Ukrajinské dobrodružstvo sa začína už na Slovensku. V Bratislave sa nedá kúpiť lístok za hranice „šengenu“. Za Čiernou nad Tisou končí „Európa“ a počítače slovenských železníc sú bezradné pri zadaní cieľovej stanice Čop.
Cestujeme teda do Čiernej nad Tisou a potom sa uvidí. V Košiciach prichádza predvídaný chaos s vagónmi. Niektorí pasažieri nepochopili správne zámery železníc a namiesto Humenného sa vezú do Čiernej nad Tisou: vagóny odpojili a pár zúfalcov bezradne pobieha po vlaku. Je nám ich ľúto, živo nám to pripomína naše vlaňajšie cestovanie do poľského Suwalki. V Čiernej nad Tisou čakáme na vlak do Čopu. Čas odchodu sa blíži, no stojí tu len jeden starý vagón, že by to bol spoj na Ukrajinu? Na peróne nevidieť žiadnych pasažierov - všetko je akési neurčité, akoby to tu nikto neorganizoval.
Nakoniec sa vo vlaku vezieme úplne sami. Vagón je rozbitý, zadné sklo úplne chýba, dúfame, že nám nevypadnú von bicykle. Občas okolo prefrngnú nejakí colníci so „sabáčkami“ – hľadajú drogy.
Vystupujeme – pravdepodobne v Čope. Colníci nás niekam posielajú, ďalší nás vedú k okienkam s byrokraciou. Tetušky na nás mávajú s registračnými hárkami, ktoré treba vyplniť. Potom sa pcháme cez neskutočne úzke dvere s plne naloženými bicyklami. Stanica je obrovská, všade panuje pokoj a tma. Skôr než sa tu uložíme na spánok, zisťujeme si spoje do Solotvina, kde by sme zajtra chceli odpáliť cyklistiku po Zakarpatskej Ukrajine. Pri okienku prichádzajú prvé problémy a už nám je jasné, že cestovať po tejto krajine s bicyklom vôbec nebude jednoduché. Pani za okienkom krúti hlavou : bicykel- tak to teda nie! Také niečo vo vlaku! Iba ak v pomalom motoráčiku, ktorý tu volajú „električka“, alebo rozmontovať. Rozoberanie bicyklov ešte nemáme nacvičené, a tak volíme prvý variant.
Ukrajinská „električka“ – malý dobrodružný svet
Cestovanie vlakom po Ukrajine má svoje čaro a osobitné špecifiká: Vlaky sa pohybujú takou rýchlosťou, že by im možno stačil aj zdatnejší cyklista. Sú vždy preplnené, takže o nejakom neefektívnom spoji nemôže byť ani reči. Pasažiermi sú väčšinou „bábušky“ vo vyššom veku, ktoré vo vlaku dokážu prepraviť neskutočné množstvo vecí najrôznejšieho druhu a objemu. Nie je tomu ináč ani v Baťjave. Ráno sa nevyspatí šplháme po vysokých schodíkoch do „električky“. Vo vlaku to vyzerá ako v 18. storočí. Lavice sú drevené a tvrdé ako v historických mašinkách z múzea, je tu zima, až sa parí z úst. V priebehu niekoľkých sekúnd zaplavia všetky priestory davy ľudí. Podarilo sa nám ukoristiť trochu miesta pri okne, a tak upadáme do spánku, bez ohľadu na to, čo sa okolo nás deje.
Uprostred obrovského hluku mi pomaly odchádza vedomie. Budím sa na to, že ma ktosi trasie za ruku a niečo na mňa kričí. Zdrapilo ma malé cigánča a vykrikuje : „ťóťa, vstávajte, už sme v Berehove“! Preberám sa z mrákot. Vo vlaku panuje atmosféra ako na trhu. Bábušky chodia od vagónu k vagónu a predávajú v košíkoch vodu, akési langoše a iné potraviny. V uličke stoja obrovské vrecia s kapustou. Dozvedáme sa, že dnes sú trhy a ľudia idú popredať všetko čo vypestovali alebo vyrobili. Mnohé babky sa živia tým, že nepredávajú na trhu, ale priamo vo vlakoch. A tak neustále cestujú hore dole s veľkými batohmi a taškami. O chvíľu prichádza sprievodkyňa a vraví, že v Koroleve musíme vystúpiť.
Nechápeme prečo, ale keď povie že všetci, tak sa nebúrime a nasledujeme dav. Neďaleko Chustu vystupuje väčšina trhovníkov. Koľajnice sú plné stareniek v krojoch, sukne sa im lesknú v poludňajšej páľave. Mladý pár sa pokúša prepraviť na malej ruskej skladačke 2 veľké vrecia kapusty. Naše cyklistické batohy sú oproti tomu úplne smiešne. Trápia sa s nimi, pokúšajú sa naložiť ich na bicykel. Našinec by už poriadne hrešil a nadával. Títo ľudia sa však usmievajú a pomáhajú si. O chvíľu prichádza ďalší vlak a celé šíky sa opäť tlačia dnu. Už si zvykáme. Naberá to svoj kolorit. Uskromňujeme sa na spojovacej chodbičke medzi vagónmi. Vzápätí mi niečo letí popri hlave. Babka na prednom sedadle hádže čosi nepotrebné cez palubu. Dopadá to rovno na schodíky. Má to premyslené. Keď sa dvere otvoria, odpadky pekne vypadnú von. O chvíľu tam letí aj kúsok salámy.
Hluk a vrava neutícha. Tetkám sa nepozdávajú naše bicykle – očividne nezapadajú do tohto prostredia. Navyše sa kvôli nim ťažko pchajú do vozňa káričky s obrovskými vrecami a taškami. Sprievodkyňa však robí poriadok a dáva babkám za príklad práve nás, lebo my máme na „batožinu“ kúpený aj lístok. Uprostred vravy nám k ušiam dolieha spev stareniek, ktoré sedia za nami. Babka o tri sedadlá ďalej berie do ruky fľašu. Dvíha sa, otvára okno a šup s ňou von! V tom ktosi zatiahne ručnú brzdu a vlak stojí. Čo sa deje? Huriavk ešte len teraz naberá grády. Nerozumieme poriadne čo sa stalo, ale ľudia kričia: „dévačka zarvala!“ Hádam to len neznamená že sme niekoho prešli?? Nie. Nič zvláštneho sa nestalo. Babky len zatiahli záchrannú brzdu zo solidarity ku kolegyni, ktorá dobiehala na pohýnajúci sa vlak.
Solotvino – zázrak Mŕtveho mora na vlastnej koži
Dolámaní a vyčerpaní vyliezame z vlaku a hneď sa k nám ponáhľa bábuška, aby nám ponúkla ubytovanie. Sme v Solotvine – malom mestečku na Ukrajinsko-Rumunskej hranici, ktoré sa preslávilo svojimi soľnými baňami a jazerami. Stovky metrov pod zemou odpočívajú vrstvy kamennej soli, ktoré tu zanechalo treťohorné more. Solotvino je dôležitou oblasťou ťažby soli v Zakarpatsku – a ako to už v baniach býva, aj tu sa časom začali banské štôlne prepadávať a zaplavila ich voda.
Odbočujeme po prašnej ceste k jazerám. V diaľke vidieť čierne postavy, pripomínajúce potápačov. To čo majú na sebe však nie sú neoprénové obleky, ale bahno. Vyťahujú ho z jazera a natierajú sa ním ako opaľovacím krémom. Bahno je vraj liečivé a má priaznivé účinky na pokožku. Jazerá v Solotvine majú ešte jednu veľkú zvláštnosť: Slaná voda má takú veľkú hustotu, že môžete pokojne ležať na hladine a čítať noviny. Funguje to podobne ako v Mŕtvom mori. V tejto vode sú si všetci rovní: plavci i neplavci.
Podkarptská Rus – cestovný ruch tu už dávno funguje
Po slaných radovánkach sa posilňujeme „kvasom“ a vyrážame smerom na Rachov. Neďaleko Dilove prechádzame cez údajný stred Európy. Je to už minimálne tretí, o ktorom vieme. Jeden je u nás pri Kremnici, druhý v Litve a tretí tu, na Ukrajine. V Rachove hľadáme nejakú „turbázu“. Cestovný ruch tu prekvitá, všetko je už plné. Nakoniec nás posielajú k bábuške, ktorá nás ubytuje u seba doma. Má veľký poschodový dom a žije v ňom sama s mačkami.
Babka je výrazne nábožensky založená, stále nám rozpráva o tom, ako zajtra pôjde do kostola a rada spomína na svoju návštevu Izraela. Na stene visí obrovský kalendár s plagátom Júlie Timošenkovej, obľúbenej tváre oranžovej revolúcie. Dozvedáme sa, že bábuška je krajčírka a pravdepodobne aj šikovná podnikateľka. Každú chvíľu jej vyzváňa telefón – zaiste ďalší turisti. Posiela nás do „komnaty“, kde neubytuje len tak hocikoho.
Bojí sa, že by jej niečo zmizlo. Zrejme sa k nej ešte nedoniesli chýry o kradnúcich Slovákoch, a tak nám dôveruje. Ráno sa prebúdzame podozrivo dobre vyspatí. Babka je už dávno doma z kostola a na jej hodinách je o hodinu viac ako na našich. Už nám to dochádza. Zabudli sme si prestaviť hodinky na východoeurópsky čas. Sedíme na schodoch pred domom a s pôžitkom si vychutnávame rannú kávičku. Lúčime sa a na pamiatku jej venujeme obrázkovú skladačku o Slovensku. 
Z Rachova pokračujeme ukrajinskými Karpatami na Jablunický priesmyk. Krásna hornatá krajinka miestami pripomína Alpy. Po strmých úbočiach sú roztrúsené domčeky, na lúkach sa popása dobytok. Celou cestou nám do rytmu šumí krásna a čistá riečka Tisa. Ľudia sa v nej kúpu a chytajú ryby.
V diaľke sa ligocú plechové strechy pravoslávnych kostolov. V kaplnkách popri ceste, do ktorých sa dá vojsť ako do svätyne, neustále horia sviečky. Dnes sa tu slávi akýsi cirkevný sviatok. Ľudia sa pekne vyobliekaní prechádzajú po dedine. Bábušky spokojne vysedávajú na lavičkách pred domom. Dole v rieke starký kúpe kravu. Špliecha na ňu vodu v obrovskej horúčave. Predavači pozdĺž cesty ponúkajú pod slnečníkmi čerstvú zeleninu, ktorú pred chvíľou vytrhli zo záhrady. Pred každým druhým domom stojí na ceste malý stolček a na ňom pohár čučoriedok, čiernych ríbezlí, malín, či hríbov. Pomaly stúpame na Jablunický priesmyk. Horizont lemujú vrcholky ukrajinských Karpát. Niekde tu je ukrytý aj najvyšší vrch Ukrajiny – Hoverla vysoký 2062 m. Na štítoch sa ešte kde tu belie sneh. Pod nimi ležia nad hranicou lesa horské lúky Zakarpatskej Ukrajiny – poloniny. Sú to vlastne odlesnené hrebene hôr, na ktorých pastieri pasú dobytok.
Tesne pod vrcholom priesmyku nás vracia do reality prudký lejak s krúpami. Voda sa vyparuje tak rýchlo, že to vyzerá, akoby sa z cesty dymilo. Rozmar počasia netrvá dlhšie ako 10 minút. Do cesty nám vchádza akýsi odtrhnutý býček. S trochou neistoty a rešpektu ho obchádzame. Našťastie nemá v úmysle nabrať nás na rohy. Na vrchole priesmyku sa to len tak hemží obchodníkmi. Predávajú rôzne suveníry, väčšinou výrobky z ovčej vlny. Spúšťame sa dolu popri zimných rekreačných strediskách. Okolité kopce sú posiate vlekmi, turbázami a chatkami, všade rozvoniava šašlík. Tu sa určite nenudia ani v zime...
