+2
6
Gruzínsko. Krajina, ktorú začínajú turisti stále častejšie navštevovať. Ja som o ceste sem snívala už dlho. Sen sa mi splnil v auguste 2016, keď kamarátka Hanka našla lacné letenky. Pribrali sme k sebe ešte dvoch chalanov, nech je to vyrovnané a mohli sme vyraziť.
Cestu sme začali v Budapešti, odkiaľ sme leteli do Kutaisi. Ešte doma sme si prenajali auto, pretože sme chceli vidieť čo najviac a nestrácať čas zháňaním odvozu. To sa nakoniec ukázalo ako možno prehnané, lebo maršutkami sa dá dostať veľmi lacno kamkoľvek.
Auto sme si však dohodli až v Tbilisi a z Kutaisi sme si museli vziať maršutku. Na letisku nás už čakali vodiči a hneď si porozdeľovali všetkých pasažierov z lietadla. Naša 4-členná výprava + ďalší 4 Poliaci sme sa s batohmi natlačili do auta s prasknutým čelným sklom bez bezpečnostných pásov (veď načo aj). Na prvý pohľad bolo jasné, že mladý šofér má rád rýchlu jazdu, no to sme ešte nevedeli čo nás čaká.
Zhruba 4-hodinový rýchlokurz jazdy po gruzínskych cestách nás mnohému naučil.
- ⦁ Napríklad, že stredové čiary na ceste označujú stred, aby sa vodiči vo vysokej rýchlosti lepšie orientovali, na ktorej strane vozovky sa nachádzajú.
- ⦁ Veľa áut je dovezených z Japonska - volant majú na pravej strane. Vodič má teda obmedzený výhľad a neustále jazdí ľavou časťou auta v protismere, aby videl pred seba.
- ⦁ Ak sa niekto rozhodne predbiehať, len vo výnimočných prípadoch použije smerovku. Výstižnejšie je trúbenie, ktoré upozorní vodiča, aby sa posunul ku krajnici.
- ⦁ Trúbenie je užitočné hlavne vtedy, ak sa vodič rozhodne predbiehať práve v momente, keď ide oproti ďalšie auto (niekedy aj kamión) a z bežnej 2-prúdovky sa stane 3-prúdovka.
- ⦁ S rýchlosťou si tiež netreba robiť starosti. Aj miestni len mávnu rukou keď sa opýtame ako rýchlo môžeme jazdiť.
- ⦁ Pred každým radarom je umiestnená informačná tabuľa o výskyte radaru. Tam sa oplatí spomaliť.
- ⦁ Čo nás však spomalí určite sú časté retardéry a ešte častejšie jamy. To sú však len bežné cesty. My sme sa neskôr vydali aj na vedľajšie, nespevnené cesty v horách, kde sme poriadne dali zabrať nášmu požičanému Mitsubishi Pajero IO.
- ⦁ Treba sa mať na pozore aj pred kravami, psami, ovcami alebo prasiatkami pasúcimi sa popri ceste či rovno kráčajúcimi po ceste. Bežná realita. Tu treba mať len železnú trpezlivosť a riadiť sa pravidlom – krava má prednosť zľava aj zprava.
Asi to znie trochu strašidelne, no naozaj stačí chvíľu pozorovať celú premávku a potom sa nechať vniesť do atmosféry. Po čase sme pochopili, že to, čo sa na prvý pohľad zdalo ako totálny chaos (oproti nášmu spôsobu šoférovania) má svoje pravidlá a keď sme sa ich naučili, všetko bolo jednoduchšie.
Po adrenalínovej jazde, počas ktorej sme sa báli zaspať nás čakali dva dni v hlavnom meste. Ubytovali sme sa v hosteli - za 5€ na noc. Sprievodcu mestom nám robil môj kamarát z Tbilisi – Beka, ktorý už pred tým navštívil Slovensko. Všetkým odkazuje, že mu chutili halušky, Zlatý Bažant a Horalky. Spolu s jeho kamarátom sa nám snažili ukázať celé mesto a perfektne sa o nás celý čas starali. Ukázali nám pravú gruzínsku pohostinnosť. Snažili sa splniť všetko, čo nám na očiach videli. Stačilo spomenúť, že je niekto smädný a zrazu sme mali v rukách chladené nápoje. Neskôr nám bolo nejako teplo a Beka sa už hrnul do obchodu a každému priniesol nanuk. Boli to len prvé dni v Gruzínsku, no už vtedy sme tak nejak tušili, že takých milých a láskavých ľudí budeme stretávať na každom rohu.
1.deň
Prehliadku Tbilisi sme začali návštevou Tsminda Sameba Cathedral s deviatimi kaplnkami. Patrí medzi najväčšie religiózne stavby sveta. Odtiaľ sme prešli k rieke Kura a lanovkou za 1 lari (cca 0,40€) sme sa ponad staré mesto vyviezli nad Tbilisi k soche Kartlis Deda. Žena s mečom v jedenej ruke a miskou v druhej, týčiaca sa nad mestom symbolizuje pohostinnosť Gruzíncov, no na druhej strane aj ochotu bojovať za svoju krajinu. Stojí za to vyjsť sem a užiť si Tbilisi ako na dlani. Odporúčam zájsť sem cez deň, ale i večer keď celé mesto žiari.
Bolo nám teplo a nemali sme veľa síl schádzať dolu pešo, tak sme sa opäť zviezli lanovkou a po Moste mieru sme sa presúvali útlimi uličkami Tbilisi smerom k bývalému parlamentu (teraz je gruzínsky parlament presťahovaný do Kutaisi). Deň sme zakončili tradičným gruzínskym jedlom. Nemohli chýbať Chinkali a Khachapuri (to by som mohla jesť každý deň).
2. deň
Druhý deň nás Beka vzal k miestnemu „moru“ Tbilisi sea. Obrovský rezervoár, nad ktorým sa na kopci týči masívny monument – Memorial History of Georgia. Monumet popisuje gruzínsku históriu a opäť poskytuje krásne výhľady na okolie.
Beka sa ponúkol, že nám ukáže jeho obľúbené miesto, kam veľmi rád chodí, keď chce uniknúť ruchu hlavného mesta. Viac nebolo treba hovoriť. Nasadli sme do auta a vyrazili sme najprv do Mtskhety, historického mestečka a pokračovali sme k pevnosti Ananuri obklopenej nádherne modrým jazerom. Odtiaľ sme sa vydali do oblasti Passanauri. Už sme zabudli na ruch veľkomesta a obklopila nás nádherná príroda a vysoké hory. Beka nám vysvetlil, že v tento deň je v Gruzínsku sviatok a veľa ľudí si vyráža do prírody na piknik. Odparkovali sme auto, vzali batohy a stan a po zhruba pol hodinovom stúpaní sme sa ocitli medzi štyrmi chatkami. Stretávali sme miestnych v dobrej nálade z domáceho vína a kým náš priateľ niekam odbehol, už nás milí ľudia volali medzi seba a ponúkali všetky domáce špeciality, víno a samozrejme čaču – domácu pálenku. Na zemi mali rozložené niečo čo pripomínalo záclonu a slúžilo to ako stôl na všetko jedlo. Sedeli sme na zemi a nikomu to nevadilo. Prijali nás medzi seba, akoby sme boli starí priatelia a priateľská atmosféra nás úplne naplnila. Lámanou angličtinou doplnenou o ruštinu sme si hneď s každým rozumeli. Milo nás prekvapila asi 70 ročná energická pani, ktorá vedela po anglicky a bola veľmi dojatá, že sme prišli. Stále nás objímala a pozívala na ďalšiu návštevu, takže sme si pri lúčení vymanili kontakty. Určite sa ešte stretneme.
3. deň
Nocovali sme v stane a ráno sme sa rozlúčili s ďalšími miestnymi, ktorí tu po včerajšom pikniku ostali. Samozrejme, bez vína to nešlo. Ešte sme dostali obrovský melón (neskôr nám prišiel veľmi vhod) a pokračovali sme na sever do Gudauri. Urobili sme si pár krásnych fotiek pri poloblúkovitom monumente predstavujúcom rusko – gruzínske priateľstvo (Russia–Georgia Friendship Monument). Nech už je to akokoľvek, výhliadka je dychberúca a dokázali by som tu len tak sedieť a relaxovať ešte dlhé hodiny. Bohužiaľ, plánov máme ešte veľa a čas sa kráti. Našim cieľom bola turisticky veľmi vyhľadávaná Stepanstminda, konkrétne Gergety Trinity Church nad Stepanstmindou. Zhruba hodinu nám trvalo vysporiadať sa s prašnou cestou a oproti idúcimi autami, no zvládli sme to bez ujmy. Vstup no areálu kostola je zadarmo a už asi ani nemusím hovoriť o tom, že výhľad stojí za to. Na pár minút sa nám ukázala aj 3. najvyššia hora Gruzínska - Kazbek, no potom sa opäť schoval v oblakoch.
Tento deň sme zakončili jazdou do Tbilisi, kde sme sa rozlúčili s Bekom a už sme pokračovali len „na vlastnú päsť“. Na večer sme sa vrátili k jazeru pri pevnosti Ananuri. Postavili sme si stan priamo pri jazere. Spoločnosť nám robili všadeprítomné psy. Boli neškodné, no radšej sme ich neskúšali kŕmiť, lebo by sme sa ich už asi nezbavili. Nikomu neprekážalo že sme sa tu utáborili. Ráno sme si zaplávali a pobrali sme sa na dlhú cestu k ruským hraniciam, do mestečka Shatili.
4. deň
Tu dostalo naše auto prvý krát trochu zabrať, no nikdy nás nenechalo v štychu, za čo sme mu boli vďační. Opäť sme sa ocitli obklopení 3-tisícovkami a každú chvíľu sme museli zastaviť, fotiť a híkať od úžasu nad krásou, ktorá nás obklopovala. Takýchto momentov bolo nespočetne veľa a bohužiaľ, žiadna z fotiek nedokáže vystihnúť nádheru, ktorú sme na vlastné oči videli.
V Shatili sme stretli niekoľko turistov a tiež tu boli guest housy, no my sme chceli opäť využiť stan, takže po prehliadke mesta a okolia (opäť vstup zdarma) sme sa vybrali späť a hľadali sme miesto na prespanie. Všade to vyzeralo ideálne a nevedeli sme sa dohodnúť kde zaparkovať. Nakoniec sme zostali zhruba vo výške 2700 m.n.m. Neopakovateľný zážitok spať takto v prírode, kde okolo niet nikoho a ničoho. Len niekde opodiaľ počuť štrngať zvonce pasúcich sa kráv a nad hlavami nekonečný oceán hviezd.
5. deň
Ráno rýchla „sprcha“ v ľadovcovej rieke. Kávu tým pádom už nepotrebujeme a vyrážame na juh krajiny. Našim dnešným cieľom je Vardzia. Vrátili sme sa cez Tbilisi a rozhodli sme sa pre južnú trasu popri jazerách Tsalka a Paravani. Bolo okolo 34 stupňov, no kúpanie sme radšej vynechali. Jazerá nevyzerali veľmi čisto a vábne na rekreáciu. Miesto toho sme si užili jazdu po pomerne kvalitných cestách. Okrem retardérov v mestách a pár jám, v ktorých zapadne aj traktor to bola bezproblémová jazda. Krajina na juhu Gruzínska je úplne iná ako na severe v horách. Je posiata nížinami a suchými pláňami. Domy sú skromné, ľudia vyzerajú utrápene od práce, no napriek tomu šťastní aj z toho mála čo majú.
Na obed sme sa zastavili v mestečku Akhalkalaki. Podľa GPS by tu mala byť nejaká reštaurácia. Vošli sme do malej, útulnej krčmičky. Veselá pani sa prišla opýtať, čo si dáme a keď začula ako sa medzi sebou rozprávame po slovensky, opýtala sa odkiaľ sme. „Slovaketi“ odpovedáme po gruzínsky. Pani sa takmer rozplakala od radosti a porozprávala nám, ako pred 40 rokmi učila na ruskej škole vo Zvolene. Vraj k nej chodí veľa turistov, no Slovákov ešte nemala. Postupne si spomenula aj na nejaké slovenské slovíčka a zaspievali sme si Po nábreží koník beží. Potom nám priniesla Shaslik – typické gruzínske jedlo, ktoré spolu s Chinkali a Khachapuri nájdete takmer všade. Ďalšia delikatesa, ktorú treba ochutnať.
S úsmevom na tvárach a ďalším vrúcnym rozlúčením sme sa pobrali do Vardzie. Je jaskynný kláštorný komplex (dodnes tu žijú mnísi) vytesaný v kopci. Nachádza sa tu niekoľko menších i väčších jaskýň, ktoré mnísi vyhĺbili do kameňa. V okolí Vardzie je ich viacero. V minulosti slúžili ako ochrana pred nájazdmi nepriateľov a miestni sa tu mohli schovať. Dorazili sme sem pol hodiny pred zatvorením. Nakoniec sa to však ukázalo ako výhoda, pretože sme sa mohli prechádzať kadiaľ sme chceli a okrem troch poľských turistov a miestnych mníchov sme nestretli nikoho. Slnko už zapadalo, čo ešte viac umocnilo pohľad na skalnaté bralo.
Pre nedostatok času sme zvolili možnosť prespať v kempe priamo pod Vazdziou, takže sme mali možnosť vidieť ju vysvietenú aj v noci. V kempe sme zaplatili 4 lari za stan a ešte sme mali k dispozícii altánok. Tu sme večer dojedali naše skromné zásoby jedla, keď sa nám prihovorila skupinka troch Gruzíncov. Chlapi ako hora a normálne by som sa ich bála, no ukázalo sa, že sú to veľmi priateľskí ľudia. Ten najväčší z ich vedel krásne rozprávať o Gruzínsku a ich zvykoch. Samozrejme nám ponúkli koňak a nejaké jedlo, tancovali sme a bavili sme sa. Pozvali nás do ich rodného mesta a my sme sľúbili, že ich navštívime. Vymenili sme si telefónne čísla (na letisku sme dostali gruzínsku kartu) a podnapití Gruzínci sa pobrali autom domov do 60 km vzdialeného mesta. My sme sa nad tým už len pousmiali, vychutnali sme si pohľad na nočnú Vardziu a s pokojom v duši a koňakom v žalúdku sme šli spať.
6. deň
15 km za Vardziou je ďalšia stará pevnosť, bohužiaľ už len zrúcanina Khertvisi zo 4-3 storočia pred našim letopočtom. Chvíľu sme sa tu porozhliadli a vyrazili sme do mesta, ktoré nám deň pred tým ospevovali naši „koňakový priatelia“, do Akhaltsikhe. Naši chalani sa obávali ďalšieho útoku v podobe alkoholu (takéto pozvania sa v Gruzínsku veľmi ťažko odmietajú), tak sme sa našim priateľom neozvali. Dúfam, že nám to odpustia. Neskôr sme to aj oľutovali, lebo takéto stretnutia s miestnymi sú neopakovateľné zážitky. Mesto Akhaltsikhe je ako každé iné, no má jednu výnimočnú pamiatku. Nádherný hrad Rabati Castle z 13. storočia. Tu sa už platilo vstupné 4 lari, čo vôbec nie je veľa a bolo vidieť že sa o túto pamiatku dobre starajú. Ešte sme sa zastavili na tržnici. Nakúpili sme si Churchkhela (orechy zaliate v akejsi ovocnej želatíne) a Tklapi (lisovaná ovocná šťava, usušená a veľmi chutná), kávu, ovocie a ďalšie suveníry a naša myseľ sa už opäť obracala k horám.
Rozhodli sme sa navštíviť kúpeľné mesto Borjomi. Počuli sme viaceré názory. Jedni hovorili o tom, že je to krásne mesto a iní zasa, že tam nie je nič zaujímavé. Na vlastné oči sme sa presvedčili, že tam nič úžasné nie je. No napriek tomu sme objavili malebnú kaviarničku v centre mesta - Cafe Turisto. Vlastní ju milý starý pán, ktorý zbiera suveníry od cestovateľov, čo sa u neho zastavia. Nechali sme mu teda slovenskú vlajku a aj pohľadnicu Banskej Bystrice a samozrejme Horalky. On bol natoľko vďačný, že nám z neďalekého obchodu doniesol nanuky. Gruzínci proste musia opätovať každú láskavosť. Neviem ako by som ich srdečnú povahu viac vynachválila.
Začalo sa však schyľovať k večeru a my sme mali namierené do ďalšieho turisticky vyhľadávaného mesta – do Mestie. Z Kutaisi do Mestie vedú dve cesty. Jedna cez Zugdidi popri hraniciach z Abcházkom a druhá, menej odporúčaná, severne od Kutaisi cez Lentekhi.
Chceli sme sa dostať čo najbližšie, prespať pri kaňone Okatse prezrieť si ho a pokračovať smerom na Mestiu cez Zugdidi. Všetko nám však skomplikoval silný lejak a zablúdili sme. Dážď bol natoľko silný že ani stierače nestíhali a keď sa do toho začalo stmievať, netušili sme kde sme. Odbočku na kaňon sme minuli, no zistili sme to až po 50 km vracať sme sa nechceli, bolo už veľa hodín tak sme si našli najbližší guest house a ubytovali sa. „Ráno múdrejšie večera.“ Pripojili sme sa na internet a zistili sme, že sme neďaleko Lentekhi a do Usghuli, najvyššie položenej trvalo obývanej obce v Európe (2410 m.n.m.), nás delí už „len“ 74 km. To dáme. Odtiaľ je to potom do Mestie už len 50 km. Spokojní s nečakanou zmenou plánu sme šli spať, aby sme sa mohli ráno vydať na cestu.
7. deň
Sprcha a posteľ – to bola výborná kombinácia na dobrý spánok a o šiestej ráno sme vyrazili. Na rozdiel od včerajšia, kedy sme blúdili a boli nervózni, teraz vládla v aute dobrá nálada. Zrazu niečo silno buchlo a dopadlo na kapotu. So strachom sme sledovali ako zo svahu pred nami padajú na cestu obrovské kamene. Inštinktívne sme sa prikrčili a Andrej - šofér pridal. Prefrčali sme pomedzi kamene a v bezpečnej vzdialenosti sme kontrolovali škody. Našťastie len 2 menšie škrabance na kapote. Mali sme šťastie že sme nechytili väčší kameň. Musíme si dávať väčší pozor, ale človek nikdy nevie... 74 km v horskom teréne na nespevnenej ceste nám trvalo pol dňa. Pajero ťahalo čo to dalo a drsná príroda nám ukazovala svoju tvár. Cesta miestami nevyzerala ani ako cesta pre autá, skôr ako turistický chodník plný skál. Poobede sme začali mierne klesať a dostali sme sa na „lepšiu cestu“, ktorá už aspoň vyzerala ako cesta. V duchu sme sa potešili a v tom sme zastali. Defekt. Uprostred ničoho. Mali sme rezervu a aj keď kľúč vyzeral, že sa pri väčšom tlaku zlomí (zrejme už pred tým zlomený bol a niekto ho len provizórne opravil), nakoniec to vydržal a po menšom trápení sme mohli pokračovať.
Až neskôr sme zistili, že táto cesta patrí medzi najnebezpečnejšie cesty sveta. Nuž, svojmu menu neostala nič dlžná a užili sme si istú dávku adrenalínu. V našom prípade sme mali viac šťastia ako rozumu, ale keďže všetko dobre dopadlo, máme o to viac zaujímavé zážitky. Napriek tomu sa na túto cestu neodporúča vyrážať v zime a po výdatných dažďoch. Nemuselo by to skončiť len pri padajúcich kameňoch.
Prikladám link s nie veľmi vábivou recenziou na túto cestu:
Nakoniec sme sa úspešne dostali do Usghuli. Hoci je to len malá dedinka, turistov tu bolo naozaj veľa (prišli z druhej strany ako my) a necítili sme sa tu veľmi dobre. Úplne sa stratilo to čaro, na ktoré sme boli doteraz zvyknutí. Na druhej strane, turizmus je jediný príjem peňazí v inak nehostinnom teréne. No, každý nech si spraví svoj názor. Dali sme si kávu a pokračovali do neďalekej Mestie. Je známa nielen ako východiskový bod pre turistiku do okolitých hôr ale aj kvôli typickým obranným vežičkám roztrúseným všade naokolo. Stretávali sme plno turistov a mne to pripadalo skoro ako Donovaly, len bez luxusných chát. Hľadali sme miesto, kde by sme postavili stan. Tu to už nebolo také jednoduché, pretože každý chcel zarobiť na kúsku svojej pôdy. Rozhodli sme sa rovno si zaplatiť za ubytovanie vo vnútri, čo bolo v priemere len o 2 lari drahšie ako v stane vonku. Izba so starými pružinovými postelami a perinami, ktoré naposledy prali pred niekoľkými rokmi. Ešte že máme spacáky. Žiaden luxus, ale my nie sme prieberčiví.
8. deň
Keďže nás Mestia nijako extra neočarila a plánovali sme sa radšej zdržať viac dní pri mori, hneď ráno sme vyrazili smerom na prímorské mesto Batumi. Po ceste z Mestie do Batumi sa oplatí zastaviť pri obrovskej vodnej priehrade Inguri Dam a v mestečku Zugdidi. Tu to už zaváňa prímorským turizmom a v malom parčíku je pekný kaštieľ s fontánou. Spoločnosť nám robil túlavý psík (nazvali sme ho Johny). Celý čas za nami chodil v bezpečnej vzdialenosti a čakal, kedy mu niečo dáme pod zub. Nedali sme.
Paradoxom je, že sme sa ráno zobudili v horskej oblasti a kúpali sa v ľadovcovej rieke zhruba 1 500 m.n.m. a o tretej poobede sme vyťahovali plavky a utekali sme sa osviežiť do Čierneho mora. Stan sme si rozprestreli priamo na pláži a očakávali sme krásnu romantiku, ktorá však neprišla. Namiesto toho stanom celú noc lomcoval vietor a bubnovali dažďové kvapky. Okolo búchali hromy a aby toho hluku nebolo málo, aj more pridalo nejaké tie vlny. Stanovanie na pláži sme si takto nepredstavovali a ráno sme sa rýchlo pobalili a šli sme si obzrieť Batumi. Celodenný dážď nás neodradil od obhliadky mesta, no po nádherných horách sa nám akosi nechcelo prechádzať po dláždených chodníkoch pomedzi výškové budovy. Pri pláži je známa veža Chacha Tower, z ktorej by mala tiecť chacha – gruzínska pálenka. Žiaľ, je spustená len niektoré dni v týždni a my sme mali akurát smolu. Zašli sme do malej reštaurácie a keď sme sa uistili, že dnes už pršať neprestane, vyhľadali sme si na internete hostel a šli sa usušiť tam. Dovolenka pri mori nám teda nevyšla a ďalší deň sme sa pobrali smerom do Kutaisi.
9. deň
O Kutaisi je známe, že tu nie je nič zaujímavé pre turistov a ani nebolo. Aj napriek tomu sme sa poprechádzali a staručičkou lanovkou za 1 lari sme sa vyviezli na kopec nad mesto. Je tu starý zábavný park s niekoľkými atrakciami. Zaplatili sme si 1 lari za jazdu na ruskom kole a šťastní sme sa odobrali na letisko, kde sme mali odovzdať požičané auto. Dokopy sme najazdili 3000 km.
