Čo už len nové môžem vidieť v Budapešti? Výlety z Košíc pokryli u mňa tie základné pamätihodnosti dávno pred týmto letom.
Hotel mi ale otvára ústa dokorán. Hneď pri Dunaji leží budova, ktorú som už ako malé dievča obdivovala a v tichosti závidela tým,ktorý z nablískaných mercedesov vystupovali priamo pred ňou. A teraz som tu ja. Krištáľový luster nad okrúhlym stolom s obrovitánskou kyticou hneď pri vchode. Kochám sa výhľadom z izby na Dunaj a protiľahlý Budín. Prenádhernú miestnosť ale opúšťam aby som sa mohla ísť strácať do ulíc.
Bazilika svätého Štefana
Tak ako k Svätopeterskému námestiu v Ríme, aj tu kráčam k Bazilike sv. Štefana ulicou až záhadne priamou. Pred vstupom dovnútra sa ešte stíham občerstviť chutnou ciabatou a bielym vínkom. Pohľad na baziliku ma ale láka stále viac. Všetko chutné už je v žalúdku a môže sa ísť. Do rúk sa mi dostáva letáčik. Orgánový koncert, fííha! Očkom pozerám na hodinky: "To by sa aj dalo stihnúť", pomyslím si. Medzitým si s prehľadom vybehnem tých milión schodov na vrchol kupoly a pokochám sa výhľadom. Fotka sem, fotka tam. Júúj, už ale sedím v lavici. Zážitok pre uši, oči a myseľ je najmä zážitkom srdca. Chrámom znejú árie Ave Maria od Cacciniho, nádherná skladba Adagio od Albinoniho a mnoho ďalších. Pred orgánom sólistka a pod ním ja a zopár naslúchajúcich manželských párov. Tóny, hlas jemný sa odrážajú v jej múroch. Skrz hudbu môžem vidieť aj neviditeľné, v priestoroch rezervovaných len pre nás, v priestoroch tak unikátnych ako tento je každý tón pozvánkou do neba.Koncert je zimomriavkovo ukončený vypočutím Toccata and Fungue od J.S.Bacha. Tak veľmi si chcem zapamätať každú sekundu!
Nový deň už ale klope na okno. Ráno to chce prechádzku. Rýchlym krokom idem doslova za viditeľným cieľom: k Citadele. Ostávam mi už len prekročiť niektorý z mostov a som na druhej strane. Hluk áut a električiek ma doprevádza až ku chodníku, ktorý vyzerá,že vedie na vrchol. Či áno,alebo nie, to zistím snáď čoskoro. Tu ale zastavujem jediného človiečika, ktorý tak ako ja, osamotený kráča rovnakým smerom. V parku, skoro ráno. Pri mojom prvom: " Excuse me," badám menší strach v očiach. Ani sa nečudujem, pri typickom rannom výzore dievčaťa vysokého 183 centimetrov. Odľahčím situáciu úsmevom a prosbou o radu na cestu. Človiečik nie je ale odtiaľ. A kebyže niekde zblízka, to nie. Dievča pochádza rovno z New Jersey v Amerike! "Let´s walk together", navrhne. Neistota na začiatku sa odrazu mení na spoločné kráčanie k Citadele. Hoci sa poznáme len 2,3,4 minútky, intuitívne spoliehame jedna na druhú. Veď nikoho iného naokolo ani niet. Ako ľavá strieda pravú,zisťujem, že sa práve zhováram s cestovateľkou bláznivejšou než som ja. Dianne vystúpila na autobusovej stanici len chvíľku predtým než sme sa stretli. Privezená je až z Prahy, aby na zopár hodín pochodila Budapešť a večer už cestovala naspäť. "This is the spirit", pomyslím si a v duchu tíško skladám pomyselný klobúk. Rozpráva mi ako túži ešte vidieť Rím a Barcelonu, predtým, než sa vráti do Štátov, aj to, ako sa jedného dňa rozhodla precestovať Európu s jedným batohom a GoPro kamerou. Vidí svet opäť raz inak než ja. Iná perspektíva, taká americká.
To už sme ale na vrchole. Zopár mladých prespávajúcich na lavičkách a my. Kocháme sa výhľadom, mierne dychčíme a fotíme. Výhľad na každú stranu ponúka to najkrajšie z Budína aj Pešti. Fotka sem, fotka tam.
Cesty dubajskej Slovenky a budapeštianskej Američanky sa ale rozchádzajú. Pri moste si zaprajeme všetko dobré a každá už ideme svojím smerom. Náš deň bude opäť raz niečím výnimočný. Ráno bláznivé. Ráno, ktoré prináša aj takéto stretnutia je jedným z mojich najobľúbenejších.
Pri zahliadnutí letiska už len vravím: "Zbohom Budapešť".
