Začínam tretí týždeň. Je to čas kedy už máte hlavu takú čistú, že sa cítite skutočne šťastne. Vnímate každú maličkosť. Vietor, šuchot lístia pod svojimi nohami, vlastný dych. Viete kam patríte.
Deň 15. Čertovica - útulňa Ďurková
Keďže na tento úsek som sa až priveľmi zásobovala ledva som sa dokázala odlepiť od zeme. Predpokladám, že môj batoh mal v tom čase okolo 18kg a to ma čakali najvyššie hory za celú cestu. Skoro som pri výstupe na chatu M. R. Štefánika dušu vypustila. To ráno ma ale za námahu odmenilo. Začala som veľmi skoro. Všade bola hmla cez ktorú presvitali ranné slnečné lúče. Bola som úplne sama. Keď som sa dostala na hrebeň celé doliny boli zahalené hmlou. Keď ste sám na takomto mieste, kde ste sa dostali po vlastných, cítite sa akoby nič zlé na svete neexistovalo. Je to jeden z najkrajších pocitov aký môžete v živote zažiť.
Prvého človeka stretávam tesne pred chatou M. R. Štefánika. Napriek skorej hodine bolo už okienko otvorené a ja som si na raňajky vychutnávala guláš. Požiadala som o doplnenie vody a pokračovala. Ani v Nízkych Tatrách som nikdy nebola a tak ma prekvapili skalné zosuvy z ktorých je vytvorený chodník. Nakoľko som mala batoh priťažký v predklone ma prevažoval a ja som stále čakala, že sa zrútim zo skaly. Turisti okolo mňa s ľahkosťou preskakovali kamene. Ja som sa plne sústredila na každý jeden krok. Niektoré kamene sú uvoľnené a tak sa vám trasú pod nohami. Veľmi príjemné keď neviete držať rovnováhu ani na rovine. Keď som prešla nepríjemný úsek pod Chopkom som si dala oddych v tráve.
Za chvíľu počujem ako niekto volá moje meno. Aká je náhoda, že stretnete kamarátov z dediny? Veľmi ma stretnutie potešilo. Mali šťastie a videli medveďa. Škoda, že mňa príliš zamestnávali kamene. To čo sa dialo okolo Chopku mi nebolo veľmi príjemné. Lanovka začala chrliť davy a davy ľudí. Bola som ochotná odbočiť z trasy a vystúpiť na Chopok čo bolo možno odbočenie na 10 minút. Keď som však zazrela na vrchole 50 ľudí s fotoaparátmi rýchlo som si to rozmyslela. Tých pár metrov som už k šťastiu nepotrebovala. Tešila som sa na kamzíky, ale šťastie mi nejako neprialo. Odrazu vidím z kopca bežať veľkého bieleho tvora. Chvíľu som ostala ako zamrznutá s úplným prázdnom v hlave o aké zviera sa môže jednať. Prvá myšlienka bol vlk. Neverili by ste, bol to biely kamzík ktorý prišiel priamo predo mňa. O jeho existencií som nikdy nepočula. Môžem mať také šťastie? Nechal sa mi odfotiť a zmizol za svojimi čiernymi kamarátmi.
Čím som bola ďalej od lanovky, ľudí ubúdalo až som bola úplne sama. Ubúdali mi už aj sily. Za každým kopcom som čakala útulňu Ďurkovú. Toto prevýšenie bolo pre mňa naozaj priveľké. Z posledných síl som došla k chate. Čakalo ma nemilé prekvapenie. Dvaja opitý chatári z ktorých som ani za svet nemohla dostať či sú chatári. Nechápala som ich zvláštny humor o zabíjaní. Necítila som sa práve príjemne. Postupne som pri rozhovore pochopila, že ich len nebaví odpoveď na hlúpe otázky turistov typu: chodia vám tu medvede? a príde dnes ešte niekto? ktoré som im mimochodom položila aj ja a tak sa na vás zabávajú po svojom.
Konečne som sa dostala do chaty, ktorú mi trošku s neochotou ukázali. Objednala som si polievku a asi po hodine sa mi ju podarilo aj zaplatiť. Vďaka Bohu na noc prišli ďalší turisti. S názorom na tento personál som sa stretla ešte niekoľko krát, niekto bol nadšený, niekto nahnevaný. Ja som sa však na Andrejcovej cítila ako doma a na Ďurkovej ako neželaný hosť.
Po večeri mi prišlo mimoriadne nevoľno keď môj dnešný jedálniček sa skladal z guľášu, klobásy a šošovice a tak som si dve hodiny zdriemla. Keď som sa zobudila zoznámila som sa s chalanmi z Košíc, ktorý sa tiež chystajú na SNP. Pri počúvaní metalovej hudby z prízemia som sa rada podelila o svoje doterajšie zážitky. Keď hudba okolo 22 ustala šli sme spať a ja som sa cítila pri týchto fajn ľuďoch opäť v bezpečí. Ďakujem
Deň 16. útulňa Ďurková - Donovaly
Ráno som bola rada, že idem preč. Chalani z Košíc išli pol hodinu predo mnou a ja hlúpa som si myslela že ich dobehnem. Nevadí rada som ich spoznala a bola som presvedčená, že plašili medvede predo mnou. Dnešný úsek bol ten najkrajší z celej cesty. Slniečko svietilo, celý deň som si vykračovala po hrebeni sama a z plného hrdla spievala: Nepi Jano nepi voooodu... . Zostup na Donovaly bol náročnejší. Cesta bola štrková a šmýkalo sa. Na spadnutom strome som zjedla svoju poslednú paštétu a čakal ma výstup na Kozí chrbát. Inak pred Kozím chrbtom je odbočka na schátrané kúpele Korytnica. Keby sa našiel taký frajer čo by šiel dobrovoľne dole kopcom a potom späť odporúčam.
Pri výstupe som malá pocit, že idem asi po rovnej stene. Teplota bola neskutočne vysoká a stála som pri každom strome. Vyhla som sa vretenici ktorá sa vyhrievala v strede chodníka a maximálne mokrá odháňala roje drzých múch. Teda naozaj som sa cítila ako na kozom chrbte. Výhľad bol ale na nezaplatenie. Mierne omámena som vstúpila do Donoval.
Dúfala som, že si nájdem na dnes ubytovanie a osprchujem sa. Samu ma žiaľ nikde neubytujú a platiť za dvoch som odmietla. Pohostila som sa na malom miestom trhu a urobila svoj najdrahší nákup v živote. Nikdy som nekupovala drahšie tyčinky do ucha. Vlhčené utierku sú na tejto ceste na nezaplatenie. Veľmi ale naozaj veľmi biedne vám nahradia sprchu. Pod vrchom Zvolen hneď pri značke som si našla miesto na stan kryté stromami. S malou dušičkou som čakala do večera aby ma nikto nevyhodil. A nevyhodil bola to jedna z najkrajších nocí vonku a dosiahla som neuveriteľný úspech. V tejto chvíli som došla presne do polovice cesty.
Deň 17. Donovaly - s. Malý Šturec
Ráno som sa umyla pri prameni v strede lesa a uvarila si kašu. Výstup na Zvolen bol zlý. Výhľad bol z tých najkrajších. Bol stred týždňa a tak som si opäť užívala samotu. Predierala som sa cez húštiny s pavučinami v očiach opäť s hlasným spevom na odlákanie medveďov. Z nejakej príčiny som bola dokonalé šťastná. Teplo bolo vyčerpávajúce. Predrať sa cez Veľkú Fatru bolo náročné. Miestami som sa po kolenách plazila s batohom popod popadané stromy. V strede lesa som si pripravila obed už pred 12 za naplno pustenej hudby Kelly Family - Fell In Love With An Alien. Presne tak som sa cítila. Ako mimozemšťan.
Šťastná, špinavá, spotená, z blatom pod nechtami, polonahá iba v prstových ponožkách v strede lesa kde mi z vlasov trčali lístočky. Hygiena bola dnes veľmi zlá. Voda bola až za Krížnou a ja som sa kúpala vo vlastnej šťave. Nohy boleli neznesiteľne a tak som vytiahla sandále. Po pol hodine som sa rozhodla opäť obuť. V ružových sandáloch s čiernymi prstovými ponožkami a mojimi modrými poštárskymi kraťasmi som sa cítila mimoriadne nepríjemne aj napriek môjmu úbohému stavu.
Po ceste som stretla chalana, ktorý sa zúfalo pýtal na zdroj vody. Klamať nemalo zmysel, voda bola ďaleko. Ponúkla som mu svoju ale odmietol, vodu chcel pre kamaráta ktorý bol v horšom stave a pokračoval kúsok za nim. Nechápala som prečo som na Donovaloch nezmyselne siahla po pol litrovej fľaši ktorá mi bola úplne zbytočná a celú cestu som na seba nadávala. Teraz to do seba zapadalo, bola určená pre chalana ktorého som mala stretnúť a len som mu fľašu podala. Vidíte, na ceste dostane vždy čo potrebujete. Vedela som, že na druhý deň budem mať problém s vodou, ale vedela som aj že sa to vyrieši. V lese za Krížnou som si našla fajn miestečko pri ceste a postavila stan. Veľká Fatra je známa vysokým výskytom medveďa a tak som sa snažila zaspať ešte za vidna.
Deň 18. s. Malý Šturec - Kremnické Bane
Môj deň sa začal o 1:45 keď ma zobudil štekot za chrbtom. Niečo sa naľakalo a vbehlo do lesa. Keďže štekot líšky poznám veľmi dobre a hlasné pachtenie a váha zvieraťa poukazovala na ťažké zviera, predpokladám že ma navštívil vlk. Na mieste kde som sa nachádzala so stanom umiestneným strategicky vedľa zvieracieho chodníka by to nebolo nič nemožné.
2 hodiny som sa pozerala do tmy a nemohla zaspať. Keď som nad ránom počula prvý spev vtákov upokojila som sa a zaspala. Ráno som si nemohla urobiť raňajky, kaša pre nedostatok vody neprichádzala do úvahy. Voda ma čakala o viac ako 4 hodiny a teplota nehorázne stúpala.
Našťastie môj kamarát Karol sa rozhodol ma dnes prísť pozrieť a vodu mi doniesol. Veľmi ďakujem. Nevedela som ako by som to prežila, keďže voda nestačila ani na tú pol hodinu. Les za Malým Šturcom bol nádherný. Čučoriedky vysoké po pás a po prvej náročnej pol hodine už iba samá rovina. S Karolom sme sa na Skalke pohostili a najradšej by som si objednala všetko. V Kremnických Baniach, mojom dnešnom cieli cesty ma čakal ďalší kamarát Joko. Joko je bývali SNPčkár od ktorého som čerpala inšpiráciu a rozhodol sa so mnou dva dni putovať.
Kremnické Bane stred Európy bol prenádherný. Bol začiatok júna. Okolo osamotené kostolíka v poli bola vysoká tráva. Slnko zapadalo, všetko svietilo tou krásnou zlatou farbou a pôsobilo veľmi pokojným dojmom. V okolí bolo počuť iba erdžať kone. Menší bratia kapucíni, ktorý pri kostolíku sídlia mi ponúkli sprchu a ubytovanie. V areály kostola vybudovali pre pútnikov podkrovie na prespanie. Nikdy som ešte nespala na takom zaujímavom mieste. Trochu som sa hanbila za svoju neznalosť. Nie že by som mala voči mníchom nejaké predstavy či predsudky ale naozaj naozaj som nečakala, že to budú úplne obyčajný príjemný a priateľský páni. Na spanie nad cintorínom som si už zvykla a tak ma čakala ďalšia príjemná noc. Ďakujem.
Deň 19. Kremnické Bane - Vyšehrad
Ráno sme si s Jokom dali pred jednotou výdatné raňajky. Pri Jokovi - skúsenom turistovi zisťujem, že moje postupy pri túre sú viac ako biedne. Koľko bolesti som si mohla ušetriť. Učí ma robiť si prestávky, jesť polievky, sušiť si nohy - to je nápad. Foto mojich zúbožených nôh, nájdete medzi fotkami.
Asi by ste si mysleli, že ľutujem, že som na cestu šla taká nepripravená a urobila som toľko chýb. Môžem však povedať celkom úprimne, že by som nerobila ani jedinú vec inak. Každá jedna maličkosť robí práve tú cestu tou vašou, jedinečnou.
S príjemnou spoločnosťou prechádzkam krajom plným lúk a na chvíľu si oddychujem od neustáleho sledovania značiek. Dávame si posledný zabiják - prudký kopec na Vyšehrad na ktorom by som nebola nebyť Joka. Plánovala som spať na lúke pod kopcom. Po večeri pri dokonalom výhľade sa rýchlo ukladám na spánok. Dnes som mimoriadne unavená a po rovine sa bolesti nôh stupňujú. Napriek tomu sa teším na každý ďalší deň.
Deň 20. Vyšehrad - Čičmany
Opäť dokonalé slnečný, teplý deň. Budíme sa pri východe slnka a raňajky si dávame u paní, ktorá nám dovolila sedieť u nej na záhrade. Uvarila nám vodu, doniesla nám zeleninu. Opäť veľmi priateľský, dobrosrdečný človek. Ďakujeme. Konečne vidím moje hory Lučanskú Malú Fatru - Kľak, Žilinský kraj.
Hrebeň, ktorý bude vždy na 1. mieste. Keby som chcela, bola by som peši zajtra večer doma - ale na to ešte neprišiel čas. Oddychujeme v tráve, kocháme sa horami, na okamih strácam mobil a som rada, že nie som sama inak by som ho nenašla.
Asi by som hodiny sedela na lúke a čakala kým mi niekto zavolá. Joko ma opúšťa vo Fačkovskom sedle, kde si na záver dávame opäť halušky a držkovú. Ďakujem mu za rady, spoločnosť a hlavne obrovskú podporu. Vážim si to. Po jedle sa štverám na Homôľku, ďalší nezabudnuteľný ostrý kopec s parádnym výhľadom. Je ale neskutočné teplo, už nič nepomáha. Som rada keď vchádzam do lesa. Uvedomujem si však, že som opäť v časti medveďov, na Čičmany sa ide húštinami. Nachádzam pamätník pánovi ktorého roztrhal medveď v tejto časti.
Okej zapínam hudbu naplno, spievam najhlasnejšie ako viem a búcham palička. Dúfam, že nikdy nepôjde z opačnej strany a takto ma neuvidí. Fúka silný protivietor a to mi na odvahe tiež nepridáva. Viem, že cez vietor ma je slabo počuť a ešte slabšie cítiť. Bože, ešte musím ísť aj na ,,záchod". Takmer vedľa chodníka za hlasného spevu vykonám čo je treba a veľmi rýchlim krokom postupujem. Už ste si pri tom niekedy spievali? Nad Čičmanmi adrenalín ustupuje, nevadí aspoň som prešla veľký kus za krátky čas. V Čičmanoch na zjazdovke som našla všetko: altánky, prameň, riečku, kôš.
Keďže Čičmany máme kúsok od domu manžel dnes prespí so mnou. Pri 10chodovom menu od starkej večeriame pri západe slnka. Manžel je nováčik a tak si zabudol karimatku. Vynašiel sa! vymontoval sedačku z auta a vopchal ju do stanu. Do noci sme sa smiali.
Deň 21. Čičmany - Horná Poruba
Čarovné ráno. Dolina zahalená hmlou s presvitajúcimi slnečnými lúčmi. Dnes idem na ľahko manžel mi berie domov oprať veci a večer mi ich prinesie do Hornej Poruby. Nechápal prečo sa nechcem zviesť ani dole lúkou do dediny a radšej pôjdem za autom. To pochopí len snpčkár. Hlúpa, som si v týchto teplotách nechala iba tepláky, ktoré museli počas dňa padnúť a za pomoci lekárničky som si vyrobila kraťasy. Hneď ráno ma vrch Strážov skoro zabil. Celý vrch bol posiaty pláňami voňavého medvedieho cesnaku. Nikdy som nič také nevidela-nádherné. Nevedela som čo skôr fotiť.
Za Zliechovom som prechádzala cez lúky, kde boli asi všetky druhy lúčnych kvetov. Z nejakého dôvodu som si práve v týchto horách uvedomila, že som naozaj sama a môže sa mi hocičo stať. Bolo dusno a ťažko sa mi dýchalo. Niekoľko krát som sa musela posadiť a snažila sa zachovať pokoj. Hlboký nádych, pomalý výdych. Podarilo sa a ja som na seba bola zas o niečo pyšnejšia. Na lúke pred vrchom Vápeč ma čakala Linda.
Nikdy som ju nevidela ale chcela ma prísť podporiť. Chápete? a doniesla mi obed: kura s ryžou, ovocie, vodu. Neuveriteľné. Dúfam, že nikdy nezabudnem na túto dobrotu. Veľmi ďakujem Linde za všetko. Výstup na Vápeč bol ťažký. Odmena v podobe výhľadu opäť nazabudnuteľná. Z hory Vápeč som sa muselo poponáhľať, išla búrka ale nakoniec to bol len príjemný letný dážď. V ten deň bol víkend a po celej hore sa rozliehal smiech a vôňa guľašu. S úsmevom som prešla cez les sadla si do mraveniska a čakala v daždi na manžela.
Deň som zakončila v hoteli. Moje 4. ubytovanie za 3 týždne. Už som však nemala potrebu dávať si deň voľna a tak som si len vychutnala vaňu, posteľ a pizzu čo sa nezmestila cez dvere. Hoci som sa tešila domov, nevedela som si predstaviť, že sa má toto všetko skončiť. Nikdy som nežila viac.
- predchádzajúca časť príbehu je TU: AMATÉR NA CESTE HRDINOV SNP - 2. TÝŽDEŇ
- nasledujúca časť príbehu je TU: AMATÉR NA CESTE HRDINOV SNP - 4. TÝŽDEŇ
