Cestovať po Mozambiku nie je vôbec jednoduché. Krajina šestnásťnásobne väčšia ako Slovensko, meria zo severu na juh približne dvetisíc kilometrov.
„Vitajte v Mozambiku. Tu sú najlepšie morské raky. Najlepšie pláže. A pochopiteľne, najlepšia sieť“. Tento slogan nás vítal v angličtine na obrovskej reklamnej tabuli nemenovanej mobilnej siete pri prechode hraníc do Mozambiku.
Ako mi neskôr jeden známy povedal, podobné, či prakticky také isté pútače videl pri vstupe do iných afrických republík. Len sa vymenil názov krajiny. Ak si teda niekto myslí, že útoku globalizácie zatiaľ „Čierna Afrika“ uniká, je na omyle. Mobily v mestách rovnako ako u nás nosia už aj malé deti, Coca-colu dostať a vidieť všade, o kvalitné a veľké autá nie je núdza, rovnako ako hi-fi, či alkohol... Postupne sa vám rozplýva sen o posledných bielych miestach na mape sveta? Veď už len samotný názov – Mozambik, akoby sám o sebe evokoval zaručenú zaostalosť, izolovanosť, tradície. Možno sme niečo podobné čakali aj my...
Kalašnikov
Aby sme hádam niekoho nevystrašili alebo nezavádzali, na Mozambik sa celkom určite hodia prirovnania ako exotický, horúci, temperamentný, farebný... Avšak čakať, že tu stretnete pomaľovaných domorodcov s oštepom, poľujúcich na slony, antilopy a levy, tak tejto predstavy sa treba vzdať. Už len preto, lebo v Mozambiku slony, antilopy, levy ani iná divá zver už skoro nežijú. Prečo? S tým súvisí nie tak dávna minulosť krajiny. Pokúsim sa napovedať. Na štátnej vlajke je v erbe okrem iného zobrazený kalašnikov. To hovorí za veľa. Super smrtiaca a moderná zbraň, ktorú sa tu počas dlhej a krvavej občianskej vojny naučili znamenite ovládať aj malé deti.
Počas krvavého konfliktu, ktorý tu prebiehal ešte v 90-tych rokoch minulého storočia vládol v krajine hladomor. Domorodci tak v krajnej núdzi modernými rýchlopalnými zbraňami vykynožili prakticky všetkú divú zver. A napriek tomu na následky hladu zomrelo v 80. rokoch viac ľudí ako v rovnakom období na násilné úmrtia. S výnimkou Národného Parku Gorongosa na juhozápade, či iných chránených miest tu preto voľne pasúce sa stáda, slona, nosorožca, či leva zrejme neuvidíte. Čo je teda vlastne na Mozambiku zaujímavé? Atmosféra, architektúra, nádherné pláže a ľudia...
Cestovanie po Mozambiku
Cestovať po Mozambiku nie je vôbec jednoduché. Krajina šestnásťnásobne väčšia ako Slovensko, meria zo severu na juh približne dvetisíc kilometrov. Cesty sú v zlom stave, územie križuje vlastne len jedna, nadnesene povedané - „diaľnica“ ešte z koloniálnych čias. Navyše premávku spomaľuje množstvo ľudí na okrajoch vozovky. Domáci s obľubou robia časté prestávky, počas ktorej vtrhnú do autobusu predavači vody, cukríkov, koláčov aj živých sliepok. Krik, chaos, strkanie, prenášanie batožiny, haldy odpadkov, zápach a hudba na plné pecky... Všetko v jednom. Predvídavo sme ešte v Juhoafrickej republike premýšľali, ako sa do Mozambiku najlepšie dostať. Keďže JAR je spojená s Mozambikom kvalitnou diaľnicou, nakoniec zvíťazila suchozemská trasa..
A tak sme vyrazili z mesta Nelspruit autobusom do hlavnej metropoly Mozambiku – Maputa. To je od hranice vzdialené len asi dve hodiny cesty. Jazda klimatizovaným autobusom ubiehala bez problémov. Akurát sa postupne zmenila tvár krajiny po prekročení hranice. Hranice, z ktorej som mal aj trochu obavy. Predsa len, ide o štát tzv. tretieho sveta, kde bol ešte pár rokov dozadu ozbrojený konflikt. Takéto situácie väčšinou končia čakaním na dlhé hodiny, prísnymi osobnými kontrolami a často aj drankaním peňazí za nezmyselné poplatky. Na moje príjemné prekvapenie sa však nič podobné nekonalo. Medzinárodný autobus mal prednosť a až pri pohľade na dlhé kolóny osobných áut sme zistili, že išlo o veľmi dobrú voľbu.
Počas ďalších kilometrov som aj cez okno cítil tu vlhkosť a stúpajúcu teplotu. Popri ceste sa začali postupne objavovať stánky so všetkým možným, príbytky vyzerali čoraz chudobnejšie. Pestro poobliekané ženy mali priamo na hlave vyložený obrovský náklad, na chrbte v kuse látky zavesené deti... No pozerali na svet veselými a prenikavými očami. Ľudia mi tu už na prvý pohľad pripadali spontánnejší, veselší a priateľskejší ako v JAR. /pokračovanie textu po fotkách/
Frelimo kontra Renamo
Ešte doma som si uvedomil, že vlastne ani neviem, čo môžem od Mozambiku očakávať. Od štátu, ktorý sa od Portugalska osamostatnil až v roku 1975 a kde ešte v 90-tych rokoch prebiehala občianska vojna. Pritom vojna za nezávislosť za začala ešte v šesťdesiatych rokoch. Po jej získaní sa ujala moci v krajine jediná strana Frelimo – Front. Predstavitelia Frontu mali už od začiatku veľmi výrazné sympatie k Sovietskému zväzu, Číne a krajinám východného bloku. Aj preto je dodnes na štátnej vlajke v erbe kalašnikov, motyka, otvorená kniha a v pozadí je veľká päť cípa hviezda. Všetko marxistické symboly pochádzajúce ešte z obdobia boja za nezávislosť. A tak ani nečudo, že postupne bola v krajine znárodnená pôda. Front tyranizoval obyvateľstvo vidieka, využíval ľudský potenciál na stavbu veľkých štátnych objektov – priehrady, budovy... Čo až pripomínalo novodobé otroctvo. Zašlo to tak ďaleko, že Front sa chcel pripojiť k RVHP.
Voči takémuto zaobchádzaniu sa na severe Mozambiku sformovala partizánska organizácia Renamo. No ako to už v Afrike býva, aj táto strana získavala svojich prívržencov neraz násilným spôsobom. Do začiatku 90-tych rokov tak viedla Renamo proti oficiálnej vláde občiansku vojnu a kontrolovala rozsiahle územia krajiny. Ozbrojený konflikt skončil až v roku 1992. Napriek tomu, že vo voľbách o dva roky neskôr zvíťazila strana Frelimo – Front, v marxistickej politike jej predstavitelia už ďalej nepokračovali. Dlhý konflikt ale pochopiteľne spôsobil úpadok ekonomiky a Mozambik sa ocitol na chvoste rebríčku najchudobnejších krajín sveta.
Maputo
Nebolo tak ale tomu vždy. Napríklad hlavné mesto Maputo bolo považované za veľmi príťažlivú metropolu s uvoľnenou atmosférou. Je jasné, že aj vďaka vojnou poznačenej ekonomike žije v súčasnosti v tieni svojej predchádzajúcej slávy. No ako sme vstupovali do rušného, približne 1,5 miliónového Maputa, uvedomil som si, že čas veru nezastal ani tu. Bolo by naivné si myslieť, že ľudia tu žijú v hlinených domoch a jazdia na ťavách... Život tu plynie svojim moderných a rýchlym tempom, zastúpenie tu majú všetky svetové firmy a v tých honosnejších štvrtiach to vyzerá dokonca lepšie ako u nás.
Hneď po príchode udrelo do očí, že sme v koloniálnom svete. Oficiálnym jazykom v krajine je portugalčina a ako vysvitlo, s angličtinou tu na rozdiel od JAR ďaleko nezájdeme. Snáď iba v hoteloch, turistických centrách, prípadne pri komunikácii s belošskými obyvateľmi krajiny. Tých tu ale žije mizivé percento. Dokonca miestni černosi medzi sebou väčšinou nepoužívajú oficiálny jazyk, ale komunikujú rôznymi kmeňovými nárečiami. „Musíte sa rýchlo naučiť zopár viet po portugalsky. To si hneď zjednáte aj oveľa lepšie ceny. Bez toho ste stratení“, smial sa, živo gestikuloval a zároveň nám radil taxikár.
Dosť často sa mi stáva, že mám na cestách šťastie na ľudí. Jedným z nich bol aj tento chlapík. Vedel ako tak lámane anglicky a dokonca nás nechcel ošmeknúť. Navyše vybavil jednoduché, no dobré backpackerské ubytovanie. Maputo žije skutočne naplno. Aj v tých najhorúcejších dňoch sa miestne kluby naplnia a rozozvučia rytmom samby. „Ak chcete spoznať Maputo, vyrazte večer do zóny Feira Popular v centre. Tam spoznáte život“, zdôrazňoval taxikár a rukou čarbal na papier potrebnú trasu. Veď po dlhých dňoch cestovania a pobyte v prírode sme potrebovali vypnúť. Dnes tak môžem povedať, že Maputo stojí určite za dvoj - trojdňovú návštevu.
No musíte mať otvorenú myseľ. Historické pamiatky alebo architektonické zaujímavosti tu prakticky nie sú žiadne a mesto mi pripomínalo svojimi panelovými domami obrovskú Petržalku. No zažiť miestny temperamentný kolorit, to stojí určite zato. Preplnené ulice, pouličný predavači, hustá premávka, či len tak si pozrieť futbal. Práve v čase našej návštevy hrala svoje zápasy v európskych futbalových pohároch portugalská Benfica Lisabon. Všetky reštaurácie, krčmy praskali vo švíkoch. Chlapi nahlas fandili, prežívali každú šancu, po góloch nastával jasot ako na štadióne. Raz darmo, portugalský vplyv je tu nepopierateľný. No paradoxne, do očí sa tisli aj spomienky na sympatie k Sovietskému zväzu a celkovo marxizmu-leninizmu. Ako? Názvami miestnych ulíc. Až s prekvapením som obdivoval kreativitu miestnych komunálnych politikov, či predstaviteľov mesta. Veď uznajte sami - Avenida Ho Chi Min, Avenida Vladimir Lenin a mnohé ďalšie...Takéto brilantné názvy už asi nenájdeme ani u nás.
Politická aj bezpečnostná situácia
Mozambik sa vyznačuje architektúrou poznačenou portugalským vplyvom, no má aj niekoľko prírodných národných parkov. Veľmi pekný Gorongosský národný park, Maputský sloní park, ktorý leží na pravom brehu rieky Maputo, či Národný park Marromeu, ktorý sa rozkladá v ústí Zambezi. Top lokalitou je aj Isla de Mozambik, historický ostrov chránení UNESCO v severnej časti krajiny. Je dlhý 2,5 kilometra a s pevninou spojený mostom. Známy je svojou unikátnou farebnou architektúrou starou niekoľko stoviek rokov a multietnickou kultúrou. Ale aj napriek tomu sú za najväčšie turistické lákadlo krajiny považované ešte stále panenské pláže a podmorské potápanie. V oblasti turizmu má Mozambik obrovský, no zatiaľ stále neobjavený potenciál na rozvoj. V posledných rokoch navštevuje krajinu čoraz viac nielen zanietených cestovateľov a dobrodruhov, ale i turistov hľadajúcich oddych a relax. Stabilizovala sa tu totiž politická aj bezpečnostná situácia. Dramaticky sa podarilo znížiť ozbrojené prepady, či lúpeže a o domorodých obyvateľoch možno povedať, že sú milí a prívetiví. Hoci samozrejme, ako to už býva, na cudzincoch chcú vždy zarobiť.
Tofo
“Fenomenálne. Oveľa, oveľa lepšie ako všetko iné čo som doteraz videl“, rozplýval sa pri spomienke na prímorskú lokalitu Tofo náš spolubývajúci z hotela v Mapute. Bol to surfer z Juhoafrickej republiky, čiže sme ho vkusom radili do približne tej istej kategórie ako aj nás. A tak sme vyrazili. Letovisko Tofo je vzdialené od Maputa severne približne 200 kilometrov. Napriek tomu sme sa sem trmácali preplneným, prehriatym a maličkým mikrobusov približne osem hodín. Strašná cesta. Na sedadlách konštruovaných buď pre drobných Ázijcov alebo školopovinné deti som nevedel vystrieť ani nohy.
Tofo, hoci sa nazýva letoviskom nemožno v žiadnom prípade porovnávať s dovolenkovými destináciami ako ich poznáme napríklad zo Stredomoria. Tofo objavili najmä turisti zo susednej Južnej Afriky, kde je síce tiež more, či presnejšie povedané oceán, no to mozambické je neporovnateľne krajšie. Niekoľko kilometrov dlhú a širokánsku piesočnú pláž lemuje len pár domčekov. Návštevníkov tvoria surferi, cestovatelia a najmä skúsení ale aj menej skúsení potápači, či úplní začiatočníci. Sú tu totiž jedny z najlepších podmienok na potápanie na svete vôbec. Navyše tu možno absolvovať niekoľkodňoví potápačský kurz, na konci ktorého získate medzinárodný preukaz. Pobrežie je tu tak ešte stále nedotknuté a v žiadnom prípade sa nejedná o klasické miesto pre spálených stokilových turistov s pivom v ruke. Hoci, napríklad nočná zábava má svoje centrá aj tu, no zväčša ide o kluby pod holým nebom. Tu ubieha večer pri hudbe v rytme afrických bubnov.
Vilanculo
Ešte severnejšie od Tofo je ďalšie prímorské centrum – Vilanculo. Tu je atmosféra ešte komornejšia ako v Tofo. Možno tu pozorovať najmä prírodnú krásu neďalekého ostrovného národného parku Bazaruto alebo tráviť čas v prítomnosti domorodých rybárov. Tu ale treba dodať, že miestni ľudia napriek tomu, že sú celkom priateľskí, len neradi sú rušení cudzincami. Je teda potrebné veľmi citlivo vystihnúť, kedy ste vítaný a kedy len dočasne trpený... Práve na tak nádhernom mieste, ktoré by zrejme všade inde na svete už dávno podľahlo čistej komercii je vidno, že Mozambik je ešte jedným z malá miest nezasiahnutým globálnym cestovných ruchom. Povzniesli sme sa teda nad detaily, že v hotelovej izbe behala po stene malá jašterička a s ošarpaných domov odpadáva už aj tá posledná omietka. Prijali sme život v jeho africkej mutácii.
Nie nadarmo bol Mozambik kolóniou Portugalska. Brazília, ďalšia portugalská kolónia preslávená svojim uvoľneným životným štýlom má s Mozambikom veľa spoločné. Množstvo čiernych otrokov, ktorých potomkovia dnes žijú v Brazílii pochádzalo práve z tejto africkej kolónie, odkiaľ si priniesli aj svoju hudbu, tradície, temperament... Možno teda povedať, a nie je to iba môj názor, že Mozambik je malá Brazília. V reštauráciách, kluboch, baroch, či v parkoch a na ulici tu život plynie svojim naoko bezstarostným, ba často až odzbrojujúco lenivým tempom. Čoskoro pochopíte, že ľudia sú tu akoby viac zmierení s často veľmi ťažkým osudom. Snažia sa vychutnať každý deň a okamžik. Nadobudol som dojem, že ich hlavným cieľom je prežiť život hoci skromne, no v pohode, zdraví a bez zbytočného stresu.
