V pláne boli Atény. Ale už veľa plánov bolo väčších ako moje sily. Pred plánovaným odchodom preto nerád premýšľam o ceste a radšej sa vždy sústredím na prítomnosť. Takže som nemal ani nejaký plán cesty. Proste idem dopredu a každý deň čo najviac. Pred odchodom som ešte zistil, že bajk treba dať dokopy, teda som si nechal vypliesť predné koleso, objednal som vidlicu, presne takú, akú som si vždy predstavoval na takúto turistiku. Vrátil som sa z práce po troch mesiacoch a hneď som sa povenoval ešte rodine. Dal som dokopy ten bajk, síce nie dokonale ale držalo všetko.
Konfigurácia bicykla
Rám: Trek, hliníkový
Vidlica: pevná, oceľová
Rafiky: Remerx 719
P. Náboj: Sturmey Archer, dynamo a bubnová brzda
Z. Náboj: Sturmey Archer, kazeta a bubnová brzda
Plášte: Schwalbe Marathon Plus 28x1.35‘
Rajdy: mestské oceľové
Osvetlenie: Busch Muller, neviem presne špecifikovať
Pohon: 3x9 (48-36-26x11-36)
Výbava
Vzadu brašne ortlieb, tie najväčšie.
Stan z decathlonu , ten najlacnejší dvojmiestny, je výborný, rýchlo a ľahko sa rozkladá aj skladá.
Namiesto karimatky som zobral skladaciu detskú penovú podložku (plnú veľkosť, zaberala jednu brašnu) – je super, lebo je na celú podlahu v stane. Spacák tiež z decathlonu , taký ten malý. Už by som som klasický veľký spacák nechcel.
Oblečenie, zobral som si len civilné, žiadne outdoor, ultralight alebo tak.
Bicykel som nevážil ale podľa toho ako som ho poťažkal tak 40kg mal. V posilňovni som bol predtým každý deň tak nejaký odhad asi mám. Kamarát skúšal a povedal 50...
1.8. ráno som vyrazil
Bez rozmýšľania a plánu. Idem, idem dopredu a idem vždy čo najviac km. Štúrovo, Esztergomské Tesco a hajde na Budapešť, smer Kecskemét... To už padla tma, tak poza Tescom v Kecskeméte za stromom (fakt to nebolo nenápadné) som rozložil stan a tam som spal.
Ráno som sa zbalil (dúfam) skôr ako prišli zamestnanci Tesca a dal som nabíjať mobil na pumpu vedľa a išiel som do obchodu najprv na toaletu (ranná hygiena hlavne) a nakúpiť niečo pod zub. Na pumpe som si ešte zo slušnosti dal kávu a zobral mobil a šiel som ďalej. Chvíľu trvalo, kým som sa vymotal z mesta a potom ešte v Szeged som poblúdil trochu a pred hranicou do Srbska som ešte videl workoutové ihrisko, tak samozrejme 5zhybov a 1 muscleup, nech držím formu, keď je možnosť... Vstup do Srbska v pohode, tu ma prekvapilo, že občas, pri nabíjaní mobilu na pumpe mi ľudia kúpili niečo na pitie, keď videli môj bajk . Zo severnej časti Srbska si pamätám strašne nezáživné rovné cesty bez zákrut, raz som išiel 15km len rovno... Keď som prešiel cez Dunaj, profil sa trochu zmenil. Ale len na chvíľu.
Zaspal som zasa za kríkmi a na ďalší deň som zasa vyštartoval pred svitaním aby som zbytočne nebudil pozornosť. Tak si šliapem, znudený, otočím sa a zozadu ide v diaľke tiež bicykel s brašňami, tak som ešte zvoľnil aj tak lenivé tempo a nechal som sa dobehnúť. Bola to žena. Dali sme sa do reči ale moja znalost angličtiny robila zozačiatku dosť problém, ja som rozumel 99% a ona mne možno 10%. Španielka Sára, ide z Amsterdamu do Atén... Waw, pomyslel som si, že toto bude asi osud ešte aj stan mala rovnaký... Ale potom vysvitlo, že ide len do mesta, od ktorého ja musím byť podľa môjho plánu v tú noc ešte 40-60km ďalej. Konečne to bicyklovanie nebolo také nudné a trochu aj nasadila tempo aj keď neskôr som sa dozvedel, že podľa nej sme šli aj tak príliš pomaly.
Nič, odprevadil som ju a šiel som si po svojom. Každopádne, toto bolo dôležité stretnutie pre moju psychiku, bol to prvý človek, ktorý vedel môj cieľ a už som cítil záväzok nielen voči sebe.
Znova stan, tentokrát som využil dlho nepokosené miesto pod billboardom, rozložil stan a takisto som spal len pár hodín, prvé auto a rýchlo som pobalil veci a hijó... Piaty deň dostávam kopce, vidím nádhernú prírodu a pred hranicou ma hliadka posiela na diaľnicu, čo som nepobral a vybral som sa ešte o jeden hraničný priechod ďalej. Ešte 10km pred ním začína búrka a mne to síce až tak neprekáža ale bolo tam vrakovisko a otvorená dodávka, tak som vošiel dnu a počkal v suchu, kým búrka skončí. Potom som pokračoval v ceste a miestny na mňa pokrikovali, na čo som sa snažil nereagovať. Nakoniec mi jeden gestikuláciou naznačil, že fakt som mal ísť po diaľnici a malý podnikavý chlapec už tancoval okolo a hovoril, že za 50€ ma tam odvedie päsťami som si s ním dal chlapský pozdrav (ťukli sme si päsťe o seba) a miestny mi zatiaľ vysvetlili ako sa tam ide a išlo tým smerom auto, tak ma tam odviedol a ešte na mňa zavolal, že mám čakať. Opýtal sa odkiaľ som a vytiahol peňaženku a dal mi 5€ napriek tomu, že som viac krát namietal, dal mi to, že na kávu. Celkovo v Srbsku ma asi radi videli . Prišiel som na hranicu a jak som čakal na rad (bol ohromný), colník za mnou vybehol, dal mi fľašu vody a zobral občiansky preukaz, zachvíľu sa vrátil, pár slov sme prehodili a išiel som sa prihlásiť na vstup do Macedónska... Fuuu, až takto som bol nápadný... Vstup do Macedónska bol v pohode, hneď som zišiel z diaľnice a v Kumanove na pumpe som začal nabíjať mobil a hľadať najlepšiu cestu pre ďalší postup a samozrejme som si vybral najhoršiu, takže som bol o štyri hodiny neskôr znova na tomto istom mieste s 30km v nohách (aj som tlačil) a celý premočený a blatový. No a toto už ma nakoplo, chvíľu som rozmýšľal negatívne ale potom som sa rozhodol, že aj tak musím pokračovať a keď prší aspoň mám sprchu, ktorá nestojí ani euro a ani jej netreba obetovať čas. Tak som pokračoval do kopca, prestalo pršať a potom z kopca a po rovine, nesledoval som už mapu, len som sa snažil za každú cenu dohnať tých stratených 30km. A keď som už začal vidieť štyri cesty, začal som rozmýšľať o nocľahu. Keďže stan v daždi nemám vyskúšaný, rozhodol som sa spať pod mostom za pilierom, aby nebolo vidieť z cesty ale z diaľnice ma vidieť bolo, tam však bol plot. V noci aj zastalo akési auto na krajnici a dvaja, traja chlapi sa čudovali, mne to však bolo jedno, bol som príliš unavený.
Okolo 5 ráno som vstal, pobalil veci (svoje oblečenie som ešte sušil) a zistil som, že som len kúsok od mesta Shtip, hneď na prvej pumpe, kde som sa stavil na kafčo, ma upozornili, nech si dám tričko tak mám také roztrhané tielko, to bolo najmenej mokré, to som si dal. Káva, nabiť mobil trochu a idem ďalej. Cestou som zastavil, lebo som sa už nemohol pozerať ako mám popletené bowdeny od riadidiel, proste nudná cesta, tak ako som to „upratoval“, prefrčala okolo mňa dodávka, zatrubila a zastavila asi 10m odomňa. A znova zatrúbila ale ja som si dokončil svoju prácu a išiel som sa spýtať, či sa niečo stalo a potrebujú pomoc. Boli to policajti a vyzvedali či som v krajine legálne. Išiel som ďalej, na pumpách po ceste som nabíjal mobil a riešil sociálne siete. Cestou som videl svatbu, vyzeralo to a aj hudba presne rovnaká ako vo filme Černá kočka, bílej kocour. Na pumpe pred odbočkou na grécky hraničný priechod Dorjan som zastavil na pumpe nabiť mobil a niečo zjesť, plus kávu. Pumpárka sa ma spýtala či jem aj mäso. Ja, zvyknutý na takéto otázky, keďže sa starám o postavu, som jej odpovedal automaticky, že áno, jem všetko, čo neje mňa. A ponúkla mi svoju desiatu . Neodmietol som ale rozlúčil som sa, že už musím ísť.
Na hranici výstup z Macedónska a vstup do Európskej únie, do Grécka, prvý bufet, wifi a zmrzka. Keďže je nedeľa, všetky obchody v Grécku sú zatvorené. Šliapem teda, v nejakej dedine bol stánok, tam som kúpil chrumky a dva monstery a idem. Trochu som poblúdil, lebo dom si chcel skrátiť cestu, tak som sa musel vrátiť a cestou sa mi najprv rozsypal nosič batožiny, čo ma v tej tme vôbec nepotešilo a neskôr som našiel vhodné miesto, kde som sa zašil a dalo sa v pohode vyspať.
Ráno som pokračoval smer Lamia
V Katerini som si kúpil fasa tričko a spravil som si fotku pred Olympom.
Potom to bola nezáživná cesta, kopčeky hore dolu, jedna (každá) vlnka mala 1km tak to začala byť nuda. V Larise som nakúpil v Lidli a o niekoľko km v tme som postavil stan a prenocoval.
Ale znova som si nedovolil dlho spať a pred svitaním som pobalil veci a chcel zmiznúť aby ma nik nevidel. Tu som zistil, že na hodinkách mi ešte večer bežal záznam a ráno už nie. Skontroloval som synchronizáciu ale záznam sa mi nepodarilo ani obnoviť ani sa neuložil. Nič, pokračujem, v Lamii na pumpe dávam kávu, nabíjam mobil, záznam z miesta, kde som spal som radšej uložil a pokračujem po pobreží ďalej. Prvý krát na tomto tripe sa kúpem v mori a hodinky, ktoré mali už narušené sklíčko nezniesli kontakt so slanou vodou a ďalší záznam sa stratil. Už teda nieje na výber, idem si na starý osvedčený Locus. Už aj na mobile dochádza baterka, tak hľadám pumpu. V obci Martino si dám kávu, monster, je tam stolička a zástrčka a na tej stoličke som sa aj vyspal.
Nadránom odchádzam, aby ma tam nik nevymákol
Cestou som využil rannú sprchu z postrekovačov, ktoré zavlažujú polia a v meste Téby som nakúpil nejaké jedlo. Cez kopec som prešiel až pred Atény, tam som sa zvrtol do lesa a boli tam robotníci, tých som sa spýtal: good way to Atens? Jeden z nich, asi vedúci, že: good. Good way to good troubles tak som išiel tou cestou, bol to spálený les.
Nejak som sa vymotal z lesa na cestu a po ceste som prišiel na pumpu pred Atény, kde som už pomaly strácal vieru, že sa tam naozaj dostanem. Spýtal som sa na cestu, povedali mi, tak som išiel a dostal som sa tam. Najprv som pokľučkoval ulicami, popozeral sa na trhy, na biedu, kde opitý a sfetovaný ležali na chodníku a potom som sa postupne pýtal a dostával bližšie k môjmu cielu. Pri prehliadke historickej časti som začal plakať.
To bol cieľ. Potom, keď som sa vracal naspäť do mesta a nejaký Ind na skútri mi podával cukrík, keď ma videl na tak naloženom bajku, zastavil som ho, že kde sa tu dá najesť za lacný peniaz. Vysvetlil mi cestu a zmizol. Najedol som sa za 6€. Vybral som sa na cestu naspäť, tú som zvolil tentoraz po ceste čo najnižšej triedy a celkom sa mi to podarilo. Znova som riešil kde nabiť mobil a znova som to nejak urobil, nabíjal som na pumpách a v kaviarňach, takže reálne som aj 2-3h presedel pri elektrickej zásuvke.
Už som si začal pripadať ako feťák, ktorý namiesto drogy zháňa elektriku. Spal som v lese, len kúsok nad cestou a vcelku som sa vyspal. Už som začal plánovať aj stretnutie so Sárou, španielkou, čo ide tiež do Atén ale má tam aj nejaký program, nieje taký blázon ako ja – teraz sme si išli oproti...
Ráno sa budím v lese
Spal som iba na karimatke lebo som bol večer príliš unavený alebo skôr lenivý na stavbu stanu. Dosť lenivo som začal stúpať do kopca a zvolil som dlhšiu a kopcovitejšiu trasu aby som si užil jazdu... Prichádzam pred dedinu Thiva na pumpu, nabíjam mobil, dávam kávu a zostávam sedieť pri tonicu až do noci, toto je druhá pumpa, na ktorej som spal na stoličke posediačky, mobil sa nabil a ráno som šiel do mesta Orchomenos, lebo Sára ma poprosila, nech pozriem nejaký kemp cestou a tam mi miestny odporučili ísť. Tento však nebol ani po ceste a ani nevyhovoval našim požiadavkám. Keď som tam už bol, išiel som si kúpiť klobúk a chcel som ísť inou cestou (cez kopce) avšak tam cesta nebola a skončilo to tak, že mi praskol špic vo výplete zadného kolesa. Jeden špic a musel som doťahovať celý výplet aby bolo koleso ako tak zcentrované. Takže som pokračoval smerom k Lamii, kde sme mali dohodnutý jeden kemp, keby som nič nenašiel. Agios Konstantinos.
Tam sme sa stretli, pripadal som si ako bezdomovec ale sprcha to vyriešila potom sme išli do obchodu, kecali sme ale ja som bol nejaký zmordovaný a ako som ľahol, hneď som spal.
Ráno sa budím pred svitaním, zbalil som si pakšamenty a šliapol do pedálov smer Lamia, 5km pred Lamiou som privítal slnko ako správny hipík, cestou si dávam kávu a kupujem monstery na cestu, takže už mám aj náladu. Stúpanie do dediny Domokos, na kopci hore je obchod, tam som spravil nákup a za dedinou v klesaní vedľa cesty som to všetko zjedol. Pokračujem po rovine smer Karditsa a Trikala a potom Grevena. Cestou som si musel dať šlofíka pod strechou. Prázdne cesty boli celý deň, oproti som videl niekoľko bikepackerov, len som im kývol. V meste Kalambaka som odbočil na Grevenu a už som začal rozmýšľať o nocľahu. Ten som však odložil až na klesanie a ako cesta začala zvažovať dolu, bol tam smrekový les, ideálne miesto pre stan a dobre, že som ho postavil, lebo nadránom pršalo. Zistil som, že som niekde stratil spacák...
Pobalil som veci, zviezol som sa do Greveny
Stavil som sa na pumpe, že tam nechám nabiť mobil a išiel som sa potúlať po meste, nájsť obchod a kúpiť jedlo ale v nedeľu sú v grécku zavreté obchody, takže nič, tak som v miestnej pekárni/cukrárni kúpil aspoň nejaké pečivo a zmrzku, na chvíľu stačí a dal som na cestu smer Bilisht, Albánsko. Cestou na pumpe som doplnil glykogén vo svaloch sladkosťami a pokračoval som ďalej bez rozmýšľania a proste som len veril, že bude ešte cestou pumpa. 70km stúpania (aj klesanie bolo stúpanie) som bojoval s psychikou, lebo už som to chcel vzdať a postaviť stan. Nejak som sa deterigal na hranicu a tam všetka tá negativita opadla, hneď som bol ako vymenený. Prvý obchod po ceste, kúpil som plno keksov (ako BB keksy), kefír, cukríky a čokoládu. Všetko som to na počkanie zhltol a išiel som za predavačkou, či mi nedá heslo na wifi. Ona si zapla hotspot na svojom mobile a dala cez QR kód. Potom mi zobrala mobil, zapla Google translator a začala konverzáciu, toto sa mi páčilo. Začala riadna búrka a keď prešla, pobral som sa ďalej. Išiel som okolo stánku a ujo za mnou vybehol a niečo hovoril, zastal som, on zaliezol do stánku a ja som si tam kúpil dva monstery. Potom mi naznačil, nech idem dovnútra, psa, ktorý sa mu tam motal vykopol (doslova) von. Mňa usadil na gauč a snažil sa konverzovať ale nevedel ani nemecky ani anglicky a ani taliansky tak sme toho veľa nenakecali, ja som využil na tú chvíľu prístup k elektrike a potom keď sme zistili , že nemáme ani jednu spoločnú reč som sa pobral ďalej. O niekoľko dedín ďalej som vedľa cesty rozložil stan a zaspal.
Ráno som sa snažil zobudiť pred svitaním, pobral som sa ďalej, ešte som netušil kadiaľ pôjdem ale išiel som na prvú pumpu, čo bola po ceste, bola tam elektrika a aj wi-fi ale ujo pumpár mi nevedel poskytnúť heslo. Zato kávu mi urobil grátis. Pokračoval som ďalej, policajná hliadka ma poslala z cesty na chodník a a tam som dobehol cyklistu, ktorý mal očividne bicykel už za zenitom, odoka som zozadu videl povolený výplet a slabo nafúkané koleso. Už zastavil a tak som mu ponúkol, že mu s tým niečo urobím. Súhlasil ale výplet som mu nedoťahoval, lebo na jednostenných ráfikoch by to znamenalo dávať dole plášť, dušu a pilníkovať ale aspoň som mu ako tak dofukal koleso. Poďakoval a išiel ďalej. Ja som si poskrýval náradie a išiel som tiež. Zanedlho ten istý čakal a keď som išiel okolo, zastavil ma veľmi úctivo ma požiadal aby som s ním išiel na kávu, že mi veľmi ďakuje. To sme stáli pred hotelom, vktorom pracuje. Bola wifi, bola elektrika, bola káva po pár slovách som pokračoval v ceste a už som bol rozhodnutý ísť do Macedónska. Tam som sa dostal hraničným prechodom Kafasan popri Ochridskom jazere. V asi druhej dedine ma zastavuje auto a pýta sa akým jazykom sa môže somnou rozprávať. Nakoniec on rozprával Poľskočesky a ja česky. Pokecali sme a išiel ďalej. Cestou som stretol bikepackerov, brazílčanov, Jaira a Luisu, ktorý idú z Portugalska do Indie a cestou aj pracujú cez PC a ako pouliční artisti. Život snov. Za mestom Debar sa to začína podobať na rozprávku.
Stretol som ešte jedného bikepackera, taliana Marka, ktorý mi vrelo odporúča ísť do jedného free kempu na festival. Mňa ale tlačí čas, preto si idem svojou cestou. Už je noc, chcel som ísť jednou skratkou, ale ľudia, ktorí po ceste piknikovali mi povedali, že tadiaľ sa nedá, tak som sa vrátil a zvolil som inú cestu do Kosova. V meste Gostivar som si v reštaurácii na pumpe dal pizzu a nabil mobil. Po výdatnej večeri som za ďalšou dedinou zaľahol za kríky, len na podložke.
Ráno ma zobudil spev z mešít
Na nasledujúcej pumpe som sa rozhodol pozdraviť vo všetkých jazykoch, ktoré viem, a pumpár hneď odpovedal po česky, tak sme sa rozprávali v češtine. Pracoval dlho na Morave, a že ak pôjdem domov cez Dunajskú Stredu, mám mu pozdraviť syna, ktorý tam pracuje. No, DS mám od ruky ale som za každú srandu, takže výzvu prijímam. Rozlúčili sme sa a čakala ma (pre mňa) takmer nekonečná cesta na Kosovskú hranicu Jazhince. V Kosove bola chvíľu dobrá cesta, bez premávky ale potom som sa dostal na hlavný ťah a to bolo už dosť o život. V prvom obchode kupujem jedlo, v ďalšom klobúk, lebo už 2 som stratil. V prvom markete s oblečením som si kúpil košeľu, stála 13€ ale keď som sa otočil, že to je veľa, predavač mi hneď stiahol cenu na 10 a ja som mu ukázal, že z desiny mi ešte 2€ vydá. Súhlasil. Zas som našiel obchod a v ňom strašne voňali klobásky, predavač mi povedal, nech si odlomím, koľko chcem. Špinavými olejovými a lepkavými rukami som si odlomil a dal som mu to, on to podal kolegyni a tá to dala na váhu a až potom do sáčka tu sa mi páči, nerobia až také caviky s hygienou. Ešte som kúpil papriku a mlieko a išiel som to na lavičku zjesť. V Tetove som skúšal zohnať spacák ale márne. Šiel som ďalej a za obcou Vranitsia sa začalo stúpanie, kde som na jednom kopci nastúpal 1000vm a hore bola hranica do Čiernej Hory. Pred hranicou som sa vedľa cesty skryl do kosodreviny, postavil stan a spal.
Ráno som mal asi 15minút cesty na výstup z Kosova a potom asi hodinu cesty ku vstupu do Čiernej Hory. Carinsky prelaz Kula.
Zviezol som sa do mesta, tam som si v supermarkete nakúpil a pokračoval ďalej. Začalo mi pekne liezť na nervy to ich vytrubovanie. Išlo sa mi ťažko, hornatý profil cesty a teplé počasie, spolu s vytrubovaním áut bola kombinácia, ktorá ma riadne deptala. Toto bol asi deň, kedy som nastúpal najviac.
Prejazd z Čiernej Hory do Bosny
Bol v pohode, ani ma nechceli kontrolovať. V meste Goražde som nechal mobil na pumpe nabiť a išiel som do supermarketu, keď som vyšiel, oslovil ma nejaký pán, že voľakedy dávno jazdil na cestnom bicykli do Bratislavy a do Brna. Vyzeral na 70 ale mal 90 a hovoril, že celý život jazdil na bicykli. Išiel som ďalej, spal som na na noc zatvorenej pumpe pri zástrčke, takže som aspoň nabil mobil. Ale bol som lenivý aj podložku si dať pod seba...
Ráno som vyrazil a okolo mesta Tuzla som dostal defekt. Na nepreraziteľných plášťoch po 28tkm prvý defekt, zelezna špona zapichnutá do plášťa. Dobre, mala asi 1cm a trčalo z gumy možno 3mm. Ale 3mm stačili na to, aby urobili dieru do duše. Keďže som nemal použiteľnú náhradnú dušu, musel som ísť naspäť do Tuzly a vyriešiť to. Začal som sa pýtať ľudí, kde je cykloservis ale nechceli sa so mnou baviť. Potom som zašiel do jedného obchodu a tam sa ma hneď opýtali či som Albánec. Mal som totiž albánsku vlajku na jednej brašni . Nakoniec som sa do cykloservisu dostal. Jedna vec defekt, druhá vec, prasknuté dva špice.
Vyriešili mi to expresne rýchlo a mohol som pokračovať. Lenže to som ja, kým opravovali ja som robil blbosti a riešiť nabíjanie mobilu a nákup som začal riešiť až keď bol bajk pojazdný . Pokračoval som pomaly ďalej a pozeral len pred seba, pretože myšlienky, že sa blíži koniec neboli príjemné. Chcel som spať v Chorvátsku v jednom kempe pri obci Županija. Po prechode hranice som ale za sebou počul búrku, tak som sa rozhodol pokračovať. Keď už som začínal byť za hranicou únavy, prestal som to siliť a ostal som spať na benzínke na lavičke. Nabil som si tam aj mobil.
Ráno som samozrejme zmizol ešte ďaleko predtým ako mali otvárať. Inak prejazd Chorvátskom nebol ničím zaujímavý, rovina a rovná cesta... Pri príjazde do Maďarska som hneď zamieril v obci Mohács do supermarketu a zaháňam ani nie hlad ale kalorický deficit. Potom som mal v pláne ísť do Pécsa a odtiaľ do Siofok ku Balatonu po ceste 66 ale bol tam zákaz tak som išiel lesných asfaltkách a za obcou Harc som stanoval.
Ráno som išiel do Székésfehérvár
Potom do Gyor ale tam bol tiež zákaz a čo ma už začalo vytáčať, že nemajú značenie pre cyklistov. Takže na mojej obchádzke som asi 5km tlačil v piesku (piesková lesná cesta). Nakoniec som prešiel cez Gyor a pred hranicou som na pumpe vybrakoval chladničku s bagetami. Kamarát mi zavolal, nech dojdem k nemu, dohodli sme čas, kedy by som tam asi mohol byť a prišiel som tam. Tu som sa na gauči vyspal najlepšie z celého tripu.
Ráno po raňajkách som išiel do Dunajskej Stredy pozdraviť syna toho Macedónca, dal som si ešte kebab a pobral som sa cez dediny domou.
Na záver môžem povedať, že najnajnaj krajina vo všetkých aspektoch je Macedónsko, príroda je nádherná, ľudia neskutočne srdeční a premávka po mojich trasách bola dobrá. Naproti tomu najhoršie sa mi išlo v Čiernej Hore, autá trúbili až pričasto a určite svoju rolu v ponímaní zohral aj kopcovitý terén.
Bol to sen? Áno, splnený sen!
Poďakovanie: #IG @Pozitívna Bublina za psychickú podporu pred výjazdom, #MTBiker @Marli @MarKac za pomoc pri realizácii tohto článku
