Neregistrovali sme ale žiadnu podobnú činnosť, akurát že celú noc pršalo. Logika hovorí že pri silných daždoch by sa mohol vytvoriť bahenný splaz, ale to by muselo pršať súvisle aspoň niekoľko dní. Z chatky vedľa nás vybehla celkom hysterická pani, ktorá utekala do bezpečného, vyvýšeného miesta v dedine, asi 10 minút pešo. Videli sme zopár ďalších ľudí, ktorí smerovali k východu, tak sme sa rozhodli opustiť kemp aj my. Keďže sme ale mali všetko v aute, chceli sme zobrať aj to. Takže nasledovalo rýchle prehodenie vecí z predných sedačiek dozadu, provizórne odrosenie čelného skla a vyrazili sme. Dokopy nás na “bezpečnom” mieste bolo menej ako 15, čo bolo dosť čudné. Jedna pani volala niekam, aby zistila aká je situácia. Vôbec o ničom nevedeli, nakoniec až po dlhom zisťovaní pani informovali, že šlo len o alarm pre dobrovoľných hasičov a môžme sa bezpečne vrátiť do kempu.
S rovnakým poplachom sme sa stretli ešte 2x, z toho raz sme boli pre zmenu v zóne tsunami. Keďže boli ale všetci pokojní, tak nejak sme usúdili že na Zélande asi tento poplach používajú všeobecne ako znamenie pre hasičov. Do kempu vo Whakapapa sme sa vrátili ešte raz, keďže kvôli počasiu sme na prvý pokus nemohli absolvovať Tongariro trek. Keď sme sa ubytovávali 2x, postarší pán nás oboznámil aj s poplachom a zdôraznil, že treba sa evakuovať len v prípade, ak spolu s poplachom prebieha aj hlásenie o nebezpečenstve (potom som si to všimla aj na varovnej tabuli). Spomenuli sme mu náš predošlý zážitok a poradili, že by o tomto mohli informovať aj ostatní zamestnanci.
Auckland – NZ, 2019: Predaj auta a následné opletačky
Náš pobyt sa pomaly blížil ku koncu a my sme museli začať hľadať potenciálnych kupcov. Keďže sme videli množstvo campervanov v zlom stave, mysleli sme že to nebude problém. Nakoniec sme mali jediných vážnych záujemcov, ktorí ale chceli auto o týždeň skôr, ako bol náš termín predaja/odchodu. Nemali sme ale na výber, rozhodli sme sa auto radšej predať skôr a prenajať si iné auto na ten posledný týždeň. Problémom bolo aj to, že sme ešte neboli v Aucklande, kde boli kupci, a tak sme museli pomeniť plány a vyraziť do hlavného mesta. 31. januára večer sme sa stretli so španielskym párom, ktorý bol na ceste okolo sveta. Keďže bolo už prítmie, narýchlo si auto omrkli, šli na skúšobnú jazdu a dohodli sme predaj. Informovali sme ich o výmene engine mount ďalší deň, čo sme mali dohodnuté ešte u Luisovho mechanika. Dohodli sme sa, že sa cez deň stretneme v meste a vybavíme prepis auta, kým bude výmena hotová. Pomohli sme im rovno aj s poistením a keďže sme si ráno vyzdvihli auto v požičovni, vzali sme ich z mesta rovno do garáže, kde bola už naša Sasanka vynovená a pripravená na nový trip. To sme si aspoň všetci mysleli. Rozlúčili sme sa a každý vydali iným smerom.
Deň na to mi prišla od Jonathana správa, že sú na pumpe a nemôžu naštartovať. Skúšali sme im poradiť, ale stále nič, tak som volala mechanikovi, ktorý mal auto deň predtým. Vravel že motor je v poriadku, malo by všetko fungovať, jediný problém môže byť v batérii. Jonathan mi chvíľu na to píše, že im pomohli miestni, vraj bol problém v zaseknutých kolesách a posilňovači riadenia. Hm, nezdá sa nám to, ale hlavne že auto fičí. Nie však dlho, o pár hodín neskôr čítam správy od Jonathana. Auto im zdochlo uprostred cesty, potom čo mali problém s akceleráciou a na panely sa objavili nejaké svietace kontrolky. Na panely už svieti len kontrolka motora a nemôžu naštartovať. Až mi zovrelo hrdlo keď som to dočítala.
My sme za 6 týždňov na cestách nemali výnimočne ani jeden problém. Nakoniec im auto naskočilo po nakopnutí káblami aspoň na pár kilometrov a dokázali dôjsť do kempu. Panel vraj už svieti rôznymi kontrolkami, jediné čo im radíme je spojiť sa Luisom, jeho mechanikom a vyhľadať najbližšieho mechanika v oblasti. Podarilo sa im nájsť mechanika, ktorý sa na auto pozrel hneď ďalší deň a zhodnotil, že problém je v batérii. Aj po výmene však problémy pretrvávali, a tak odporučil návštevu väčšej garáže, keďže on nemal prístroj na diagnostiku. Takže ďalšie peniaze za odťahovku… Už sme začali špekulovať, či si tieto problémy nemohli spôsobiť zlým šoférovaním, keďže my sme naozaj nemali ani jeden problém a oni po prvom dni na cestách hneď niekoľko. Nakoniec im druhý mechanik povedal, že chyba bola v zlom pripojení káblu k menenému dielu engine mount, ale objavil aj ďalší problém, a to v tlmičoch.
Predošlé problémy však boli spôsobené zlou výmenou náhradného dielu, preto som logicky chcela požadovať preplatenie nákladov od mechanika, ktorý to celé spôsobil. Keďže som ale nemala žiaden doklad o jeho práci, museli sme to riešiť cez Luisa, ten nás však odkázal len späť na mechanika a ten sa vyhováral že on si svoju prácu spravil a chyba mohla byť niekde inde. Napriek tomu, že Jonathan mi poslal písomné vyjadrenie druhého mechanika, kde to je jasne uvedené. Keďže šlo o nekonečný príbeh a my s Peťom sme sa cítili naozaj zle, keďže sami sme si prešli podobnou situáciou v Kanade, rozhodli sme sa vyplatiť španielom polovičnú sumu z týchto extra nákladov. Pevne verím, že nám to raz karma vráti ?
Vranov nad Topľou – Slovensko, 2019: Bankrot aerolinky a rozplynutie sa cesty na Reunión
Kvôli plánovanej dovolenke na Reunióne sme sa z Islandu vrátili už začiatkom novembra. Od príletu do Viedne sme mali necelý týždeň do odletu do Paríža. Prvá nepríjemnosť nastala, keď sme si prebrali kufor na Viedenskom letisku a koliesko bolo úplne vytrhnuté aj s kusom plastu. Super, rýchlo zháňať nový aby sme mali s čím cestovať. Podarilo sa nám zohnať tak kufor, ako aj double moskytiéru nad posteľ, takže sme boli pripravení vyraziť. 2 dni pred odletom som si ešte poctivo vypísala všetky adresy ubytka, aj na poslednú časť cesty, ktorú sme mali naplánovanú v polovici decembra v čase Vianočných trhov. Teda z Paríža sme mali v pláne vyraziť vlakmi cez Štrasburg, Norimberk, Rothenburg ob der Tauber a Prahu až na Slovensko.
Nastal čas na check-in. Úspešne som dokončila prvú časť cesty Viedeň – Paríž a následne som chcela spraviť check-in aj na hlavnú trasu, Paríž – Saint Denis. Stránka francúzskej aerolinky sa ale vôbec nenačítala, neexistovala. Najprv som si myslela že ide len o nejakú chybu, tak som to nechala tak a rozhodla sa skúsiť to znova, neskôr. Ale na moje prekvapenie sa situácia opakovala, nech som to skúšala kedykoľvek. Začala som teda googliť a zisťovať krutú realitu. Samozrejme v AJ som našla minimum informácii, takže som musela používať translator na francúzske články. Spoločnosť XL airways skrachovala už pred vyše mesiacom! Neobdržala som od nich akýkoľvek email o tejto situácii, zrušení letu, čohokoľvek, ani by ma nenapadlo že sa také niečo môže stať. V tom momente som sa na pár minút cítila úplne bezmocná, proste nič, tma. Musím povedať, že to bol zatiaľ najhorší cestovateľský moment. Celá, vyše mesačná cesta, na ktorú sme sa riadne tešili, sa začala rozplývať pred očami.
Volám Peťovi a začíname zvažovať možnosti. Na ostrov lietajú ešte 2 spoločnosti, AirFrance a Frenchbee, ktorú sme zvažovali už pri prvotnom nákupe leteniek. Nakoniec mali ale XL lepšie recencie a časy letov, hold už to nezmeníme. Lenže nové letenky stoja takmer 900€ a bohvie, či sa nám niekedy podarí dostať k peniazom za XL letenky. To by sme boli už na takmer 1500€ len za letenky, začíname teda uvažovať nad zrušením celej cesty. Väčšinu ubytovaní sme totiž mali s možnosťou storna. Po ťažkých pár desiatkách minút sme dospeli k rozhodnutiu, že nové letenky kupovať nebudeme a skúsime zrušiť všetko, čo sa bude dať.
Autopožičovňa mala našťastie storno zdarma do 24h pred prevzatím auta, ale ubytovania ktoré sme mali na prvý týždeň, už možnosť storna neponúkali. Našťastie po tom ako som ich kontaktovala a vysvetlila našu situáciu, všetci na Reunióne nám ponúkli bezplatné storno. Ostávali nám jedine 2 ubytka, ktoré nechceli o storne počuť. A to vo Viedni noc pred odletom, teda o deň a v Paríži, takmer o mesiac neskôr. Nepodarilo sa nám získať ani peniaze za lístky na vlaky, ktoré sme mali kúpené na spiatočnú cestu z Paríža, samozrejme ani za letenku z Viedne do Paríža. Suma sumárum sme boli zhruba na 200-250€ v mínuse na hlavu, a to sme stále nevedeli čo bude s peniazmi za hlavné letenky.
Stálo ma to ďalší týžden obvolávania a písania desiatok mailov. Skúšala som rôzne právnické organizácie, odbor ochrany spotrebiteľa, dopravný orgán a samozrejme banku. Keďže som platila mojou islandskou kartou, kontaktovala som tak slovenské, ako aj islandské orgány, vždy sme ale dospeli len k jedinému možnému riešeniu. Keďže aerolinka vyhlásila bankrot, neexistujú žiadne právne kroky, ktorými by sme sa dostali k peniazom. Jedinou možnosťou bolo žiadať o chargeback karty cez banku, ale pripravili ma na realitu, že s veľkou pravdepodobnosťou už na danom účte nebudú peniaze. Islandská banka ma odkázala na sprostredkovateľa, firmu ktorú majú na tieto účely. Po takmer 3 týždňoch som obdržala informáciu, že moju žiadosť spracovali a protistrana má 30 dní na zamietnutie tejto žiadosti.
Po uplynutí 30 dní som ich znova kontaktovala a na moje prekvapenie som hneď ďalší deň obdržala pozitívnu odpoveď. Chargeback nebol zamietnutý! Deň na to som mala peniaze späť na účte. Aspoň niečo, aj keď ma táto zničená dovolenka stála kopec nervov a sivých vlasov.
Faro – Portugalsko, 2020: Vymyslené extra poplatky autopožičovne
Začiatkom roka 2020 sme sa vydali do južnej časti Portugalska, prebádať známu oblasť Algarve. Keďže so spoločnosťou Guerin sme mali dobré skúsenosti s požičiavaním auta aj priamo z Portugalska, rozhodli sme sa opätovne využiť túto požičovňu a prenajali si auto na celý týždeň. Pre istotu sme si doplatili aj plné poistenie, aby sme nemuseli riešiť žiadne prípadné poplatky. Tentokrát sme však ostali zaskočení už pri preberaní auta, kedy nám chceli hneď naúčtovať poplatok za to, že rezervácia bola robená na priateľove meno, ale platená mojou kartou. Pritom to tak robíme úplne vždy a nikdy problém nebol, dokonca ani v inej pobočke rovnakej spoločnosti.
Chceli aby som bola dopísaná ako druhý šofér, samozrejme s doplatkom. Keďže ale vodičák nemám a nemienila som akceptovať tento nonsens, pani za prepážkou pochopila že so mnou neuspeje a nakoniec sme teda nič nemenili, ani nedoplácali. S autom našťastie neboli žiadne problémy a keď sme ho na konci pobytu bez akejkoľvek ujmy vrátili, brali sme to za vybavenú vec. Lenže o pár týždňov neskôr som si náhodou všimla na mojom účte platbu, ktorú si strhla požičovňa po vrátení auta. Bez akéhokoľvek upovedomenia či vysvetlenia, keďže sme mali plné poistenie. Na mail nereagovali a na pobočku som sa nevedela dovolať. Šlo síce len o necelých 21€, ale šlo mi o princíp. Nakoniec som sa rozhodla, že to nenechám len tak a obrátila sa na banku, ktorá mi po takmer 3 mesiacoch platbu úspešne vrátila, nakoľko protistrana nemala žiadne právo si ju nárokovať.
Coyhaique – Čile, 2020: Prvá noc v Patagónii s neexistujúcou rezerváciou
Po prílete na sever Patagónie, letisko v Balmacede, nasledoval trošku zbytočný presun mikrobusom do mesta Coyhaique, ktoré je severne od Balmacedy. Zbytočný preto, lebo ďalšia časť cesty smerovala na juh, ale žiadne priame spojenie z letiska neexistuje. A keďže autobus z Coyhaique vyráža ráno, mali sme zabookovaný guesthouse. Mikrobus zastavil priamo pred ubytkom, čo som v obložení mojich dvoch batohov naozaj ocenila. Čo som už ale ocenila menej bolo, keď sa majiteľka tvárila prekvapene keď sme ju informovala o rezervácii na dnes. Ukázala som jej číslo rezervácie, potvrdzujúci mail z bookingu, ale keďže obe izby mala obsadené, jedinou možnosťou bolo sharovať izbu s nejakým pánom so synom.
Nakoniec to vyzeralo, že iná možnosť nie je, ale keď sme zbadali veľkosť izby a pani si pýtala rovnakú sumu ako za samostatnú izbu, naše cesty sa rozdelili. Našťastie ešte predtým spomenula iný guesthouse, ktorý bol neďaleko a tak som sa znova zvítala s batohmi a pobrala ďalej. S angličtinou som v týchto končinách veľmi nemala úspech, a tak musela oprášiť španielčinu spolucestujúca, Iveta. Našťastie postaršia pani mala voľnú izbu, nesharovanú a takmer za polovičnú cenu, dokonca aj s mini telkou ? Ale teda na začiatok mesačného tripu po Patagónii, nie úplne najpríjemnejší pocit, keďže som netušila či sa rovnaká situácia nezopakuje aj v ďalších ubytkách.
Chile Chico – Čile/Los Antiguos – Argentína, 2020: Prechod hranicou
Kúpiť lístky na bus do Chile Chico z Puerto Rio Tranquilo bolo prvou výzvou, opäť ma musela zachrániť Iveta, ktorá pár dní pred odchodom zistila, že lístky si môžme kúpiť až pár hodín pred samotným odchodom. Ok, tak dúfame že sa nám ujdú miesta. Podarilo sa, nastupujem do mikrobusu a pripravujem sa na 4-hodinovú cestu v polorozpadnutom aute. Do Chile Chico prichádzame načas. Všetci pasažieri sme si odniesli aj extra suvenír, a to vo forme prachu. Najmä batožina bola kompletne pod vrstvou hnedého prachu. Nevadí, oprašujeme veci a keďže o hodinu a pol nám ide nočný bus z argentínskej strany hranice, ponáhľame sa zistiť možnosti dopravy. Opäť by som bola bez španielčiny stratená, Iveta zisťuje že bus ide až ráno a jedinou možnosťou je taxi. Lenže ten nás odvezie len po hranicu a odtiaľ je to vraj ešte 6 km. Rovnaký problém rieši aj mladý párik z Nemecka a tak spájame sily. Miestna pani nám volá taxi a my čakáme. Taxi dorazil, ale ledva sa doň všetci vtrepeme. Chudák Móritz má na sebe vpredu 2 veľké batohy, aj my vzadu sme obložené. Prichádzame k Chilskej colnici, taxikár nám vysvetľuje že si veci ešte nemáme brať, vraj nás môže odviezť ešte kúsok ďalej. Keď stojíme všetci štyria v rade na pečiatky, napadlo nás že taxi sme už vyplatili, plus má plné auto vecí, pokojne by mohol odísť. Napokon sme túto možnosť spoločne rýchlo zavrhli a krátili si čas inými témami. Samozrejme na colnici panovala maňana, nikto sa nikam neponáhľal, okrem nás.
Colníci boli veľmi milí, srandisti, ale trošku im to trvalo. Konečne sme dostali pečiatky v oboch okienkach a mohli pokračovať. Vrátili sme sa k pánovi taxikárovi, ktorý nás odviezol ešte asi 2,5 km, až po cedulu Argentína. Oznamuje nám, že ďalej ísť nemôže, ale je to už len 1 km. Keďže cesta pred nami je rovná a nekonečná, bez akýchkoľvek známok budov v diali, nezdá sa nám to, ale aj tak nemáme na výber. Čas do odchodu autobusu sa nám kráti a my sa rýchlym krokom posúvame vpred. Lenže všetci sme obložení, čo nás spomaľuje. Po ceste sa približuje mikrobus, ktorý ide našim smerom, ale naše stopovanie ignoruje, aj keď bol úplne prázdny a na ceduli mu svietil názov Los Antiguos. Takto to pokračuje ďalej aj so zopár ďalšími autami, ktoré nás míňajú, ale premávka tu nie je nijak hustá. Nakoniec sme po 3,5 km dorazili na argentínsku colnicu, všetci krásne spotení a zničení. Do odchodu autobusu ostáva 5 minút a samozrejme maňana pokračuje aj na tejto strane hranice. Snažíme sa colníkov urýchliť a prosím ich, či by nám nevedeli zavolať taxi, keďže stanica je vraj ešte asi o 3 km ďalej.
Prvý colník sa nevie dovolať, tak sa pýta kolegu či nemá číslo na niekoho iného. Našťatie kolega sa dovolal úspešne, všetkých nás opečiatkovali a bez akejkoľvek kontroly vecí vyprevadili až pred budovu. Na oboch hraniciach naozaj najmilší colníci, akých som v živote zažila. Ešte nás usmernili, kde máme na taxi počkať a ďalšie drahocenné minúty plynuli. O chvíľku dorazila pani taxikárka, ktorá s nami uháňala na stanicu.
Až v aute nás napadlo, že vlastne nik z nás nemá argentínske pesá, jedine tie chilské. Pani z toho nerobí drámu a konečne prichádzame ku stanici, 10 minút po plánovanom odchode nášho autobusu. Ospevujeme nedochvíľnosť južanov, keďže autobus do Chalténu je stále pristavený. Móritza posielame na nástupište a my 3 prerátavame argentínsku sumu na chilské pesá. Konečne vyberáme lístky a zničení nastupujeme. Zamestnanec spoločnosti nám ešte s pokojom v hlase oznamuje, že nie sme poslední, takže sme na stanici pobudli aj ďalších pár minút.
Vranov nad Topľou – Slovensko, 2020: Corona šialenstvo a zrušený odchod na Island
Z Južnej Ameriky som sa vrátila začiatkom marca a čo najskôr sme sa chceli vrátiť späť na Island. Šéfovci nám písali, že by sme mohli prísť okolo 20.3., ok 21. letí Wizz z Viedne. Letenky kúpené, už sa nevieme dočkať. Lenže týždeň pred odletom začína corona šialenstvo gradovať a šéfovia nám píšu, že minimálne na najbližší mesiac nebude robota, keďže ľudia rušia rezervácie. Navyše sa zaviedli aj u nás opatrenia, vďaka ktorým je cesta na letisko vo Viedni dosť komplikovaná. Špekulujeme či napriek tomu skúsiť odletieť a počkať na Islande, kým sa turizmus rozbehne a budeme môcť pracovať.
Napokon sa ale dohadujeme, že zatiaľ ostaneme na SR, kde sú predsa nižšie náklady na život a snáď sa situácia čoskoro ukľudní a budeme môcť vyraziť. Pôvodný termín, 20.4. sa posunul na 1.5., a ten sa posunul na 1.6.. Aktuálne je 26. apríla a ja pevne verím, že júnový termín sa už meniť nebude. Oh a samozrejme, Wizz nám neponúkol možnosť zrušenia odletu vo forme voucherov, takže ďalšie prepadnuté peniažky. Táto zimná sezóna bola ozaj ukážková…
