Cerova vrchovina- Sopka v spánku, 1.časť

Sú kopce, ku ktorým sa vraciam rád. Návraty, ktoré sa podobajú počúvaniu obľúbenej hudby. Viem čo príde, teším sa na to, čakám na to. Teším sa na známe pohľady, teším sa na skaly, územia s pokrivenými stromami, chodníky, stúpanie a klesanie, najviac, najviac zo všetkého sa teším na náladu. Na neuchopiteľného ducha miesta. Toho ducha, čo sa s vami hrá, niekedy vás opantá hneď a inokedy sa prezradí, až keď si vyzujete prepotené ponožky. Duch, čo sa schoval do obnoseného trička, vyšúchaných nohavíc, rozšliapaných bagandží. Odrazu je vonku a každá bunka vášho tela túži stretnúť sa s ním, vrátiť sa na TO miesto odkiaľ prišiel k vám. To je pre mňa Cerová vrchovina. Nepýtajte sa ma prečo. Som do nej zaľúbený, pre mňa má všetko.

Slovensko v moci vulkánov

Vihorlat, Slanské vrchy, Milič, Kremnické vrchy, Štiavnické vrchy, Vtáčnik, Pohronský Inovec, Poľana, Javorina, Krupinská výšina, Cerová vrchovina.

Naše vulkanické pohoria, čiže vyhasnuté sopky. Žiadne staré, vekom úctyhodné pohoria, ošľahané vetrom, dažďom vymleté na nízke pahorky. Ich vek je niekde medzi 20 až 25 miliónmi rokov, svedkovia čias kedy územie Slovenska viac či menej tvorilo morské pobrežie. Na začiatku neogénu, teda asi pred 26 miliónmi rokov zaplavilo naše územie plytké more. Preniklo do Viedenskej panvy, zalialo stredné Slovensko, východné brehy boli v oblasti Merníku v okrese Vranov nad Topľou. Keď sa zdvihli pohoria vnútornej strany Západných Karpát, Tethys (meno prastarého mora) ustúpilo do Záhorskej nížiny a Dolnomoravského úvalu. V zemskej kôre sa vytvorili zlomy a cez ne začala prenikať magma. Ak si našla cestu na povrch, vytvorila obyčajne najskôr kuželovitý kopec, po odstrelení jeho dekla vznikol kráter a nezameniteľný obrys aktívnej sopky, tak ako ich poznáme napríklad z Havajských ostrovov.

Kto si Cerová vrchovina?

Sopka v spánku. Najcharakteristickejšia črta tunajšej pahorkatiny. Kužeľovité kopce, stolové hory (po pravde strácajúce sa v zeleni vysokých dubovo-bukových lesov), skaly, pukliny, jaskyne, neobvyklé geologické tvary.

Vznik Cerovej vrchoviny sa do dnešnej podoby začal v období pliocénu až pleistocénu, v období keď sa z podpovrchových vrstiev Centrálnych Západných Karpát dostala na povrch čadičová láva. Na začiatku štvrtohôr došlo ku klenbovitému výzdvihu územia, jeho vystaveniu poveternostným vplyvom a intenzívnemu zvetrávaniu. Doliny si zachovali lávové pokrovy a prúdy, na mnohých miestach ich doplnili vypreparované výplne sopečných komínov, obnažené jadrá vyhasnutých sopiek – sopúchy.

Zvyšky kráterov, ich pevné okraje poslúžili na stavbu pevností a hradov. Ten najkrajší kráter hostí stredoveký Fiľakovský hrad. Východná časť Cerovej vrchoviny so svojimi pieskovcami do hrúbky dvesto až tristometrov je pripomienkou plytčín pravekého mora Thetys.

Sopečný reliéf

A predsa zostala na južnom Slovensku ešte krajina, ktorá si aspoň čiastočne zachovala charakter vulkanického reliéfu. Takto pekne začali autori knihy Klenoty neživej prírody Slovenska[1] svoje rozprávanie o Cerovej vrchovine.

Začínajú upozornením na tzv. suky, výplne sopečných komínov, vypreparované z mäkších treťohorných usadenín, dnes nazývané skôr sopúchy. Hovoria aj o lakolitoch (po povrchom stuhnutých magmatických telesách) medzi, ktoré patria Šiator (660 m), Karané (725 m), ale najmä Steblová skala (435 m). Poslednými aktérmi sopečnej činnosti na území Slovenska sú podľa nich Pohanský hrad (svojho času známy tiež ako Pohanský vrch), Šarkan, Monica, Matráč a Ragáč. Vznikli po sopečnom výbuchu, ktorý sprevádzalo chrlenie popola a vyliatie najskôr andezitových a neskôr čadičových láv. Tie vytvorili prúdy a pokrovce. Jedna z explózií dokonca vyvrhla väčšie množstvo piesčitých tufov a sopečného popola s lapilami (drobných úlomkov eruptívnych hornín), čím pochovala väčšiu časť tunajšej populácie treťohorných stavovcov, žijúcej na brehu jazera pri Hajnáčke (dnes Kostná dolina) ešte v počiatočnom teplom období štvrtohôr. Autori Klenotov neživej prírody prirovnávajú katastrofu k výbuchu Vezuvu (r. 79) a zasypaniu Pompejí a Herculanea.

Ragáč

Sú ľudia, ktorí hovoria, že kopec Ragáč je to najzaujímavejšie v Cerovej vrchovine. Neviem, skôr s tým tvrdením nesúhlasím. Pre ukončenie rozprávania o geológii vrchoviny je však dôležitý. Má nezameniteľný povrchový sopečný tvar, je zvyškom čadičového lávového prúdu, dlhší čas bol považovaný za najmladšiu slovenskú sopku, ale to najdôležitejšie je, že práve tu ostal zachovaný jediný exhalačný kráter (únikový komín pre pary a plyny) v pórovitej láve na Slovensku (teda aj v Čechách, lebo ani naši susedia takú čudesnosť nemajú).

Ešte v 80.-tych rokoch 20. storočia sa bežne uvádzali jeho rozmery, priemer 2 metre, hĺbka 4 až 5 metrov. Dnes s istotu vieme, že je oveľa hlbší a ani speleológom sa nepodarilo zistiť ako je skutočne hlboký. Dokonca sa pochybovalo aj o jeho prirodzenom pôvode (príliš malé rozmery nemali dovoliť, aby sa zachoval milióny rokov). V súčasnosti sa už nestretnete s názorom, že ide o ľuďmi vyhĺbenú šachtu.

Dnes

Dnes je Cerová vrchovina v podstate riedko osídlená krajina s lesmi a rozľahlými lúkami. Málo navštevovaná, opatrne obhospodárovaná, v čase zamrznutá niekde na konci 20. storočia. Pre mňa kúzelná krajina, ktorú mám veľmi rád.